Má skutočne skladba „The Love Cats“ od The Cure ten najpamätnejší bassový part z 1980tych rokov? Spýtali sme sa na to jeho tvorcu, Phila Thornalleyho.
Phil Thornalley, skladateľ a bassák, sa pri spomienkach na vznik tohto ikonického bassového partu z chuti zasmeje. V roku 1983 produkoval nahrávku The Cure, práve v období, kedy na nejaký čas z kapely odišiel ich dlhoročný bassgitarista Simon Gallup. Práve v období Gallupovej absencie vydala kapela singel s názvom „The Love Cats“, známy práve svojim nezvyčajným bassovým partom.
„Robert Smith, spevák The Cure, mi ten hlavný bassový part predviedol v odbobí, keď sme boli na turné, no a ja som sa to musel naučiť zahrať na elektrickej bassgitare. Keď sme tú skladbu zašli nahrať do štúdia, hneď mi do očí udrel kontrabas. Robert mi povedal, „Na tomto to musíš zahrať!“ Musel som ten kontrabas najskôr naladiť a potom si na jeho krk urobiť nejaké značky, pretože som nevedel, kde sú tie správne tóny. V úvode nahrávania som pracoval so základnou bassovou linkou, no ako skladba gradovala, prispôsoboval som ju ďalším akordom. Na jednom mieste som vytvoril tzv. „faux walking“ bassovú linku. Keďže som nebol v hre na kontrabase veľmi zručný, nebol som schopný celý part zahrať naraz, tak som každý part hral cez dve stopy. Čiže polovicu bassovej linky hrám v jednej stope a druhú v druhej.“
A hoci sa singel, vydaný v roku 1983, stal hitom, Thornalley sa pri pomyslení, ako sa profesionálni hráči na kontrabass pokúšajú zahrať jeho bassový part, pousmeje. „Som si istý, že keď jazzmeni počujú tú bassovú linku, je im do plaču. Pokiaľ ide o akési duchovno toho partu, je to všetko v poriadku, ale pokiaľ ide o techniku, či výber nôt, tak som skutočne len strieľal od buka. Nikdy predtým som na kontrabase nehral, a ani nikdy potom. V The Cure som fungoval len 18 mesiacov a úplne posledný koncert som s nimi odohral v New Yorku, jednoducho som sa rozhodol presedlať na disco … čo asi nebol najlepší nápad.“
Thornalleyho nový štúdiový album, ktorý nesie rovnaký názov ako jeho projekt Astral Drive, pokračuje v duchu Todda Rungrena a jeho strohom prístupe k rocku v štýle 1970-tych rokov. „Sám seba vnímam ako manipulátora,“ prezradil nám. „Nemám žiadne hudobnícke zručnosti. Na YouTube máte možnosť sledovať videá ľudí, ktorí dokážu zahrať neuveriteľne presné a technické veci s krásnymi tónmi a ja nemám ani poňatia, ako také niečo zahrať, ale zasa viem zahrať to, čo potrebujete pre svoju nahrávku, či skladbu. A čo je ešte dôležitejšie, rešpektujem speváka.“
Nedajte sa tými slovami pomýliť, stále je fanúšikom bassgitary. „Musím sa priznať, poskytol som už toľko rozhovorov a nahral toľko podcastov, ale z tohto rozhovoru som nadšený asi najviac, pretože teraz mám príležitosť hovoriť o bassgitare,“ povie. „Mal som 13, keď som po prvýkrát chytil do rúk gitaru. V našej male dedinke, kde som žil, sme mali kapelu, lenže sme mali štyroch gitaristov … a ja som bol z nich najmladší a najmenší a tak mi navrhli, „čo keby si bol bassgitaristom?““
