Rozhovor s Reevesom Gabrelsom, ktorý poskytol pre portál spoločnosti Line 6 – výrobcu hudobných nástrojov a doplnkov. Zaujme viac hudobníkov, resp. tých, ktorí sa vyznajú 🙂
Reflexívne o Tebe uvažujeme ako o akomsi avantgardovom rockom hráčovi, no v skutočnosti ste vyrastali, ako množstvo Vašich rovesníkov, na idoloch blues-rocku 1970tych rokov. Aká je tam súvislosť?
Reeves: Keď som chodil v začiatkoch 1970-tych rokov do školy, bol som siedmak, či ôsmak, tak všetci v mojom okolí na Staten Island, boli fanúšikmi Leslie West. Spomínam si, ako som raz v januári 1971 šiel zo školy domov, blížila sa búrka a tak nás pustili skôr. V tej chvíli som chcel kresliť komiksové knihy. Tak sedím za stolom, kreslím, mám zapnuté rádio a vtedy som objavil čaro nezávislého FM rádia. Práve vysielal legendárny DJ Scott Muni a bolo to, ako keby mu tam niekto priniesol zvytky od Mŕtveho mora, či niečo podobné. Mal tam testovací výlisok novinky od Moutain, „Nuntucket Sleighride“. Povedal tam o tej nahrávke snáď úplne všetko, neprečítal snáď len katalogové číslo. Počúvanie toho albumu bolo pre mňa niečo objavné. Akoby všetko, čo som dovtedy miloval, sa zhmotnilo v jedinom momente: čierne, búrkové mraky, Les Paul Juniors a všetok ten progresívny blues-rock … fakt to neviem opísať lepšie.
Tak toto priznanie asi prekvapí mnohých, ktorí sa s Tebou stotožňujú, povedzme napr. hráči z Downtown New York avant scény …
Fakt ma vytáčalo, keď ma spájali s ľuďmi ako Richard Lloyd, Robert Quine a Marc Ribot, čiže s chalanmi z Dowtownu. Jasné, že sú to úžasní hudobníci a dokonca využívam veľa z ich estetiky, dokonca aj niektoré harmonické veci. Ale ak to všetko rozložíme na drobné, tak som dával do gitary dosť silný rockový tón a poriadnym figer vibratom. V časoch, keď som začínal spolupracovať s Bowiem ma fakt vytáčalo, keď ľudia nevnímali rozdiel medzi mnou a chalanmi z Downtownu.
Moje korene sú v anglickom a americkom rocku 1970tych rokov: Leslie West, Peter Frampton, Ollie Halsall, Neil Young, Stevem Stills. Bol to veľkým fanúšikom Michaela Schenkera, čo dáva zmysel, vzhľadom na zvuky a melódie, ktoré mám rád a on bol dokonca ako Leslie West, len rýchlejší a hlučnejší. To, kam som sa nakoniec posunul, to sa dá možno nazvať mixom Schenkera, Ronsona a Leslie Westa. V roku 1975 som mal za sebou už druhý rok umeleckej školy v New York City a mal som rockovú kapelu s názvom Malice, ktorá vlastne začala ako cover kapela. Fungovali sme na Staten Island a hrali veci od Mountain, Mott The Hopple, Bowieho, Spooky Tooth a Humble Pie. Následne som bral lekcie od Johna Scofielda a videl som ho hrať s kapelou Billyho Cobhama a George Dukea. Vlastne to bol Scofield, ktorý ma prehovoril, aby som sa prihlásil na Berklee. Doslova mi povedal: „poznáš už všetky gitarové triky, takže teraz sa musíš naučiť počúvať trumpetu, počúvať čo hrajú hráči na rohoch a ako klávesáci používajú ľavú ruku. Všetky tie veci, na ktoré sa pýtaš a ktoré by si chcel vedieť Ti dajú práve na Berklee. Ak by si to chcel odo mňa, tak by si ku mne musel chodiť 20 rokov, ale na Berklee to všetko dostaneš len za pár rokov.“ A mal fakt pravdu. Ja som naozaj chcel vedieť ako „komunikujú“ ostatní hudobníci, čo nehrajú na gitaru. Chcel som komunikovať so všetkými hudobníkmi spoločným jazykom.
