Ďalší zo série rozhovorov s Robertom Smithom, ktoré poskytol médiám v úvode americkej časti The Prayer Tour.
Čím sa album „Disintegration“ líši od Vašich nahrávok z minulosti?
Robert: Tento album nás v podstate vracia k našim ranným albumom ako napr. „17 Seconds“, „Faith“ a „Pornography“. Chcel som jednoducho ďalší album, ktorý má v sebe určitú tému a kontinuitu. Som si istý, že ľudia budú spomenuté albumy porovnávať, ale tento posledný je, podľa mňa, omnoho lepší. Sme lepší hudobníci a aj skladby sú lepšie.
Ako vlastne celý album vznikal? Si s výsledkom spokojný?
Bol to absolútne uspokojivý projekt. Každý sa sústredil na to, čo mal robiť. Ako som povedal, chcel som, aby mal tento album určitú konkrétnu náladu, takže som chalanom nastavil isté parametre, s ktorými mali pracovať. Rozdal som im text titulnej skladby, „Disintegration“, a povedal im, že mi majú pripraviť veci, ktoré budú reflektovať na náladu toho textu. Keby mi ponúkli ďalšiu „Love Cats“, tak by som im povedal, aby si to nechali, že je to pre túto nahrávku nepoužiteľné. Takže, nakoniec každý priniesol nejaké demosnímky, ktoré sme spoločne počúvali. Bolo to vskutku radostné a myslím, že to fungovalo.
Tá nálada, ktorú spomínaš, to asi rozhodne nebol žiaden „Víkend u Bernieho“, však?
Myslím, že značné množstvo skladieb sa vracia k mojej starej obsesii osamelosťou. Nakoniec, zaspávate predsa vždy sami, nie? Nikdy nikoho nespoznáte úplne, takže v tomto zmysle ste vlastne vždy sám.
Okrem toho, nemyslím si, že je v ľudskej povahe písať inšpiratívne skladby o šťastí. Ľudia si majú užívať, predsa sa nemôžete stále užívaž v smútku. A na toto sa sústredím pri tvorbe dobrej hudby. Okrem toho sa pauzy medzi našimi albumami neustále zväčšujú, čo asi znamená, že som menej a menej nešťastný.
Zaujímavé, že mnohé z Vašich najúspešnejších skladieb zasa nie sú také pochmúrne.
Zvláštne, však? Skladby ako „Love Cats“, či „The Walk“ skutočne na koncertoch vyčnievajú. Tie vlastne slúžia na komunikáciu s publikom. Je to veľmi silný pocit, ktorý sa Vám štúdiovou nahrávkou zachytiť nepodarí. Ale to sa aj tak stáva, len keď koncert naozaj „šlape“ a v celej hale vládne veľmi dobrý pocit. Vtedy to celé dáva naozaj zmysel.
Čo vlastne ten názov „Disintegration“ znamená? Aký koncert vlastne stojí na pozadí albumu?
Je to sumár toho, čím som prechádzal počas minulého roka, keď som si uvedomil, že budem mať 30. Je to celé o mojej márnosti a hneve nad starnutím. Bol som frustrovaný, pretože som mal pocit, že strácami zmysly, ktorými som disponoval v rannej mladosti. Ale už to tak hrozne nevnímam, vtipné však je, že si tým na pódiu zakaždým znova a znova prechádzam.
Prečo bola na singel vybratá práve „Fascination Street“?
Máme právo veta pri výbere singlov, no keď vyberieme niečo, čo sa nahrávacej spoločnosti v skutočnosti nepozdáva, netrápia sa tým. Trochu bláznivé, čo poviete? Mne sa páči všetkých 12 skladieb a povedal som im, že kľudne nech vyberú ktorúkoľvek. Fakt je, že „Fascination Street“ som vybral ja.
Ostatní chalani z kapely akoby v posledných rokoch vystúpili z úzadia.
Áno. Pár rokov dozadu prevládala v kapele určitá lenivosť. Niečo v štýle, „Prečo by sme to mali robiť, keď to môžeš urobiť ty?“. Po albume „Head On The Door“ (1985) som im povedal, že pre ďalší album očakávam, že prídu s vlastnými nápady, inak ich verejne ponížim, či podobne. Odvtedy sa doslova prehŕňam v nápadoch.