The Cure už mám vo svojej DNA – 09/2018 – I.

Známy hudobný producent Anders Trentemøller sa v rozhovore pre NBHAP vyznal zo svojej lásky k The Cure a skladateľstvu Roberta Smitha.

Moje prvé skutočné stretnutie s The Cure, nerátam „Friday I´m In Love“, ktorú som počul niekde v rádiu, v rámci Top40, súviselo s takmer zabudnutým singlom „Cut Here“, z roku 2001. Čiže v mojom prípade to bolo trochu neskoro, u Teba to bolo isto skôr. Spomínaš si na ten moment?
Anders Trentemøller:
Jasné, mal som asi 14, či 15 rokov. Mali sme takú malú kapelu, žil som vtedy na vidieku. Môj dobrý kamarát, inak bubeník tej kapely, priniesol jedného dňa do skúšobne dvojvinyl „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ a povedal, „tak toto si musíte vypočuť“. Inak, v tom veku sme si neustále posúvali hudobné nahrávky, bez ohľadu, či to boli hudobné klasiky alebo úplne nové záležitosti. Pamätám sa, ako sme si ten album púšťali u neho v izbe a boli sme z nehu úplne unesení.

„Kiss Me“ je skutočne náročný album. Môj prvý dojem z neho bol asi takýto: „Do šľaka, to má až 17 skladieb!“
AT:
(smiech) Áno, ten album pôsobil v tej dobe ako veľmi dlhý, ale dnes sa na to pozerá inak, keďže máme Spotify, iTunes a podobne. Ľudia dnes pri takýchto nahrávkach trochu bojujú s trpezlivosťou, ale pre nás to bola vtedy čistá mágia. Spomínam si, že keď sme ten album počúvali, tak sme zhasli svetlá a zapálili sviečky.

Čo bolo na atmosfére toho albumu pre Teba také výnimočné?
AT:
Pôsobilo to všetko veľmi tajomne, ale na tom albume boli aj skutočne brilantné popové skladby. Tá zmeska niečoho celkom melodického a iných hlbokých a komplexných skladieb nás okamžite oslovila. Mám na mysli napr. brutálnu „Torture“ a o dve skladby neskôr zrazu zaznie niečo úplne opačné, „Why Can´t I Be You?“. Takže, takéto bolo moje úplne prvé zoznámenie s The Cure a dodnes patrí ten album k mojim najobľúbenejším. Takisto mám od nich rád „Faith“, „Seventeen Seconds“ a „Disintegration“, ale „Kiss Me …“ má v mojom srdci špeciálne miesto.

Keď som ja začal s ich hudbou, už bolo v mojom prípade trochu neskoro na ten pravý, tinejdžerský pocit úzkosti, keďže som mal už po 20-tke.
AT:
To ja som bol práve v tom „dokonalom“ veku na prijatie takého druhu zvuku. Mal som 15, bol som neistý, ale veľmi ma hudba zaujímala. Tej kapele sa nejakým spôsobom podarilo zachytiť všetky tie emócie a stala sa soundtrackom mojej puberty. Obzvlášť ma oslovila tá hudobná atmosféra a atmosféra celkovo, možno ešte viac, než texty, ktorým som v tej dobe ešte nerozumel.

Existuje pre Teba niečo ako atypická skladba The Cure?
AT:
Jedna z mojich obľúbených skladieb je „All Cats Are Grey“ z albumu „Faith“. Páči sa mi hlavne preto, že pôsobí veľmi jednoducho, no na druhej strane má absolútne jedinečné akordy, úplne originálne a majú trochu odlišnú postupnosť. Keď som počul po úplne prvýkrát album „Seventeen Seconds“, tak som bol úplne presvedčený, že použili bicie automaty, keďže mi vtedy tie bicie prišli úplne chladné a „suché“. Až neskôr som sa dočítal, že na dosiahnutie toho efektu izolovaných bicích partov použili malé kontaktné mikrofóny a presne toto ma oslovovalo. Množstvo kapiel tej doby sa snažili znieť jedinečne, ale The Cure mali svoj jedinečný „štúdiový prístup“, doslova „lo-fi“, úplne jednoduchým, no stále organický. Zo všetkých tých nástrojov vychádzali malé, často veľmi jemné melódie, ktoré dodnes pôsobia fascinujúco. Je to presne ten redukovaný, dobre premyslený prístup k hudbe a jej dopadu, ktorý na mňa funguje ako inšpirácia.

