Krátko pred vystúpením na manchesterskom Move Festivale, poskytol Robert Smith rozhovor reportérovi tamojšieho magazínu City Life.
Boli časy, kedy si intelektuáli na Robertovi Smithovi, vďaka jeho odtieňom rúžu a bodkovanej košeli, dokázali slušne zgustnúť. Dnes sa ale frontman The Cure vezie na vlne obrody 80-tych rokov s novým materiálom, ktorý dokazuje, že títo archivári gothu patria ku skutočným britským legendám.
Pre ktorúkoľvek inú kapelu končí kultový status v momente, keď príde naplatenie účtov prípadne túžbu užívať si čo najdlhšie na výslní populárnej hudby. Našťastie pre The Cure sa ich zaradenie do panteónu mimoriadne vplyvných kultových kapiel úhľadne zhoduje s počtom predaných albumov – viac ako 27 miliónov. Celkom slušné.
Pred dávnymi časmi sa Robert Smith „preslávil“ vďaka tomu, že mu reportéri „skákali“ na množstvo poloprávd a výmyslov (treba poznamenať, že za tým bolo viac škodoradosti, než zlomyselnosti). Dnes je však tento chlapík ukecaný, srdečný, otvorený a priateľský.
Telefonicky sa nám ozval zo zvukových skúšok The Cure, ktoré sa odohrávali niekde medzi Londýnom a anglickým Couth Coast-om. „Som práve chcel povedať, že polovička kapely žije v Južnom Londýne, no vtip je v tom, že sme piati,“ zasmeje sa – spievajúci skladateľ, gitarista a jeho kolegovia si aktuálne užívajú niečo ako vzkriesenie. Zdá sa, že s pôsobivo naplánovaným svetovým turné a nedávno vydaným, úplne novým rovnomenným albumom sú The Cure stále rovnako populárni, relevantní, a čo je najdôležitejšie, rovnako vplyvní ako kedykoľvek predtým.
„Nemyslím si, že existuje nejaká, aspoň jedna, konkrétna vec, pre ktorú sa na nás všetky tie nové kapely odvolávajú,“ povie Robert. „Ale prvýkrát, kedy som si skutočne uvedomil, že máme na iné kapely vplyv, bolo asi v roku 1988, kedy Dinosaur JR nahrali svoj cover skladby „Just Like Heaven“ a Pixies sa o nás veľmi pekne zmienili. A dnes je to tu opäť a je to skvelý pocit, lichotí mi to.“
Počas minulého leta, kedy sa kapela ocitla v stave bez nahrávacej zmluvy, trávil Robert dni prácou na mnohých spoluprácach, z ktorých niektoré boli skutočne prekvapivé. „Spoločná skladba s Blink-182 bola možno najneočakávanejšia a možno najzvláštnejšia,“ povie ešte predým, než sa začal smiat na polovičatých obvineniach, že pre takého netradičné spojenectvá sa rozhodol hlavne preto, aby sa priblížil mladej generácii.
„Spolupracoval som aj s nemeckým tanečným duom Blank And Jones, ako aj s Earlom Slickom, Bowieho gitaristom, či niekdajším bubeníkom Nine Inch Nails, ktorý si založil kapelu Tweaker, čo je viac industrial rocková záležitosť.“
Čiže počas roka 2003 obsahoval Robertov odkazovať jednoduchú odpoved „urobím to“? „Kopec z toho som odmietol,“ zasmeje sa, „pretože keď už raz ľudia zistili, že som dostupný, dostal som kopu podivných ponúk, ale tie som slušne odmietol.“
Takže vďaka spoluprácam a sotva vyschnutom atramente na novej zmluve s vydavateľstvom Geffen, bol návrat The Cure v nedohľadne. Teda, nebolo to úplne tak. Chcelo to ešte náhodné, alebo lepšie povedané bizarné, stretnutie s nu-metalovým guru producentom Rossom Robinsonom, vo ženevskom hoteli D´Angleterre, čo dopomohlo k opätovnému vzplanutiu kapely, ktorá bola v stave relatívnej hibernácie od turné k albumu „Bloodflowers“ (2000).
