Rozhovor s Robertom Smithom – 08/1989 – I.

Krátko pred začiatkom americkej časti The Prayer Tour poskytol Robert Smith rozhovor aj pre tamojší hudobný magazín Scene.

Napriek všetkému Vášmu úsiliu sú The Cure nesmierne úspešní. Ovplyvnil tento úspech Váš prístup k hudbe?
Robert: Keď sme pracovali na nových nahrávkach a ja som sa často dlho do noci trápil, bolo to práve preto, že je tu neustále rastúce publikum, ktoré bude našu hudbu počúvať. Práve preto sa naše štandardy zvýšili. Takže, určitý tlak tu je. No akési zarábanie na úspechu do toho všetkého nikdy nevstúpilo. Samozrejme, od našich nahrávacích spoločností by ste počuli, že idem do toho práve preto, aby som sa vyhol úspechu. Ale naša popularita už presahuje našu hudbu. Je to v samotnom postoji našej kapely. Ak by sa to javilo tak, že sa snažíme zarobiť na našom úspechu, malo by to zaiste negatívny dopad na našich fanúšikov.

Ovplyvnil všetok ten úspech aj Tvoj osobný život?
Nie je to až také zlé, keďže doma, v Anglicku, sme nie až tak úspešní ako inde. Len zriedka sa o nás zmienia v dennej tlači, takže ľudia, ktorí sa nezaujímajú o hudbu, nás vlastne ani nepoznajú. Môžem tak žiť v podstate taký obyčajný, normálny život. Ak by to všetko bolo väčšie, než to je, to už by som nezniesol.

Dnes The Cure fungujú na demokratických základoch. V minulosti si však bol v kreatívnom procese práve ty dominantnejší. Bolo to z Tvojej strany vedomé rozhodnutie, dostať aj ostatných z kapely do popredia?
Áno. Akosi za posledné roky trochu zleniveli. Doslova sa držali hesla, „Prečo by sme to mali robiť, keď to môžeš urobiť ty?“ Takže, po albume „Head On The Door“ (1985) som im povedal, že ak budeme pracovať na ďalšom albume, tak by som očakával, že prídu s vlastnými nápadmi. V opačnom prípade ich verejne ponížim, či niečo podobné. Odvtedy sa v nápadoch prehŕňam.

Čiže za tie roky sa kapela posunula aj v hudobnom smere?
Ak niečo hráme a znie to trochu drsne, no pritom to vystihuje myšlienku, ktorú presne chcem zachytiť, tak si to ponecháme. To, čo vytvoríme ako kapela je ďaleko dôležitejšie než to, ako o nás ľudia uvažujú ako o individuálnych hráčoch. Ale musím povedať, a to chcem aj zdôrazniť, že každý z kapely je dobrý. Boris WIlliams je brilantný bubeník, ktorý je schopný zahrať čokoľvek, kedykoľvek. Porl Thompson sa sústredí hlavne na hru na gitaru a skutočne sa zlepšil, je lepší než ja. Lepšieho bassgitaristu, ako je Simon Gallup, sme nikdy nemali. A teda hlavne, ja sám som sa v hre na gitaru zlepšil. Sme naozaj skvelá kapela.

Ty sám si raz kapelu opustil (keď si v roku 1983 vyrazil na turné so Siouxsie And The Banshees). O čom to celé bolo?
Musel som odísť, nakoľko som v tom období na tom nebol psychicky najlepšie. S albumom „Pornography“, ktorý je dodnes mojim obľúbeným, prišlo aj neuveriteľné psychické vypätie, ktoré, aj napriek tomu, že sme ho pretransformovali do hudby, zostalo v kapele prítomné. So Simonom sme boli najlepší priatelia, no napriek tomu sme mali často fyzické potýčky. Nedokázal som to viac celé vystáť. No napriek môjmu odchodu sa veci nezlepšovali. Spal som tak dve hodiny denne, konzumácia alkoholu mala stúpajúcu tendenciu, až to dospelo do bodu, kedy som sa raz prebudil a skonštatoval: „Koniec, toto musím zaraziť.“ To bol presne ten moment, kedy som z The Banshees odišiel a vrátil sa nadobro k The Cure.

Prečo ste sa svojho času rozhodli vydať kolekciu najväčších hitov, „Standing On A Beach“?
Viedli nád k tomu dva dôvody. S nahrávacou spoločnosťou nám končil kontrakt a v takom prípade by každý vydal kompiláciu, či už by sme s tým súhlasili alebo nie. A potom, v tom čase som mal pocit, že kapela dosiahla svoj koniec. Až keď som si následne tú kompiláciu vypočul som nadobudol pocit, že dokážeme fungovať ďalej a prísť aj s niečím novým.

Povedz nám niečo o albume „Disintegration“, kde je jeho miesto v katalógu The Cure?
Tento album má veľmi blízko k našim skorším albumom ako „17 Seconds“, „Faith“ a „Pornography“. Chcel som jednoducho ďalší album, ktorý v sebe zahŕňa určitú tému a kontinuitu. Som si istý, že ľudia ho budú porovnávať so spomenutými albumami, ale tento je rozhodne lepší. Dnes sme lepší hudobníci a samotné skladby sú lepšie.

Aj keď už bolo zrejme všetko povedané, album je dokončený, ako sa naň pozeráš teraz?
Bol to absolútne uspokojivý projekt. Každý sa absolútne sústretil na to, čo sme museli urobiť. Ako som povedal, chcel som na albume udržať určitú špecifickú náladu, takže som dal chalanom presné inštrukcie, ako pracovať. Rozdal som im kópie textu skladby „Disintegration“ a požiadal ich o nápady, príspevky, ktoré by zodpovedali nálade textu. Ak by prišli s niečím podobným skladbe „Lovecats“, tak by som im povedal, nech si to nechajú, pretože by to pre tento album bolo nepoužiteľné. Takže každý prišiel s vlastnými demami a tie sme si postupne spoločne prehrávali. Bolo to veľmi príjemné a myslím, že to skvele zafungovalo.

Tá skladba má zvláštnu náladu. To si robil práve daňové priznanie, či niečo podobné?
Myslím, že veľa skladieb je akýmsi návratom k mojej starej posadnutosť osamelosťou. Viete, vždy zaspávate sami. Nikdy nikoho nespoznáte úplne, takže v tomto zmysle ste vlastne vždy sami. Okrem toho, nemyslím si, že je v ľudskej povahe písať o šťastí inšpiratívnym spôsobom. Šťastie je tu na to, aby ste si ho užili. Nemôžete sa predsa utápať v smútku. V tomto zmysle sa snažím zameriavať na dobrú hudbu. Pomáha mi sa z toho všetkého vymaniť. A viete, pauzy medzi našimi albumami sú čoraz väčšie, čo znamená, že som asi menej nešťastný.

>> pokračovanie