Tvoju hru identifikujú dve veci: používanie „whammy bar“-u pri hraní liniek – nie nevyhnutne len na konci, a potom tendencia nechávať na konci frázy malé nedotiahnuté bluesové tóny. Kompletné frázovanie asi veľmi nemusíš, však?
Ja mám pocit, že hudba, ktorej sa venujete, by sa mala meniť podľa toho, aký máte práve deň, mala by byť ovplyvnená životom, ktorý žijete. Samotná melódia by mala byť až tou konečnou hranicou, pretože do toho dávate srdce. Hraním melódia vlastne ľuďom hovoríte, „myslím, že je to nádherné“. Kedykoľvek prezentujete niečo, o čom ste presvedčený, že je nádherné, ľuďom, ktorých osobne nepoznáte, mali by ste sa obrniť hrubou kožou. Takže, aj keď častou používam „whammy bar“, tak vždy, keď si to hudba nežiada, tak od toho odstúpim. A robím to práve preto, aby som si pripomenul, že melódia je posledná hranica.
A pokiaľ ide o tú nedoriešenú kvalitu mnohých mojich liniek a akordov, možno Ťa zaujme, že môj obľúbený akord s rozlíšením je Major 7 #11 a že ho zvyčajne rád hrám s určitým skreslením. Pozri, život nie je nikdy úplne kompletný a vyriešený, vieš? V určitých momentoch v živote sa môžu dostaviť nejaké riešenia, ktoré akceptujete a dokážete s tým žiť, no vždy tu bude akási neistota. Je to ako hrať Major 7 akord, nechať ho prezvoniť … a na poslednú chvíľu jemne brnknete #11. To je život.
Firme Line 6 nie si neznámy, prípadne návrhárom zosilňovačov, keďže si na Bowieho album „Earthling“, a ostatné albumy, presadil prvé verzie pluginu Line 6 Amp Farm. A DL4 si mal odjakživa! Povedz nám, čo aktuálne používaš na tvorbu zvukov v štúdiu a na koncertoch The Cure a Reeves Gabrels & His Imaginary Friends.
Je to zábavné, ale moja pedálová doska má stále starý DL4 Delay Modeler a MM4 Modulation Modeler. Ale na doske, ktorú používam s The Cure mám dve DL4-ky a M5-ky. M5 sa fakt hodí k niektorým ranným Cure skladbám, pretože vtedy veľmi častou používali ozvenu nastavenú na overdrive alebo používali priamo overdrive zosilňovač. A teraz je to ten správny zvuk! Skutočne drsná rezonancia. Takže v podstate M5 aktuálne používam v mojom signálnom reťazci ešte pred samotným skreslením. Takisto mám prepínací systém G2 GigRig, takže sa nemusím obávať problémov s vyrovnávacou pamäťou. Na M5-ke mám asi 10 rôznych nastavení pre skladby z prvých troch, či štyroch albumov The Cure.
Do šľaka inak, ešte vždy do štúdia ťahám môj Line 6 M13, pretože keď už ma ľudia zavolajú do štúdia, tak chcú po mne super zvuky. Ak chcú zvuky ako od Keitha Richardsa, tak poznajú iných ľudí, ktorí to dokážu. V určitom momente som si musel priznať, že som známy viacmenej ako štylista – ale dobrou správou je, že ma ľudia poznajú! Pri nahrávaní vo veľkom používam Helix Floor, či už doma alebo v štúdiu, hoci pri živom hraní to už nepoužívam. Mám pocit, že kým niečo použijem na koncerte, musím s tým byť poriadne oboznámený. Takisto vlastním aj HX Stomp, ktorý však musím lepšie spoznať, čiže aktuálne nie som pripravený vziať si to na turné.
Poďme podebatiť o zvukoch a blokoch: ktoré moduly a predvoľby využívaš? V podstate je to o tom, že nájdem ten správny zosilňovač a pedálovú dosku vystaviam okolo neho. S Helixom zaobchádzam v podstate tak, akoby som s ním budoval analógový svet. Je to skôr preto, že vo svojom veku, 65, sa na svet stále pozerám cez analógové okuliare. Z tých „go-to“ zariadení je to napr. Brit P-75 Nrm, postavený na Park 75 – jeden z mojich obľúbených, hlavne pre ten chrumkavý rytmický zvuk Marshall Plexi. Párujem to s blokom 4×12 Backback, čím v podstate napodobňujem moju koncetnú súpravu a keďže stále používam Vintage 30s tak ich niekedy spárujem s CreamBack 65s.