„Mal som vtedy zarezervované štúdio, kde som chcel pracovať na vlastných veciach, mojom sólovom albume,“ vysvetľuje Robert. „Ale Ross trval na tom, že ďalšou vecou, na ktorej by som mal pracovať, by mal byť album The Cure, ktorý chcel rozhodne produkovať – on je jeden z tých, na ktorých natrafíte veľmi zriedla – plný života, entiziazmu a energie.“
A takisto je to človek, ktorého CV obsahuje zoznam predošlých prác s kapelami ako Limp Bizkit, At The Drive-In, Korn a, Bože chráň, Slipknot. „Kopec fanúšikov si myslí, „môj Bože, to sa chystajú nahrať nu-metalový album?“,“ poznamená Robert so smiechom. „Ale Ross má naozaj rád melodické veci, popovú stránku našej kapely, takže sme skončili so širšou paletou štýlov a zvukov, než by sa ľudia mali obávať.“
A hoci je to spoľahlivá cesta k jednej mrzutej, nejasnej, nešpecifickej odpovedi, skutočnosť, že kópie albumu z produkcie Robinsona sú vzácnejšie, než povestné slepačie zuby, si vyžaduje, aby som sa spýtal chlapíka, neslávne známeho zlým účesom a ešte horším rúžom, ako asi znie tá nová zbierka skladieb.
„Ross chcel jednoznačný Cure album a chcel po nás, aby sme ho aj nazvali „The Cure“. V tomto smere sme však boli skeptický, na to, aby sme 13.album v poradí nazvali práve „The Cure“ nám prišlo trochu neskoro,“ povie Robert s úplnou vážnosťou.
„Bol však neústupčivý, tak som povedal, „ak to bude znieť tak, že sme zo seba dostali to najlepšie, tak to potom nazveme „the cure“ – a to je presne aj indikátorom toho, aký ten album v skutočnosti je, pokrýva všetky tie hlavné štýly, ktorým sa s The Cure najradšej venujem.“
Takže popri „veľkých a tvrdých skladieb“ Robert sľúbil, že rovnaké úsilie bude cítiť aj „v niekoľkých skutočne pozitívnych skladbách, ako aj v takých, ktoré budú tradičnému zvuku The Cure vzdialené.“ Od tých legendárnych hedonistov sa vzdialili aj v inom smere a to konkrétne úplne novým prístupom k turné.
„Samozrejme, to pokušenie zhrešiť tu stále je a my sa mu stále dokážeme poddať,“ povie Robert akoby bol na spovedi, „ale už sme v tomto smere opatrnejší, pretože vieme veľmi dobre, aké je v našom veku potom ranné vstávanie ťažké, myslím po noci, kedy si povyrazíme. Takže, keď máme na druhý deň koncert, je veľmi nepravdepodobné, že by ste niekoho z nás našli noc predtým zvracať niekde do kanálu,“ pokračuje.
„Na druhej strane, ak máme na druhý deň voľno, tak niekoho z nás určite nájdete na ulici dolu tvárou 🙂 „
A hoci je Robert Smith a jeho spoluhráči na nový album pochopiteľne (a očakávane) hrdý, ako kapela nie sú natoľko ani naivní, ani tvrdohlaví, aby verili tomu, že koncertný set, ktorý z veľkej časti pozostáva práve z nového materiálu, strhne na ich vystúpení na manchesterskom Old Trafford Cricket Ground (Move festival) menšiu búrku. „Je vcelku hlúpe prísť na pódium a omráčiť publikum novým materiálom, ktorý predtým nepočulo,“ tak znie odkaz uznávaného festivalového veterána. „Takže, náš setlist vždy závisí od konkrétneho dňa, ako aj od vystupujúcich kapiel a celkovej atmosféry.“
A pokiaľ ide o typické britské letné počasie?
„Samozrejme, že by som si prial horúci a slnečný večer,“ poznamená Smith tesne predtým, ako sa opäť vráti na zvukovú skúšku. „Mohli by sme tak oprášiť nejaké naše vrúcne, slnečné piesne. Ale ak bude pršať, tak to zmeníme a zahráme nejaké „vodnaté“ kúsky.“
Možno je to práve táto všestrannosť, ktorá pomohla kapele k dlhovekosti. Prípade neustále inovatívne, povzbudzujúce a vyzývavé skladby, vďaka ktorým stále pôsobia vitálne, aj po 25 rokoch. Nech už je teda dôvod akýkoľvek, The Cure sú už dnes právom považovaní za legendy.
zdroj: City Life (UK), 08/07/2004