Keď už hovoríme o inšpirácií … obzvlášť na Tvojom albume „Fixion“ (2016) cítiť nepopierateľnú náklonnosť k The Cure, v skladbách ako „Never Fade“, či „November“. Je tak?
AT:
Keď som začal pracovať na týchto skladbách a albume, tak som nad zvukom The Cure vôbec neuvažoval. A že si to dnes už vôbec ani nevšímam a neuvedomujem, to už sa stalo dôležitou súčasťou mojej hudobnej socializácie a osobnej DNA. Ale keď som tie skladby pustil mojim priateľom, počul som poznámky ako, „chlape, však toto je jasná bassa The Cure“. Napadlo ma, „do riti, majú pravdu“ (smiech). No prišlo mi to absolútne prirodzené a vôbec som nemal v úmysle to meniť. V mnohých ohľadoch sú práve tieto dve skladby poctou The Cure, nakoniec album „Fixion“ má viacero súvislostí s hudbou, na ktorej som vyrastal. Jasné, že sa toho môžu chytiť kritici, ale je mi to vážne jedno.

Spomínam si na vystúpenie s Tvojou kapelou, kedy si v určitom momente použil riff zo skladby „Lullaby“.
AT:
To bolo opäť niečo, čo jednoducho prirodzene zapasovalo k jednej z mojich skladieb. Je to také naše malé „ahoj“ pre The Cure … takto sme z koncertu s kapelou pozdravili The Cure.

Čo ma na The Cure fascinuje úplne, to je ich schopnosť sa prispôsobiť aktuálnej hudobnej dobe. Začalo to tou úplnou jednoduchosťou, ktorú si spomínal a absolútne prirodzeným spôsobom smerovali k väčšiemu a zložitejšiemu zvuku.
AT:
A mne sa na nich ešte viac páči to, že skutočne chceli vytvoriť svoj vlastný zvuk, čo môžete úplne jasne počuť už v ich ranných prácach. Malo to v sebe úprimnosť, bez zbytočného množstva vrstiev, či overdubov. Bolo to absolútne čisté a surové. A na to všetko ešte jedinečný hlas Roberta Smitha, ktorý je odlišný od všetkého, čo ste kedy počuli. Takisto sa mi páči obdobie, kedy sa na krátky čas pripojil k Siouxsie And The Banshees, kde si osvojil jedinečný štýl hry na gitary, ktorý bol nakoniec vždy pevnou súčasťou kompletného zvuku The Cure.

Ty osobne si za celé tie roky spolupracoval s mnohými hosťujúcimi vokalistami, takže sa nedá vyhnúť úplne zrejmej otázke: Skúšal si niekedy osloviť Roberta ohľadne spolupráce na niektorej z Tvojich nahrávok?
AT:
Áno a takmer k tomu došlo. Niekto z mojich priateľov sa poznal s chlapíkom z Dánskeho národného rádia, ktorý mu tvrdil, že má e-mail na Roberta a ten sa mi nakoniec aj podarilo získať. Spomínam si, ako som mu poslal skladbu na hony vzdialenú štýlu The Cure, nakoľko som nemal záujem o „elektronickú verziu“ kapely, keďže mi to prišlo príliš lacné. Nuž ale, odpoveď doteraz neprišla. Možno som ho mal „prenasledovať“ (smiech)