Umenie rozpadu – 06/1989 – I.

Robert Smith z The Cure sa významom života trápi od svojich 13tich. Dnes má však svoje armády fanúšikov. A jeho fanynky sa s ním rozhodne nechcú vyspať, chcú, aby čítal ich denníčky. Simon Witter sa porozprával s človekom, ktorý z depresia vytvoril umeleckú formu.

Bez mejakup, neoholený, v hrubom pletenom svetri a v špinavých teniskách vyzerá Robert Smith, ako sám priznal, úplne najhoršie. Usadený na obrovskom gauči pôsobí ako Paddington Bear skrížený so Siouxsie Sioux ráno, po preflákanej noci. V jednej chvíli veľmi hanblivý a nečakane sympatický rozpráva celých 15 minút bez akéhokoľvek očného kontaktu. „Žiadne téma nie je tabu“, povie s úsmevom. „Obávam sa len toho, že budem mrzutejší a obsedantnejší, než v skutočnosti som a keď si to potom prečítam, budem mať pocit, že je to so mnou zlé. Ak sú moje myšlienky vytrhnuté z kontextu, dokážem pôsobiť ako skutočne bedákajúci bastard, ktorým v skutočnosti nie som. Veľmi dobre si uvedujem, že nelamentujem o nič viac, ani menej, než ktokoľvek iný.“

A to je pravda, pretože hoci si Robert užíva nepochybne nádherný život, jeho myšlienky a pocity vytvárajú neúprosne pochmúrny obraz. Hovoríme o mužovi, ktorý sa už ako 13-ročný obával stárnutia a úpadku, mužovi, ktorý sa cíti vinný za úspech, ktorý zistil, že spokojnosť ho znepokojuje a západy slnka mu prídu skutočne deprimujúce. Niekedy sa zdá, že Robert Smith má všetku úzkosť 15-ročného chalana uväznenú v dvakrát tak starom tele. A potom je tu ešte súkromný Robert Smith, otvorený a prieteľský, rád popíja a smeje sa. Evidentne má skvelý zmysel pre humor.

Fanúšikovia post-Love Cats popu The Cure, a kritici, ktorí s radosťou uzavreli kapitolu ich pohrebného žaláru ranných 1980tych rokov, môžu zostať zhrození pri zistení, že ich nový album „Disintegration“ je vlastne návratom do obdobia albumov „Faith“ a „Pornography“. Keď si kapela, pred 18 mesiacmi, vzala voľno, bola Smithova nespokojnosť s popovým smerovaním kapely už natoľko silná, že začal pracovať na svojom sólovom albume, na ktorom by si vylial svoje zadržiavané emócie. „Disintegration“ – viac ako hodina nepozitívnych zvukov – sa nakoniec stal albumom The Cure hlavne preto, že by stratil svojich priateľov.

The Cure sú veľmi úzka a veľmi súkromná kapela. Pred rokom sa Robert oženil s dievčaťom, s ktorým randil posledných 13 rokov a aktuálne sa jeho kamarát z kapely, Porl Thompson, oženil s Robertovou sestrou. „V kapele nemáme žiadne tajomstvá, či tabu,“ povie. „Každý z nás vrátane našich dievčať, vie o všetkom, o každom z nás. Je to až nezdravo zdravá atmosféra. Mám pocit, že takéto dobré by sme to mať asi nemali, že za to raz určite zaplatíme, ale to je zasa len moja skľúčenosť.“

The Cure sú obrátená rocková kapela, ktorá sa síce na cestách chová bezchybne, no doma sa vie odtrhnúť z reťaze. K rock´n´rollovému étosu prechovávajú hlbokú emocionálnu nechuť, rovnako ku čomukoľvek, čo by ich prinútilo povedať, že ich fanúšikovia by im dali celú dušu, než svoje telá.
„Neexistuje niečo ako typický fanúšik The Cure,“ povie Robert. „Ale za tie roky sme si všimli, že priťahujeme veľmi zvláštnych ľudí. Lepia sa na nás ľudia, ktorí nie sú úplne v poriadku, sú na tom oveľa horšie, než ja sám a takto som tlačený do akejsi pozície terapeuta, čo mi teda nie je veľmi príjemné. Dostávam poštou denníky ľudí, ktorí sa v podstate zabili a sú plné mňa, ale to nie som ja, je to len nejaká fotografia alebo pieseň. Potom sa stretnete s priateľmi tých ľudí a oni túžia po tom istom. Už toho začína byť až príliš.“

