Robert Smith z The Cure sa významom života trápi od svojich 13tich. Dnes má však svoje armády fanúšikov. A jeho fanynky sa s ním rozhodne nechcú vyspať, chcú, aby čítal ich denníčky. Simon Witter sa porozprával s človekom, ktorý z depresia vytvoril umeleckú formu.
„Tento album je návratom k viac atmosférickej stránke The Cure, ktorú sme posledné roky zanedbávali. Takú hudbe v rádiách často nehrajú, ani ju nebudete počuť, keď vôjdete do obchodu s oblečením.“
A prečo by to malo mať väčší význam, než popové nahrávky?
„Nie väčší význam, len väčšiu hĺbku emócií. To je samotná podstata hudby, a je to rovnaký postoj, ako keď mi Beethoven príde emotívnejší, než singel Bros. Vy to viete, veď si to nemyslím len ja. Spomínam si, keď som mal 15, už vtedy som vedel, že čím budem starší, tak tým budem mäkkší a budem nechávať veci plávať. Takže, keď som začal cítiť spokojnosť – a dnes som omnoho spokojnejší – pomyslel som si, no nie, už začínam starnúť.“
„Nepoflakujem sa, ani nevysedávam v puboch a nepremýšľam pri tom, či vôbec existujem, no keď mám nutkanie niečo napísať, na čo budú iní ľudia reagovať, tak sa zdá, že práve takéto veci presahujú inak všednú existenciu. Zvykol som bývať otvorený znameniam Boha, ale nikdy som žiadne nevidel. Pochádzam totiž z rodiny veriacich a boli tam momenty, kedy som vnímal jedinečnosť vecí, no nikdy to nevydržalo, vytratilo sa to a vo mne zostala len viera, že ľudí drží pri náboženstve iba pocit strachu. Nemyslím si však, že sa niekedy prebudím s pocitom, že som sa mýlil.“
Že by to bolo teda tým, že Robert Smith má prirodzene ponurú povahu?
„Bohužiaľ. Keď som šťastný, pôsobí to neprirodzene, a moja povaha je veľmi extrémna. Mávam návaly násilných nálad. Nedokážem konzumovať alkohol s rozumom, ani jesť rozumne, prípadne byť rozumne šťastný. Napriek tomu som dnes spokojnejší a ľudia, ktorí ma poznajú dostatočne dlho vravia, že dnes som omnoho spoločenskejší a otvorenejší, čiže ten typ človeka, s ktorým si bez obáv posedíte, nemyslím vo fyzickom zmysle, pretože sa môžem kľudne rozplakať alebo byť bezdôvodne odporný.“
A to sa Ti páčilo?
„Áno. Ale vtedy som mal okolo seba množstvo ľudí podobnej povahy. Už viac taký nie som, no často cítim pocit bezdôvodného napätia. Založil som kapelu, takže nemusím pracovať pre nikoho iného. V deň, keď som skončil štúdium, som si sľúbil, že už nikdy viac ráno nevstanem s tým, že by som mal robiť niečo, čo sám nechcem a bol som, básnicky povedané, pripravený radšej zomrieť, než by to malo byť inak. Osem nasledujúcich mesiacov som strávil na podpore a skutočne som si to užil, bola to zábava – aby som Vám to objasnil, mal som priateľku, ktorá za mňa platila účty v pube.“
Pre hanblivého človeka, ktorý zrejme ani nechce byť spoznávaný na verejnosti, pôsobí Smithov imidž až nápadne zvláštne. „To je pravda, ale ten imidž som si nevymyslel, jednoducho sa takto cítim pohodlne, takže som odmietol akýkoľvek kompromis, pokiaľ šlo o to vyhnúť sa pozornosti. Nie je to práve nápomocný postoj, ale teda s Mary nikdy v lete na nákupy nechodím, pretože nechcem vyzerať ako nejaký hippík a ona zasa nechce chodiť so mnou, keď som strapatý, hlavne kvôli cudzincom a turistom.“
V nedávno publikovanom zozname Robertových obľúbených nahrávok boli snáď jediným nepredvídateľným umelcom The Dubliners (dokonca predčili Joy Division). „Neznášam všetok ten povyk a očakávané veci okolo nových kapiel, takže po nových veciach radšej pátram sám a dostanem sa k nim tak dva roky po pôvodnom vydaní. A ani trochu ma to netrápi, nakoľko dobrá hudba s dátumom vydania nesúvisí. Páči sa mi postoj a myšlienka tanečného štýlu Acid House, ale samotná hudba ma veľmi neberie, pretože je tanečne orientovaná a ja netancujem. Nedávno som si pre zmenu kúpil 12″ nahrávku Pauly Abdul a totálne som jej prepadol. Pustil som si ju a hneď som mal chuť tancovať, len som nevedel ako.“
Nový spoločenský a príjemný Robert Smith tvrdí, že ho k tomu vlastne motivuje zábava. „Myslím, že sme totálne idiotská kapela. Na pódiu a v štúdiu sa objavia momenty, keď medzi nami nastane akési splynutie, vtedy pôsobíme naozaj serózne, ale zvyšok času sa chováme ako sopľavé nezodpovedné decká. Samozrejme, na verejnosti nikdy hlúposti nerobíme, pretože mám v sebe tú staromódnu predstavu, že pre istých ľudí máme nejaký význam, ale noci alebo spoločné chvíle strávené na miestach, ako napr. v Borisovom dome, sú úplne sureálne.“
„Ľudia, ktorí nás považujú za depresívnych buď uviazli v našom Faith/Pornography období, prípadne nikdy poriadne nepočúvali našu hudbu. Sme až príliš štylisticky pestrí, príliš „kaleidoskopickí“ na to, aby nás považovali za depresívnych. Samozrejme, že sme boli súčasťou rôznych turné a nahrávok, ktoré pôsobili depresívne, ale to nie je náš postoj. Keď sme na pódiu, je to obyčajne povznášajúce a ospravedlňuje to všednosť predchádzajúcich 22 hodín. Dokonca sa mi pri tom podarí zabudnúť napr. na skutočnosť, že 18 hodín predtým som visel z balkóna.“
„Keď ste súčasťou niečoho emotívnejšíeho a seióznejšieho, tak buď sa k Vám ľudia pripoja alebo sa nebudú cítiť komfortne. Ako keď niekto plače na pohrebe, niekto je s tým v pohode, iný nevie, ako sa k tomu postaviť. Myslím, že ľudia, ktorí majú radi The Cure, patria k tým, ktorí by takú osobu na pohrebe utešovali.“
zdroj: Sky (UK), 01/06/1989