Disintegration – 11/2021

Klasický album The Cure, ktorý Robert Smith označil ako „koniec zlatej éry“. Magazín Far Out v ďalšej časti nekonečnej série článkov o The Cure a ich legendárnych albumoch.

V období, kedy sa The Cure pustili do nahrávania svojho ôsmeho štúdiového albumu, v druhej polovici roku 1988, patrili k tým najväčším britským kapelám, aj vďaka megaúspešného albumu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“. Takisto patrili k tým najhorúcejším britským vývozným artiklom.

Temný, halucinogénny album „Disintegration“ vnímajú mnohí ako ich „magnum opus“ a vďaka klasickým singlom ako „Lovesong“, „Lullaby“ a „Pictures Of You“ nie je ťažké nájsť odpoveď, prečo práve takéto označenie.

Jeden z príbehov hovorí o tom, že počas skladateľského obdobia k tomuto albumu prechádzal Robert akousi existenčnou krízou, čo možno spôsobila aj blížiaca sa 30-tka. Hlavný mozog kapely, Robert Smith, zničený úžívaním halucinogénnych drog a zápasiaci s nástrahami slávy, bol odhodlaný vytvoriť „dôležitý“ album, nakoľko nevedel, aká budúcnosť samotnú kapelu čaká a dokonca navrhol, že by mohli činnosť následne ukončiť.

Sláva kapely, vypestovaná v 1980-tych rokoch, v Robertovi vyvolávala návaly depresie, prepadol drogám, vďaka ktorým sa často uzatváral do seba a až neskôr, v roku 2004, sa v rozhovore pre magazín Rolling Stone priznal, že v tej dobe sa neustále od neho očakávalo, že bude „väčší než život samotný“.

Robert: „Upadal som neustále do depresie a opäť som sa vrátil k drogám, ku halucinogénnym. Počas nahrávania albumu som sa rozhorol, že budem ako mních a nebudem sa s nikým rozprávať. Bolo to v celku náročné, no pri pohľade späť si uvedomujem, že som chcel vlastne vytvoriť tak trochu nehostinné prostredie.“

Treba k tomu pridať tlak zo strany publika, aby napísal pokračovanie zvodného popového singla „Just Like Heaven“, no on sám sa rozhodol pre absolútny kreatívny obrat a ako sa neskôr ukázalo, bol to priam majstrovský ťah.

Preslávený singel „Lovesong“ bol pôvodne skomponovaný ako svadobný dar pre jeho dlhoročnú partnerku Mary, s ktorou sa počas nahrávania albumu „Disintegration“ oženil. Zámerne túto skladbu neskôr zaradil na album, aby mu tak dodal nádych romantiky, hoci si myslel, a myslí si to dodnes, že je to „najslabšia skladba, aká sa na album dostala“.

Singel sa vyšplhal na druhé miesto americkej hitparády, atakovaný iba singlom Janet Jackson, čo nebol najhorší výsledok pre kapelu, ktorá sa aktuálne rozhodla pre svoj introspektívny krok. Ironické na tom je, že aj keď Smith túžil po tom, aby „Disintegration“ šiel opačným smerom voči želaniam kritiky a publika, to si v skutočnosti album veľmi cenilo ako niečo nádherné a desivé zároveň. „V tom čase som si uvedomil, že napriek môjmu všemožnému úsiliu sme sa v skutočnosti stali všetkým, čím som nechcel, aby sa sa stali: štadiónovou rockovou kapelou 🙂 „

Typicky vtipný Robert neskôr ponúkol ďalšiu svoju múdrosť ohľadne postavenia albumu „Disintegration“ v katalógu kapely: „Väčšina vzťahov ako v rámci kapely, tak aj mimo nej, sa rozpadla. Nazvať ten album „Disintegration“, to bolo také volanie osudu a osud sa nám pomstil. Rovnako sa po vydaní albumu rozpadla aj predstava The Cure ako rodiny. Bol to koniec zlatej éry.“

A Robert mal pravdu. Fanúšikovia, ale aj kritika, vníma album „Disintegration“ ako koniec najplodnejšej éry kapely. Nebolo to však všetko také ponuré, ako sa zdalo. O rok neskôr sa kapela na scénu vrátila s remixovým albumom „Mixed Up“ a singel z neho, „Never Enough“ je jednou z ich vôbec najlepších skladieb. V 1990tych rokoch dosiahli The Cure novú úroveň slávy a upevnili si tak pozíciu jednej z najväčších kapiel všetkých čias.

zdroj: Far Out, 30/11/2021