Jeden z albumov The Cure neprestane fascinovať asi nikdy. Od svojho vydania je album „Pornography“ častou témou, analýz a úvah. A pravidelnou témou v magazíne Far Out.
Pôvodne post-punkové trio, The Cure, zažívalo pri hľadaní svojej identity bolesti podobné, ako keď rastie mladé telo. Počas prechodu z rokov 1970-tych do rokov 1980-tych sa pre zvuk kapely stali rovnako dôležité syntezátory a bicie automaty, no zároveň aj tvrdohlavejšie lyrické postrehy Roberta Smitha. Ich druhý štúdiový album, „Seventeen Seconds“, obsahuje stále sa vracajúce zvukové schémy, ktoré vychádzali z gitarového rocku predchádzajúceho albumu „Three Imaginary Boys“, pričom samotná kapela spadla do králičej nory gitarových efektov, klávesového vírenia a pochmúrne ladenej predstavivosti.
Zlomový bod nastal vo chvíli, kedy sa kapela rozhodla nahrať svoj štvrtý štúdiový počin, album „Pornography“. A hoci sa na ňom štylisticky držali náladovej atmosféry nastolenej albumami „Seventeen Seconds“ a „Faith“, prevládlo na ňom stúpajúce fatalistické zmýšľanie. Od prvého veršu úvodnej „One Hundred Years“ („It doesn’t matter if we all die“) vyznieva album „Pornography“ ako priamy prenos z pekla. Robert Smith neskôr priznal, že v určitom momente pravdepodobne všetko ovládla dočasná psychóza.
„Album „Seventeen Seconds“ bol zrejme najosobnejší album, aký sme kedy nahrali, čo je až podivné,“ vysvetľoval Robert v rozhovore pre magazín SPIN, v roku 1987. „A to ako po textovej, tak aj obsahovej stránke. Na druhej strane, album „Pornography“ je veľmi čudný album, ktorý nahrala veľmi čudná kapela. Nemyslím si, že by som v tom období spoznal samého seba.“
Robert pokračuje: „Zažíval som v tom období veľa psychického stresu. S kapelou to ale nemalo nič spoločné. Malo to čo dočinenia s mojím vekom, s tým, aký som vtedy bol a podobne. Na ten album sa dostalo to najhoršie zo mňa. Pri pohľade späť a pri hodnotení iných ľudí na moju adresu v tom čase zisťujem, že som v tom odobí bol doslova monštrum.“
Vzťahy v kapele boli historicky najhoršie a na rapídne sa zhoršujúcom Smithovom psychickom stave sa podpísalo aj nekontrolované užívanie drog a alkoholu. V hudbe sa to odzrkadlilo opakujúcimi sa drsnými gitarovými frázami a démonickými obrazmi, ktoré ani na sekundu nepôsobili ľahostajne. Jednoducho, po „Pornography“ sa už nedalo nikam inam ísť a Robert to vedel.
„V tom období som mal iba dve možnosti: buď to kompletne vzdať a spáchať samovraždu alebo to dostať zo seba von formou nahrávky,“ vysvetľoval Robert situáciu v knihe „Never Enough: The Story Of The Cure“. „Naozaj som mal pocit, že je to pre kapelu konečná. Mal som v úmysle odstúpiť. Ale ešte predtým som chcel jednoducho nahrať dokonalú „fuck off“ nahrávku.“
Istým spôsobom sa tak nakoniec aj stalo: bassák Simon Gallup z kapely odišiel okamžite po skončení turné k albumu a Robert sa rozhodol dať si riadnu pauzu, aby sa dal dohromady po zdravotnej stránke. Keď sa zotavil, rozhodol sa, že pre prežitie The Cure bude nutná kompletná štylistická zmena. Nasledujúce single ako „Let´s Go To Bed“ a „The Lovecats“ obsahujú omnoho hravejšie tóny a Robert začal popovú hudbu vnímať ako budúcnosť The Cure. Utláčaná poloha, aká prevláda na albume „Pornography“, sa na povrch dostala až o niekoľko rokov neskôr, kedy Robert skombinoval to najpozitívnejšie a najtemnejšie z kapely a stvoril eponymický album „Disintegration“.
zdroj: Far Out magazine, 24/12/2021