K tým ďalším „go-to“ patrí zosíkový blok s názvom WhoWatt 100, čo je v podstate Hiwatt Custom DR103. S The Cure som dosť dlho používal Hiwatt D103s troma 4×12 Backback. Hlasitosť na pódiu mám nastavenú tak na 104 decibelov, teda pokiaľ ide o rytmiku, pri sólach to je o 5db vyššie a to už vtedy cítim, ako mi vibrujú nohavice 🙂
V Helixe je takisto predvoľba s názvom Space Cadet, ktorú som trochu zmodifikoval. Začína to s kompresorom Deluxe Comp, potom Low Cut / High Cut EQ, Looper, nasledovaný Particle Verb, Octo a Cave rezonancia. Toto nastavenie využívam pri väčšine textúr. Takisto mám veľmi rád Tycoctavia Fuzz blok, a všimol som si, že dosť používam aj skreslenie Bit Crusher. Niekedy zasa hodne využívam Octi Synth. Nakoniec, zistil som, že bloky a zvuky, ktoré mám najradšej sú tie, ktoré súvisia s Line 6 Original. Takmer vždy sa prikláňam k verzií Line 6 a to je pre mňa prekvapivé zistenie.
Rovnako ako Schenker, West a Ronson, aj ty máš skvelý talent pre hľadanie tých stredných pásiem v štýle parked-wah, ktoré dokážu spájať.
Uvedomil som si, že sa stále vraciam k pedálu Boss Graphic EQ, ktorý som si upravil, takže je o čosi tichší. Ten mám postavený ešte pred mojim SIB Varidrive pedálom, ktorý zvyknem nastaviť tak, aby poriadne skresloval. A toto celé ovládam cez Ernie Ball Volume pedál, ktorý mi upravili chalani z Thru-Tone. Snímače Railhammer na mnou navrhnutých Reverend gitarách majú tiež výrazný stredový rozsah a je to skutočne úzke pásmo – čo ale tiež dokážete ľahko nastaviť ak máte k dispozícií grafický ekvalizér.
Ale áno, vždy mám po ruke nejaký EQ/boost, ako napr. JHS Prestige booster/buffer, ktorý som používal celkom nedávno, ako aj ďalší vyrobený chalanmi z Thru-Tone FX v Nashville. A pre tie parked-wah zvuky používam Chicago Iron Parachute pedál, čo je v podstate prerobený Tychodahe Paraped. Táto vec v podstate produkuje frekvencie pod počuteľným rozsahom, takže keď to vytiahnete z „heel down“ pozície, tak to znie, akoby sa zvuky rozprskávali, no a na tej zvukovej hladine, v ktorej hráme, si viem celkom dobre predstaviť, že ľudia v zadnej časti arény majú problém udržať črevá v kľude.
Ako si už naznačil, študoval si grafický dizajn na Parsons School Of Design a na School Of Visual Arts v New York City. Aké prvky z tejto umeleckej prípravy sa podľa Teba prejavujú v tvorbe Tvojich tónov?
Ja myslím, že celú moju tvorbu považujem za akýsi kreslený seriál alebo maľovanie a presne v tomto smere by mohol ísť o vplyv spomenutých škôl. Môžem si povedať, „Bude to fotorealizmus alebo sa vyberiem smerom super-realizmu?“ Viete, môžete hľadieť na obraz namaľovaný akrylovými farbami a keď od neho odstúpite na 10 stôp, bude ten obraz pôsobiť ako fotografia. Ale keď k nemu pristúpite na tri stopy, tak si všimnete jednotlivé ťahy štetcom. A takýmto spôsobom mám tendenciu pristupovať ku zvuku.
Ide vlastne len o to, ako veľmi máte vycibrený vkus a ako ďaleko chcete v technike, alebo v niečom inom, zájsť. Väčšine ľudí prídu ťahy štetcom na maľbe ako nedokončené, ale ľudia, ktorí štetce používajú, vidia ťahy štetcom veľmi radi. A tak to máte aj s hudobníkmi. Byť tvorcom hudby, či umenia, to je vcelku zvláštna pozícia, pretože musíte byť jednak schopný vžiť sa do pozície bežného poslucháča, no zároveň aj diletantského umelca a aj iného tvorcu. Otázka znie jasne: „Koho chcete tou hudbou nakoniec osloviť?“
zdroj: blog.line6.com