Lol Tolhurst poskytol aktuálne rozhovor pre taliansky portál Iyezine. Značná časť bola venovaná jeho spoločnej minulosti s Robertom Smithom.
Začnime súčasnosťou. Včera ráno som počúval skladbu od Levinhurst a moje pocity by sa dali zhrnúť takto: relevantná a vrstvená dávka umeleckých skúseností. Cítim z toho doslova elegatný vývoj niečoho, čomu si sa priučil v The Cure. Máme možnosť to oceniť napr. aj pri počúvaní Tvojej novej verzie „All Cats Are Grey“. Potom ma napadne: „Lol strávil 12 rokov života hraním v The Cure, ale od roku 1989 do dnes, to je ďalších 30 rokov tvorby vlastnej hudby!“ Aké sú teda najdôležitejšie prvky tohto vývoja? Čo všetko Ťa muselo ovplyvniť, aby si dosiahol aktuálny vlastný štýl?
Roky strávené v The Cure považujem za dôležité, nakoľko reprezentovali rast v reálnom živote. Aj v dnešnom živote je k dispozícií dostatok takejto mágie, ale je to veľmi odlišné od života, aký som viedol v The Cure. Stále som nesmierne hrdý na to, čo sme spolu s The Cure dokázali, ale cítim, že táto časť môjho života je užitočnejšia pre ostatných ľudí a je skôr akýmsi extraktom môjho kreatívneho vývoja. Vplyvy? Celý môj život je niečím ovplyvnený. Nechcem sa vyjadrovať neslušne, ale úprimne, moje kreatívne inšpirácie a moja každodenná existencia sú absolútne prepojené.
V úplne prvej zostave The Cure si fungoval ako bubeník. Nebol si žiaden virtuóz, ako to bolo bežné v prípadoch progresívno-rockových bubeníkov, ale … tvoj štýl hry bol skutočne niečím charakteristický! Myslím si, že na prvých albumoch The Cure bola Tvoja rytmika rovnako fundamentálna, ako Robertov spev a gitara. Ide viac menej o to, ako ste napr. využívali činely, ale minimálne, precízne zvuky, absolútne ideálne pre tie skladby a atmosféry. Bez tej typickej rytmickej štruktúry by skladby ako „A Forest“ neboli tým, čím sú dodnes.
Na rozdiel od mnohých kapiel, ktoré fungovali v tých časoch, sme sa nesnažili napodobňovať naše idoly. Od začiatku sme sa snažili nájsť si vlastný štýl. Odmietali sme väčšinu z toho pretechnizovaného prístupu progresívneho rocku, no na druhej strane sme chceli zachovať čo najviac intenzity a emotívneho obsahu. Jeden z mojich kamarátov mi neustále prízvukoval, že práve chyby robia zvuky „vašimi vlastnými“. V prípade The Cure sa naše limity stali našim vlastným štýlom.
Skutočným prelomom bol album „Pornography“. Dnes je tento album považovaný za míľnik post-punkovej scény a nakoniec aj celej rockovej scény. Za posledných 40 rokov jeho popularita enormne vzrástla. Ak teda debatíme o bicích … práve na „Pornography“ bol Tvoj štýl najtvrdší a najšpinavší. Použil si hlboké tomy a basy; vibračný malý bubon a činely boli úchvatné. Obzvlášť sa mi páčia Tvoje práce na „The Figurehead“ a „Cold“. Ide o úplne inú zvukovú zmes, než v prípade albumov „Seventeen Seconds“ a „Faith“. Ako sa vlastne zrodil tento zvuk? Prišlo to spontánne, ako nejaká potreba v rámci kreatívneho procesu? Alebo to bolo skôr racionálne rozhodnutie?