Čo myslíš tým, „túžia po tom istom“? Chcú sa takisto zabiť?
„Áno. Oni majú pocit, že ak sa zabijú, tak si takisto prečítam ich denníky. Už je to neúnosné. Nestalo sa to len raz, Niekedy Vám do zákulisia doručia balíček a potom je tam vonku strašne veľa kriku a Vám to príde ako skvelý trik, že ak sa s nimi neporozprávate, tak spáchajú samovraždu! No, ale človek nikdy nevie …“

„Takéto správanie, ak ste obklopený nesprávnymi ľuďmi, by vo Vás mohlo vyvolať pocit vlastnej dôležitosti hraničiacej s nepríčetnosťou. Občas som si musel od skupiny vytvoriť odstup; ja viem, že tí ľudia sú posadnutí niekým, kto so mnou nemá nič spoločné. Ale je to zložité, keď sa stretávate s narušenými ľuďmi, ktorí požadujú od kapely niečo, čo im poskytnúť nevieme, napr. stabilitu, či účel. Nikomu z nás neprináleží padať im do náručia – sme len kapela.“


Ďalšiou britskou kapelou, s textami o sebapochybovaní a pochmúrnosti, so zástupom obsedantných fanúšikov, sú The Smiths. Robert však k nim necíti žiadnu príbuznosť. „Neznášam The Smiths, ako aj všetko, čo kedy urobili. V The Smiths je akási samoľúbosť, ktorú The Cure nikdy nemali, a Morrissey je strojený, degenerovaný, bagatelizujúci, nedotknuteľný a milión iných ďalších hnusných vecí, či prívlastkov, ktoré sa ani nemôžem obťažovať vysloviť. Doslova ma z neho skrúca.“ Na druhej strane sa však Robertove pohyby rúk a výrazy tváre vo videoklipoch akosi podobajú na výstrednú reč Morrisseyho tela.

„To len hrám pred kamerou. Ja však v skutočnosti predstierať nedokážem a vo svojom tele sa necítim pohodlne, takže elegantná osobnosť zo mňa nikdy nebude. Rozhodne však nepôsobím tak umelo, ako Morrissey. Každý s kým sa stýka, napr. s Pet Shop Boys, má ten povýšenecký, premúdrelý postoj, pracuje s ľuďmi ako Sandie Shaw a Dusty Springfield, ktorí ako prví boli absolútni blbci. Ako Váš môžu brať iní vážne, keď sa dáte dohromady s tým starým unaveným starcom, ktorý chodí do TV relácii a trepe koniny a koninách? The Cure sa od takýchto vecí držia bokom; ak sa Vám nepáčime, tak nás ignorujte. Nikdy som nerobil nábožstvo z toho, že jednoducho nespím s každým, koho stretnem. Väčšina z tých, ktorých som stretol by sa so mnou aj tak nechcela vyspať.“

Pochopiť tú pochmúrnu náladu The Cure je však stále ťažké. Smith, napriek tomu ako vyznieva na novom albume, odmieta tvrdenie, že život je depresívny. „Užívam si viac zábavy než ktokoľvek, koho poznám. Ja nie som žiaden mrzút. Dokážem sa s inými zabávať na hlúpostiach, ale istú časť v sebe nezapriem. Tá mi neustále lezie na nervy a musím sa s ňou občas skomfrontovať, no a vtedy prichádzajú na rad The Cure – je to istý druh terapie. Nechcem ďalšieho pol roka žiť s predstavou, že sme boli kapelou, ktorá vytvorila popový album. Chcel som sa zapojiť do niečoho, čo má väčšiu hĺbku, množstvo emócii, chcel som niečo viac, než bagateľ typu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“, z ktorého polovica sú totálne plytké veci.“

… na pokračovanie