Známy hudobný producent Anders Trentemøller sa v rozhovore pre NBHAP vyznal zo svojej lásky k The Cure a skladateľstvu Roberta Smitha.
Ak chce mladšia generácia preniknúť do sveta The Cure, s ktorým albumom by mali začať?
AT: By som odporúčal začať s „Disintegration“, keďže dokonale zachytáva esenciu kapely.
Nemôžem nesúlasiť.
AT: „Disintegration“ je sám o sebe dôležitý albumy, ktorý vyšiel v ďalšom, pre mňa dôležitom období, keď som mal 18 a čelil som v mojom živote dôležitým zmenám a rozhodnutiam. Ak sa Vám páči temný a melancholický zvuk, môžete bádať ešte hlbšie. Od sladučkej „Lovesong“ až po maniakálny funk „Fascination Street“ – to všetko na jednom albume, vďaka čomu je taký dôveryhodný. Možno následne by som siahol po albume „Faith“, nakoľko v porovnaní s „Disintegration“ pôsobí viac intímnejšie a pravdepodobne je to takisto výsledkom práce celej kapely.
Mám rád ten súdržný charakter všetkých ich albumov z 1980tych rokov … pôsobia tak prirodzene, majú dokonalú dĺžku a v rámci albumu ponúkajú vždy rôzne pocity …
AT: Presne tak. Prakticky všetky albumy z 1980tych sa vyznačujú akýmsi homogénnym pocitom, kedy cez album môžeme sledovať určitý príbeh, čo je veľmi príjemné. A práve niečo takéto ma inšpirovalo pri budovaní mojich albumov a koncertných setov.
Čiže 1990-te roky môžeme kľudne vynechať?
AT: (smiech) No, tu sa musím priznať, že po albume „Disintegration“ som ako si prestal kapelu sledovať a prakticky väčšinu ich vecí z 1990tych rokov som akosi nevnímal.
Myslím, že až album „Bloodflowers“ (2000) bol akýmsi solídnym návratom do formy. Tomuto albumu by si mohol dať šancu.
AT: Skúsim. V minulosti myslím urobili aj nejaký cover skladby Jimmyho Hendrixa, ktorý sa mi celkom pozdával, možno aj preto, že Hendrix a The Cure sú dva úplne odlišné hudobné svety.
Mám pocit, že keď sa už raz stane kapela žijúcou legendou, tak sa požiadavky na kvalitu produkcie neustále zvyšujú. A možno práve to je ten dôvod, prečo sa The Cure zmenili na akési „dedičstvo“ a už viac ako dekádu neprišli s ničím novým.
AT: Viete, nedá sa do nekonečna robiť to isté. Ako hudobník to poznám, pretože aj ja som „nútený“ svoju hudbu neustále rozvíjať. The Cure som naposledy videl pred pár rokmi na Roskilde festivale a boli fantastickí. Hrali 3,5 hodiny. Zneli razantne a silne ako vždy a neprišli mi v ničom slabí. Z ich posledného albumu, z roku 2008, sa mi pár piesní naozaj páčilo, nakoľko sa im podarilo o čosi lepšie zachytiť ich hudobnú identitu.
Skôr som mal na mysli fakt, že vyprodukovali toľko skladieb a klasík … možno si je Robert Smith toho vedomý a nechce svet obťažovať priemerným materiálom.
AT: Presne tak. Presne takto som uvažoval aj ja. Je veľmi zložité zotrvávať na rovnakej úrovni produkcie viac ako 40 rokov, obzvlášť keď ste napísali toľko skvelých skladieb. Takže, možno tu pravdepodobne existuje veľký tlak, ale myslím si, že väčšinou zo strany samotného Roberta Smitha. Navyše, dnes tu máme množstvo iných kapiel, ktoré produkujú podobný zvuk. Vrátane mňa (smiech). Je čoraz zložitejšie byť dnes originálny.
A navyše, keď je to toho toľko na objavovanie. Ja sám som to ešte všetko nestihol preskúmať … 13 albumov, nespočetné množstvo bonusových skladieb, b-strany, remixy a ďalšie vydania. Už takto je toho dosť a v nadčasovej kvalite.
AT: Súhlasím. Oni majú prirodzený zmysel pre melódie. A tie sú skutočne nadčasové a dokonale by fungovali aj u skladieb napísaných dnes. Skladateľstvo Roberta Smitha je pre mňa skutočne inšpiratívne. Mnohé z tých skladieb sú skutočne skvelé popové skladby, ale majú tendenciu maskovať sa za niečo iné. Pred mnohými rokmi vydali aj unplugged nahrávku, kedy ste mali možnosť zistiť, ako to všetko perfektne funguje aj na oveľa menšej úrovni.
Nakoniec, mám pocit, že pokiaľ ide o tieto veci, tak nostalgia tu zohráva významnú úlohu …
AT: Počúvať nejakú hudbu po úplne prvýkrát je ako spomenúť si na prvú vôňu niečoho.
Tak tomu sa fakt nedá oponovať.
AT: „All Cats Are Grey“ mi napr. pripomína rozchod s mojou bývalou priateľkou. Ono môže byť frustrujúce, keď dnes počúvate novú hudbu a je čoraz ťažšie prežívať tie isté emócie, ako keď ste boli mladší. Možno je to aj tým, že dnes má človek otvorenejšiu myseľ, než keď bol mladší. Hudba, ktorú ste počúvali v období napr. 15 – 25 rokov vo Vás zostane navždy.
zdroj: NBHAP.com