V prípade tohto albumu sme zvažovali zmenu producenta. Dovtedy sme spolupracovali v Mikem Hedgesom. Spočiatku sme sa bavili s Connym Plankom, no objavila sa racionálna myšlienka, že si musíme vybrať niekoho úplne iného. Nakoniec sme zavolali Philovi Thornalleymu, ktorý mal v čase nahrávania tohto albumu iba 21 rokov! Myslím, že sme si obojstanne schválili, že každý bude robiť to, čo chce. Všetci sme boli veľmi mladí, takže, pokiaľ šlo o zvuky, nič nebolo „vytesané do kameňa“. Nahrávanie samotné bolo dosť zložité. Na druhej strane je to pre mňa aj dodnes tá najslobodnejšia a najprirodzenejšia nahrávka, akú sme vyprodukovali. Mimochodom, pár rokov na to sme v tom istom štúdiu počúvali finálnu verziu albumu „Disintegration“. Pre mňa to bolo vtedy niečo veľmi symbolické, hlavne pokiaľ šlo o miesto a čas. Povedzme, že to bolo miesto, kde sa mi udiali tie najlepšie, ako aj najhoršie veci 🙂
Po albume „Pornography“ sa kapela borila akýmsi obdobím prerodu, kedy sa viac sústredila na elektronickú produkciu, syntezátory, bicie automaty. A malo to takisto aj príchuť jazzu! Prísal sa rok 1983, z našich magnetofónových pások zneli „The Walk“ a „The Lovecats“. No a rok na to sa z Teba stal plnohodnotný hráč na klávesy a The Cure nahrali nový album, „The Top“, ktorý však až taký elektronický nebol. Skladby ako „Shake Dog Shake“, či „Give Me It“ sú plné skreslených gitár. Myslíš si, že tom čase mali Vaši fanúšikovia iné očakávania? Dokonca aj dnes je „The Top“ album považovaný za album prerodu, akýsi most medzi temnotou „Pornography“ a zasnenosťou „The Head On The Door“. Čo sa mňa týka, album „The Top“ je skvelá práca. Považujem ho za zásadný krok vo Vašej diskografii.
Súhlasím s Tvojim tvrdením. Album „The Top“ bol pre nás akýsi prechod od intenzity „Pornography“ k elektronickým a jazzovým singlom. Bol to pokojný a tichý album s rôznymi prístupmi, v štúdiu sme boli len ja, Robert a Andy Anderson, ktorý bol v kapele nový. S týmto projektom nemám spojené nejaké veľké trápenia, či ťažkosti. Bolo to zrejme nevyhnutné pre dušu kapely. Na tom albume sú niektoré z mojich obľúbených textov, ktoré som napísal, ako napr. „The Caterpillar“, či „Piggy In The Mirror“. Nedávno som práve o tomto období premýšľal, pretože jeden z našich pravidelných návštevníkov v štúdiu, keď sme nahrávali, bol chlapík z nahrávacej spoločnosti, ktorý nedávno zomrel. Pripomenulo mi to, že čas na nikoho nečaká.
Sám som klavirista a hráč na klávesové nástroje, vždy som sa teda veľmi zaujímal o výber Tvojich nástrojov. Povedz mi o Tvojich syntezátoroch, ktoré si využíval v štúdiu. A niečo o tom, ako si ich mal usporiadané na pódiu.
Páčili sa mi všetky tie ranné EMU klávesy, samplery Mirage Ensoniq … a na koncertoch som používal práve posledné edície spomenutých modelov, k tomu sample od Oberheim. Do štúdia sme vždy dotiahli celú zbierku syntezátorov, vrátane Arp Solina. A využívali sme aj štúdiové piáno. Z rôznych dôvodov sme sa stali tiež obeťami módnych trendov tej doby, kedy sa používali všade prítomné DX7 a Fairlight! Mojou úlohou, na začiatku nahrávania, bolo objaviť vzrušujúce a jedinečné zvuky, ktoré by som mohol použiť pre rôzne skladby. Myslím, že som na tom určite lepšie, než nejaký virtuóz.
Život na pódiu … od polovice 1980tych rokoch začali The Cure hrávať na čoraz väčších koncertných miestach. Spominám si na The Head turné, ako aj Kissing turné, kedy tu, v Taliansku, navštevovalo Vaše koncerty bežne od 5 do 10 000 ľudí. Dnes sú Vaše živé vystúpenia situované do menších, intímnejších priestorov. Tie sú vhodne pre konkrétnejší druh hudby, nakoľko tak môžete poskytnúť publiku niečo navyše, takisto sa môžete detailnejšie sústrediť na technickú stránku vystúpenia. Ako to vnímaš ty? Myslím ten návrat na malé pódiá, kde si kedysi začínal, po tých obrovských halách. A k tomu návrat k hre na bicie!
