Prežil som. Množstvo ľudí z Londýna nie. – 06/2018 – II.

Až v roku 1985, s albumom „Head On The Door“, sa Robert rozhodol profesionálne prestavať štúdio pre každú jednu skladbu a dokonca po stenách rozvešal papiere s pokynmi a poznámkami.

„Po prvýkrát sme vtedy nielenže tvorili skladby, ale aj jednotlivé zvuky,“ povie. Pokyny a poznámky ku skleslej „Sinking“, napríklad, zneli: „Dnes večer o šiestej musíme plakať.“

Za výnimočne nevľúdnu nahrávku považuje svoje majstrovské dielo „Disintegration“. A hoci album považovala nahrávacia spoločnosť za komerčnú samovraždu, dodnes sa z neho predalo 3 milióny kópii.

Z The Cure sa na medzinárodnej scéne stala tak veľká kapela, že ich promotéri začali ohlasovať ako Pink Floyd 1980tych rokov. Či už sú alebo nie sú v aktuálnych rebríčkoch, The Cure okupujú vlastný priestor a pravidelne si vyberú nejakú tú symbolickú obeť pre svoju pomstu. „Obyčajne to boli Duran Duran,“ povie Smith, „čo je veľmi smutné, pretože oni nás mali veľmi radi a dokonca zvykli navštevovať naše koncerty. Lenže, oni reprezentovali všetko, čo sme neznášali: celé tie oslnivé 1980te roky, konzumné sračky; jednoducho celú tú horrorovú šou, proti ktorej sme vystupovali.“ Smith takisto zvádzal dlhoročný spor s Morriseym („nikdy som tomu nerozumel“), v ktorom, ako sa ukázalo, stál na správej strane histórie.

Nárast úspechu kapely prinútil Smitha opustiť hlavné mesto. „Prežil som; mnohí z tých, ktorých som v Londýne zanechal, to šťastie nemali.“ V čase vydania albumu Wish (1992), s jeho veselým hitom – „Friday I´m In Love“, sa zrazu tá originalita, byť „veľkým“, akosi vyparila. „To, čo sa vtedy dialo, ma už trochu znepokojovalo,“ povedal. „S tým, čo som začal robiť, som vlastne vnútorne nesúhlasil. Nerozumel som tomu, ako sme mohli byť tak úspešní a pritom zostávať úprimní. Dnes, pri pohľade späť, je to jasné, ale ja som to vtedy tak nevnímal.“

Takže keď ich následne vyšachoval Britpop, tak konečne prišla úľava. „Omnoho lepšie som sa cítil, keď sme boli trochu mimo toho, čo sa okolo nás dialo, pretože tak som veci vnímal v časoch, keď sme začínali. Ak by sme tlačili ďalej na pílu, tak si nemyslím, že by sme vydržali – ako kapela určite nie.“


Epické koncerty
The Cure sú dnes prevažne koncertná kapela, povestná svojimi epickými, niekoľko prídavkovými vystúpeniami. V Mexico City, v rámci osláv Smithových 54 narodením, sa pokúsili prekonať rekord Bruce Springsteena, ktorý hral 4 hod. a 6 min, no nakoniec si to Robert zle spočítal a The Cure tak vystupovali o tri minúty kratšie. „Bol som trochu zdrvený,“ povie, „pretože sme v pohode mohli hrať ďalších 30 minút.“

Priatelia, členovia kapely a kritici, tí všetci navrhovali, aby nechal publiku pocit, že chce viac, ale on pokračoval v hraní, pretože si to nesmierne užíval, ako aj preto, že má neustále pocit dlhu voči fanúšikom. „Stále sa snažím vžiť do myslenia osoby, ktorá si vraví, ‚Kiežby ešte neskončili, kiežby ešte neskočili‘.“ Na druhej strane upozorňuje (alebo sľubuje), že koncert v Hyde Parku bude dvojhodinová svižná záležitosť.