Toto je príbeh, ktorý je čitateľom Bass Player magazínu dobre známy – z gitaristu navyše sa stal bassák – ale ak budeme mať šťastie, hviezdy budú v správnej polohe a my sa zamilujeme do toho „low end“-u, tak ako Thornalley. „Moja prvý bassa bola Hofner, ale ako 16-rčoný som sa dostal k Fender Precision. Ten prechod od tej ľahkej poloakustickej bassy k tomu obrovskému ťažkému nástroju, tak to bolo vážne niečo. V hudbe som sa len jednoducho orientoval a učil sa bez nejakého formálneho hudobného vzdelania. Ale ovplyvnený som bol asi tými najlepšími. Nemôžete predsa debatovať o bassgitare bez toho, aby ste nespomenuli Jamesa Jamersona. On je úplný protiklad ku všetkému, čo Vás kto kedy naučil o hre na bassgitaru – veci ako „Držte sa jednoduchého rytmu“ alebo „Nepleťte sa do cesty spevákovi“ … Jamerson išiel štýlom, „Budem hrať harmóniu so spevákom a možno budem hrať základ, ale dobehnem to s chromatikom, zmením rytmus a rozhýbem to!“ V tom čase také niečo nedokázal nikto, okrem neho. Počuváte nahrávky z Motownu a poviete si, „Čo to do pekla ten chlapík stvára s tou bassou?““
A Phill pokračuje: „Takisto som obdivoval bassgitaristu z prvej kapely Todda Rundgrena, Johna Sieglera. Mal veľmi rytmický, minimalistický štýl, niektoré momenty vypĺňal práve Jamersonovým štýlom, ale zvyšok udržiaval vo veľmi jednoduchej polohe. Tí chlapíci mali bassu vždy nastavenú poriadne nahlas a v skutočnosti sa na veci pozeráte práve takto aj v úlohe producenta skladby. Ak chcete jednoducho bassgitatu presadiť, musíte ju nastaviť pekne nahlas. Obyčajne riešim pri produkcii bassgitaru ako úplne poslednú, až po tom, keď už je všetko ostatné hotové.“
Po odchode z The Cure sa Thornalley stal známym ako člen popovej kapely Johnny Hates Hazz, v ktorej fungoval v období 1988 – 1992 a neskôr pôsobil ako skladateľ. Z ostatných spoluprác treba spomenúť spoluautorstvo, produkciu a samozrejme hru na bassgitare v skladbe „Torn“, s ktorou sa v Európe, v roku 1997, presadila austrálska speváčka Natalie Imbruglia. Mladší čitatelia si skôr spomenú na cover tejto skladby, z roku 2012, v podaní chlapčenskej kapely One Direction.
V poslednom období fungoval ako bassák na turné Bryana Adamsa. „Viete, čo je zábavné? Môj sused z detstva, Mike Nocito, bol členom Johnny Hates Jazz asi odjakživa. Aj on je bassgitarista a nedávno boli na turné s Level 42. Nedávno sme sa dobre pobavili nad našou bassgitarovou históriou. On bol producent, ktorý si vybral bassu, pretože sa do nej nikomu inému nechcelo. A ja som skladateľ, ktorý si vybral bassu z rovnakého dôvodu. Obaja máme za sebou dlhú kariéru v pozícií bassgitaristu, ale nie sme ako ostatní, ktorí sa idú zblázniť z Jaco Pastoriusa a vedia čítať noty. Ja a Mike sme sa na to jednoducho vrhli.“
Zdá sa, že životný príbeh Phila Thornalleyho je neustále potláčaný do úzadia. „Keď som bol na turné s Bryanom Adamsom, tak som nemal v úvode žiadnu zvukovú skúšku,“ spomína. „Niekedy v roku 2016 som sa objavil v aréne s 8 000 ľuďmi, pozrel si koncert a tak som vlastne absolvoval zvukovku. Všetko som si ukladal do pamäti a keď Bryan ohlásil nejakú skladbu, ktorú som nepoznal, tak som si ju jednoducho vypočul. No a potom prišli koncerty a tam som už pracoval so svalovou pamäťou. Najdôležitejšie je vždy mať na pamäti, že keď sa stane, že ste pred tisíckami ľudí a vy neviete ako a čo hrať, tak jednoducho nehrajte!“
Na záver dodal: „Našťastie, niečo také, ako keď Bryan ohlásil z času na čas nejakú skutočne starú skladbu, sa my za tie roky stalo iba zopárkrát. Zistil som, že keď hráte skutočne dobré skladby, tak akosi inštinktívne cítite, ako by mala bassgitara znieť. Je to také isté, ako keď počúvate nejakú skladbu z produkcie Motown, sústredíte sa na bassu a žasnete, aká je melodická a plná informácií. Niekde sa počas tej skladby objaví triáda, ktorá Vám napovie, či je to dur, mol alebo septima. V skutočne kľúčovom momente to zvýrazní tonalitu. Jednoducho počúvajte a nakoniec tomu prídete na kĺb!“
zdroj: Bass Player, 22/01/2022