Nakoniec, bicie sú moja skutočná láska, pretože sú také inštinktívne! A keď zostarnete, tak je príjemné, keď si na ne opäť môžete zahrať. Ako nástroj sú veľmi abstraktné a emotívne. Menšie priestory Vám umožňujú lepšiu kontrolu a viac intimity, ale na druhej strane sú také priestory trochu desivé, najmä keď sú ľudia tak blízko pódia. Cítim sa lepšie v priestoroch pre 1000 – 2000 ľudí. Keď si spomínam, tak sme hrávali v o trochu väčších priestoroch, ale spomenutá veľkosť mi príde ideálna.
Keď sme spomínali trendy a podobne, v tých rokoch The Cure tiež nastavili akýsi štandart, ikonický referenčný bod pre všetky tie „temné“ generácie: nadýchané vlasy, vysoké, popínavé topánky, čierne očné linky, čierne tričká … „dresscode“ The Cure bola vaša obchodná značka. Ako myslíš, že tento imidž ovplyvnil Tvoj umelecký svet? Bol to kultúrny prvok, ktorý sa nedal ignorovať. Mám ohromnú zbierku fotografií: v ranných rokoch bol Tvoj šatník omnoho pestrejší, mix punku, dandy a rock´n´rollového rebela.
Samozrejme, že náš vzhľad sa postupom času vyprofiloval do tých spomenutých prvkov. Stal sa z toho akýsi identifikačný prvok. Hovorilo to o Vás kým ste. Dnes je z toho akási uniforma istej subkultúry. Priznám sa, že je celkom príjemný pocit vedieť, že som mal v tomto smere istý vplyv. Ale máš pravdu, spočiatku som bol v šatníku experimentálnejší. Bolo vždy vidieť, čo vyhovuje zvyšku kapely.
V roku 1983 si produkoval debutový album kapely, ktorú mám veľmi rád: And Also The Trees. Skvelé hlavné vokály, skvelý gitarový zvuk, krásne atmosféry. Tí chlapíci boli asi najviac podceňovanými protagonistami britskej new wave scény. Povedz mi niečo o tejto Tvojej skúsenosti. Viem, čo to znamená, byť producentom. Vtedy človek pracuje na vyššej úrovni umeleckého cítenia, je niečo ako alchymista.
Vždy ma zaujímalo, ako ma zvuk a hudba emotívne ovplyvňujú. Nie je to však pre mňa intelektuálny proces. Moja obľúbená hudba a zvuky mali vždy tieto konkrétne prvky. Ako producent sa snažím, aby tieto prvky vynikli aj u umelcov, s ktorými pracujem. And Also The Trees sú skvelí a ich hudba na mňa vplýval veľmi emotívne.
Dnes spolupracuješ so svojou manželkou Cindy. Máte za sebou dlhoročnú a vynikajúcu umeleckú kariéru. Ako Levinhurst ste vydali zaujímavú kolekciu nahrávok. A na rovinu, vnímam to tak, že dýchaš a hráš úplne pokojne, je tak? Keď počujem piesne ako „Somewhere Sometimes“, tak naozaj dúfam, že tento projekt bude raz opäť pokračovať. Aj keď som si teda nie veľmi istý, čomu sa aktuálne venuješ. Posuň mi nejaké novinky.
No, na obzore sa črtá veľa vecí! Knihy, albumy, filmy, televízia … Podcast s Budgiem! Ale inak máš pravdu, aktuálne vediem krásny, pokojný život a tento vypĺňa ako moja manželka Cindy, tak aj môj syn. A okrem toho sa venujem presne tomu, čomu sa venovať chcem! Mám to ľutovať? Myslím to, že ako mladý muž som nevedel nič z toho, čo viem teraz? Samozrejme, že by to bolo vtedy nemožné. Takže, nič z môjho života neľutujem. Život je taký krásny!!
zdroj: Iyezine.com