Od vydania ich posledného albumu, „4:13 Dream“, uplnie o pár mesiacov už celých desať rokov. „Odvtedy sa mi len zťažka podarilo niečo napísať,“ povie Smith mrzuto. „Mám pocit, že z konkrétnych pocitov sa dokážete vyspievať iba v určitom období. Aj som sa snažil písať piesne o niečom inom, než o vlastných pocitoch, ale sú to prádzne veci, príliš intelektuálne a hlavne nie o mne.“ Melancholicky vypichne verš zo skladby „The Last Day Of Summer“: „It used to be so easy … “

Bol by vôbec sklamaný, ak by už s The Cure nikdy nenahral ďalší album? „Dnes už môžem povedať, že áno. Pretože dnes som osobne presvedčený ísť do štúdia, skomponovať pre kapelu nové skladby, čo som nerobil už 10 rokov. Meltdown ma inšpiroval k tomu, aby som sa pokúsil o niečo nové, pretože počúvam kopec nových kapiel. Nakazil som sa ich entuziazmom. Takže, ak sa to nepodarí, budem pekne sklamaný, pretože to bude znamenať, že tie piesne nebudú dostatočne dobré.“

Dokonca sa vrátil k starým, odloženým textom, aby zistil, či by sa niečo z nich nedalo použiť, no „niektoré z nich mi už viac nedávali žiaden zmysel. Nakoniec, bolo by čudné, aby som cítil rovnako veci, o ktorých som písal, keď som mal 20. To by bolo strelené!“

Ako sa vlastne zmenil jeho pohľad na život? „Dnes je trochu viac cynický a trochu menej optimistický, čo je divné. V mladosti som bol veľký optimista, hoci som komponoval veľmi ponurné skladby, no dnes je to presne naopak. Môj dnešný pohľad na život je veľmi ponurný.“

Melancholická tiráda

Smith sa obáva, že vo svojom veku (59) sa z neho stal reakcionár, pohŕdajúci sociálnymi médiami, smartfónmi a podobne. „S väčšinou súčasného sveta som v konflikte,“ povie. „Doslova nenávidím, ako sa za posledných 20 rokov veci zmenili. A netuším, ako k tomu došlo. Určitý charakter tejto krajiny sa skutočne zmenil k horšiemu.“ Akoby chcel kričať, ale melancholickým spôsobom. „Je až podivné, ako sa 1970te roky prezentujú ako obdobie veľkých nepokojov, trojdňových týždňov a bla bla bla. To sú všetko koniny! V období od konca 2. svetovej vojny, po roky 70-te, sme boli na skvelej trajektórii rovnosti a podobne. Až na konci 1970tych rokov, keď nastúpili na scénu Maggie a Ronnie, sa veci neúprosne zhoršili. Tá ľudská, doslova až chlípnosť, po nových veciach a technológiách, je šialená,“ povzdychne si. „Nuž, stáva sa zo mňa mrzutý starec.“

Smith svoj vek vníma aj inak. Poznamená, že posledný britský koncert Toma Pettyho, pred jeho minuloročným skonaním, bol vlastne takisto 40. výročím osláveným v Hyde Parku. „Naposledy sme v Amerike vypredávali miesta, ktoré sme nedokázali vypredať ani v 1980tych rokoch,“ povie. „Tá moja temnejšia stránka má pocit, že sa na nás chodia pozerať s myšlienkou, že onedlho skonám a už nebude možnosť nás vidieť.“ S humorom ho strasie. „Srandujem. Samozrejme, že to raz skončí. V jednom ráno sa prebudím a pomyslím si, „To stále hovorím o tejto kapele?“ Skutočne som úprimne prekvapený, koľko lásky si užíva táto kapela. Ak by ste mi takéto niečo povedali v časoch, keď sme začínali, bol by som celkom šokovaný.“

Takže, ešte jeden prídavok. Možno dva.

zdroj: Irish Times, 21/06/2018