Koniec uprostred cesty – 12/1983 – II.

S Robertom a Lolom Tolhurstom o nemastnom – neslanom roku 1983, kedy The Cure svojich fanúšikov šokovali trilógiou, dnes už legendárnych, popových singlov.

Otázka najmä pre Roberta, keďže The Banshees a The Glove Ti aktuálne zaberajú veľa času. Existuje riziko, že sa to nakoniec stane kompenzáciou za The Cure?
RS:
To ani nie. Ak už nič iné, tak to nadšenie z toho, byť v The Cure, je väčšie než kedykoľvek predtým. Dnes sme pod menším tlakom, pretože fungujeme len vtedy, keď chceme. Dokonca je tu omnoho menšie riziko vzniku samoľúbosti. The Cure už jednoducho nemusia ani nahrávať. Nie, že by sme boli boháči, ale nezniesol by som, kedy by sme museli niečo vydať iba z dôvodu prežitia. A to je jedna z tých skvelých vecí – nikdy sme neboli nahrávacej spoločnosti nič dlžný, takže nás vždy nechali fungovať na základe našich rozhodnutí.

LT: Aj ja vnímam ten pcoit slobody. Aj mimo The Cure mám svoje záujmy. Práve som nahral singel s Paulom Bellom zo Zerra 1 a rovnako som produkoval singel kapely And Also The Trees.

Takže, na akej báze je teda postavené Tvoje fungovanie s The Banshees, Robert?
RS:
Funguje to na rovnakých základoch ako keď ma vôbec po prvýkrát poprosili o výpomoc. Tentokrát som súhlasil s účasťou na britskom turné, potom aj s turné po Európe a odvtedy vlastne spolu fungujeme. Ale zmluvne s nimi viazaný nie som. Jednoducho fungujeme na obojstrannej spokojnosti. Dnes je to možno iné aj v tom, že na koncertoch hráme skladby, ktorých som tak trochu spoluautorom, takže si to omnoho viac užívam. Koncerty v The Albert Hall sme dokonca nahrali a malo by to byť vydané vo forme live LP. Dokonca zvažujeme možnosť vydania starých skladieb, ale v sprievode s orchestrom.

Projet „Glove“, so Stevom Severinom mal v podstate univerzálny dopad, keďže pôsobí až pôžitkársky. Ako si prijímal niektoré vyjadrenia kritiky na margo albumu „Blue Sunshine“?
RS:
Myslím, že ľudia to zobrali až príliš vážne. Ak by to nebola vyslovene naša privátna šou, tak by som s tým ani nesúhlasil. V samotnú myšlienku pôžitkárstva ani neverím, teda pokiaľ to nie je výsledkom niečoho úplne nezmyselného a ten album určite nezmyselný nie je. No jednoznačne išlo o jednorázovú záležitosť. The Glove už nikdy nič nové nevydajú, iba jeden remixový singel.

V nedávnych rozhovoroch s Banshees sa veľa hovorilo v prospech klasických aranžmánov, pričom Robert preferoval klasickú hudbu. Niektorí z toho mohli nadobudnúť pocit, že The Cure sa ako kapela neustále vzďaľuje svojej pôvodnej inšpirácii.
RS:
Osobne si nemyslím, že nejaká hudba môže byť silnejšia, než dobre skomponovaná orchestrálna pieseň. Je na škodu, že s predstavou klasickej hudby, ktorú jednoducho preferujem pred súčasnou „rockovou“ hudbou, sa spája toľko snobizmu. Klasickú hudbu považujeme o mnoho uspokojivejšiu.

To pravdepodobne prispieva k predstave ľudí o The Cure ako o niečom bezpečnom a stabilnom. Pre mňa je to len ďalšia skúsenosť. Neznášam všetky tie vnútorné hodnoty, ktoré ľudia pripisujú určitým častiam súčasnej kultúry. Viera v hodnoty roku 1977 by nemala vylučovať všetko ostatné – ako keby hodnoty klasickej hudby a punku museli žiť v oddelených svetoch.

/nedokázal som sa ubrátniť myšlienke, aký bezduchý a neambiciózny rok to bol pre The Cure, keď som si spomenul, aké skvelé momenty ponúkli medzi obdobím „Killing An Arab“ a „Pornography“. Ubrániť sa otázke, či je účel The Cure Robertovi, po 12 mesiacoch, zrejmejší, bolo nemožné./
RS:
Otázkou účelu som sa zapodieval po všetky tie roky, počas ktorých sme s kapelou fungovali. Celé sa to začalo, myslím, úplne typicky, ako alternatíva voči práci – založme si kapelu! Čo sme vydali prvú nahrávku, tak sme si uvedomili, že v tomto smere môžeme dokázať oveľa viac, že by sme to mohli prezentovať ľuďom štýlom, akým sami chceme.

Stále nás to vracia k zábave ako takej, ale to niečo, čo nás oddeľuje od Buck´s Fizz, je stále nedefinovateľné. Ten prvok vidím vo všetkom, na čo sa pozriem, na čo myslím a robím. Aby som bol schopný pokračovať, musím ten prvok vnímať.

Nahrávky samotné sú len katalógmi našich vlastných skúseností, nič viac. Ja som ten posledný, kto môže hovoriť o kvalite nahrávok iných ľudí, ktoré som kedy vlastnil. Viete, nemyslím si, že sa ešte niekedy budem cítiť opäť mladý: a možno práve o tomto sú tie nahrávky …

zdroj: Zig Zag magazine, UK, 01/12/1983