Koniec uprostred cesty – 12/1983 – I.

S Robertom a Lolom Tolhurstom o nemastnom – neslanom roku 1983, kedy The Cure svojich fanúšikov šokovali trilógiou, dnes už legendárnych, popových singlov.

Bol to pre tento rok zámerný plán vydať takéto tri atypické single?
Robert Smith (RS):
My nič starostlivo neplánujeme, čiže v prípade tých troch singlov nebol žiaden zámer, cieľ, či niečo podobné. Dokážem súhlasiť s názorom, že „Let´s Go To Bed“ je taká nevýrazná, banálna skladba. Na ďalších dvoch skladbách, „The Lovecats“ a „The Walk“, však nejaké nedostatky evidentné neboli. Samozrejme, v porovnaní so starším materiálom vyznievajú aj tieto skladby jednoducho, ale nahrávané boli s väčším zmyslom pre účel.
Pred rokom a pol by sme takého niečo nevydali, veď niečo ako „The Lovecats“ by k myšlienke vtedajších The Cure vôbec nepasovalo. Dnes pracujeme v omnoho voľnejšom priestore – dnes máme takú slobodu, že si môžeme dovoliť vydať aj takéto single.

Lol Tolhurst (LT): Neboli vydané s úmyslom, aby boli brané vážne. Ich úlohou je len ukázať našu ďalšiu stránku. Chceli sme len vyprodukovať nejaké triviálne popové single. Bolo pre nás nevyhnutné dopriať si ročnú pauzu a pritom sa sústrediť iba na také nahrávania, ktoré by nás naozaj bavilo. Netreba to chápať ako nejaké naše nové smerovanie.

Aj keď ich tuná prezentujete ako niečo zbytočné, predsalen, majú tie single nejakú hodnotu / silu / veľkosť?
RS:
Takto, „Let´s Go To Bed“ bol len experiment, pokus o napísanie priamočiareho popového songu. Pre mňa osobne nemá absolútne žiadnu hodnotu, pretože pre mňa aktuálne vôbec nič neznamená. Je to tá najneprirodzenejšia vec, akú sme kedy nahrali. Pôvodne sme ju chceli vydať pod iným pseudonymom, než The Cure, pretože sme na našom názve rozhodne nechceli zarobiť. Na pozadí sa však udialo množstvo vecí, ktoré nám v tom rozhodnutí nakoniec zabránili a skončilo to až tak, že sme sa na chvíľu rozkmotrili v Fiction Records, ale už sme to urovnali.

„The Walk“ bol zasa viac elektronický experiment a má toho v sebe rozhodne viac, než „Bed“. Táto skladba bola vydaná po „Blue Monday“ od New Order a ľudia ju pokladajú za jej derivát, ale originálne bola „The Walk“ napísaná dávno pred vydaním „Blue Monday“. Bolo nám jasné, že ju ľudia budú s „Blue Monday“ porovnávať, ale bolo by hlúpe ju iba kvôli tomu nevydať.

„The Lovecats“ zasa naplnila predstavu vydat absolútne amatérsku popovú skladbu, než úplne zrejmého nasledovníka „The Walk“. Koniec trilógie. A opäť, video k tomuto singlu má rovnakú hodnotu, ako skladba samotná. A to isté platí aj o zvyšných dvoch skladbách.

Aký dôležitý bol samotný nový formát pre túto dočasnú zmenu srdca kapely a opätovné presmerovanie energií?
RS:
Keď od nás Simon odišiel, v auguste minulého roka, tak sme si všetci dali na nejaký čas pauzu. Vždy sme si vraveli, že ak ktokoľvek z nás trochu kapelu opustí, zvyšní nebudú vystupovať pod tým istým názvom. Lenže neskôr sme sa rozhodli pokračovať s rešpektom k tomu, čo sme za sebou zanechali – a tým pádom prestalo byť zaujímavé uvažovať v štýle uvedenom vyššie.

LT: Nikdy nedovolíme, aby nás náš postoj unavil. Ak sa nadšenie vytratí, tak vždy urobíme zmenu. Aj preto som sa vzdal postu bubeníka a prakticky rok sa sústredím na klávesy. V The Cure som mal priestor sa určitým spôsobom, ako bubeník, zdokonalovať, no je možné, že po albume „Pornography“ som v tomto smere som väčšinu možností vyčerpal. Dnes je to omnoho lepšie, všetko je to flexibilnejšie.

Vládne všeobecný pocit, že „Pornography“, ako úspešný nasledovník albumov „Seventeen Seconds“ a „Faith“, Vás priviedol na hranice Vašich možností, pokiaľ šlo o „zvuk The Cure“. Aké dôležité bolo vymaniť sa z toho stiesneného kúta, v ktorom ste sa ocitli po poslednom albume?
RS:
No, zmena bola v podstate nevyhnutná. Ono, množstvo ľudí malo o nás jasnú predstavu, že sme bezútešná, pochmúrna kapela, ale my sme boli aj tak vždy dosť rozmanití. Ak vezmete v úvahu všetko, čo sme doteraz vydali, zistíte že naša hudba pokrýva vcelku rozdielne štýly. Nie je to ani tak o tom, že by toto trio singlov bolo výsledkom nejakého náhleho nutkanie byť komerčný. Myslím, že väčšina našich singlov patrila do hitparád, ide skôr o to, že „The Walk“ a „The Lovecats“ jednoducho uspeli, hoci je to viac výsledok náhody než nejakej našej snahy, či plánovania.
Problém je asi aj v tom, že ľudia si jednoducho albumy „Seventeen Seconds“, „Faith“ a „Pornography“ spájajú, ale tie albumy sú zvukovo úplne odlišné, rovnako aj textovo. Odhliadnuc od môjho hlasu, ktorý je v podstate konštantný, „Faith“ a „Pornography“ pôsobia, ako by ich nahrali dve odlišné kapely.

V našom prípade ide vždy o zmenu v určitých fázach. Niekedy tie fázy korešpondujú s albumami a niekedy so samotnými singlami. Keď sme vydali „Let´s Go To Bed“, tak sme podľahli pocitu, že by sme mali v tejto nálade pokračovať aj na niekoľkých ďalších singloch.

Aký je dnes Tvoj postoj ku koncertovaniu?
RS:
Všetko, čo sme za posledných 12 mesiacov urobili, bolo krátke turné po Spojených štátoch, k tomu zopár malých koncertov v Británií a festival The Elephant Fayere. Ten festival bol v podstate nostalgická záležitosť, keďže sme zahrali skladby od „10:15 Saturday Night“ až po súčasnosť. Bola to v podstate „zábava“, ale to neznamená, že to bolo plytké. Nepochybne, nemalo to takú silu ako predtým, ale to by ani možné nebolo. Ja si ani neviem predstaviť, že by som bol ešte niekedy súčasťou niečoho tak intenzívneho, ako bolo turné k albumu „Pornography“. Rozhodne sa nesnažíme získať späť zašlú slávu. V porovnaní so Simonom to bolo v kapele s Philom a Andym úplne iné. Hranie tých starých skladieb bolo niečo ako povinnosť, nakoniec to bol aj jediný dôvod. Ale ja som si chcel tie skladby aj tak ešte raz zahrať, nakoniec, bude to asi naposledy, čo budeme väčšinu z nich hrať. Presne takto sme to vnímali na vystúpení na The Elephant Fayre, takže to k tomu celému pridalo akési dojatie. Pre nás to znamenalo ako koniec jednej éry!

>> na pokračovanie