Ďalší zo série rozhovorov s Robertom Smithom, ktoré poskytol médiám v úvode americkej časti The Prayer Tour.
Aké dôležité je v kapele muzikantstvo? Ste po hudobnej stránke dobrou kapelou?
Ak niečo hráme a znie to drsne, no pritom to zachytáva presne to, čo chcem dosiahnuť, necháme si to. To, čo tvoríme ako kapela, je ďaleko dôležitejšie, než ako nás ľudia vnímajú ako individuálnych hudobníkov. Musím však povedať, že všetci v kapele sú dobrí. Boris Williams je brilantný bubeník, ktorý dokáže zahrať čokoľvek, kedykoľvek. Porl Thompson sa zameriava na svoju hru na gitare a naozaj sa zdokonalil; je ďaleko lepší, než ja. Simon Gallup dnes hrá na gitare lepšie, než kedykoľvek predtým. Sme skutočne dobrá kapela.
Niektoré kritiky Vás obviňujú z akéhosi hudobného pôžitkárstva, doslova že 2-minútové nápady ste schopní natiahnúť do 10-minútových skladieb.
Pozrite, niektoré naše skladby v sebe jednoducho objavujú náladu. Na vyjadrenie pocitu potrebujete nejaky čas. Nemôžete povedať, „toto je smutné“ a zahrať to v jednej note. Hráme presne ten druh hudby, ktorý rád počúvam. Rozhodne si to nepotrebujem zdôvodňovať.
Fanúšikovia The Cure sú rovnako náruživí, ako iní. Raz si sa zmienil, že niekedy dokážu pôsobiť až desivo. Zdá sa však, že medzi nimi a Vami existuje akési osobité prepojenie.
Áno, a to je vlastne asi jediná čudná vec. Ľudia majú pocit, že vďaka tomu, že píšem všetky naše skladby, tak ma poznajú doslova osobne, ale nepoznajú. To ma trošku desí. Pristupujú ku mne skôr ako k priateľovi, než ku hviezde. Pokiaľ to však má racionálne základy, tak mi to nevadí.
Najlepší spôsob, ako k ľuďom pristupovať, je pôsobiť normálne. Oni Vás chcú v podstate len pozdraviť a získať autogram. Takže, v tomto smere je lepšie obetovať pár minút, zájsť za nimi, pozdraviť sa s nimi a prehodiť pár slov. Nepotrebujeme 15 ochrankárov a robiť celú situáciu zložitejšou, než v skutočnosti je. V dennej tlači sa objavujeme veľmi zriedka, takže prenasledovaní vôbec nie sme. Ak by to bolo „väčšie“, to už by mi fakt vadilo.
Podpísal sa úspech kapely na kreativite kapely?
Viete, keď sme pripravovali demá a ja som sa s tým vždy vytrápil do neskorej noci, bolo to tak preto, že stále rastie počet ľudí, ktorí budú našu hudbu počúvať. Výsledkom sú však naše vyššie štandardy a tie stále rastú. Takže, ten tlak tu je. Tá kapitálová stránka úspechu však do procesu tvorby nikdy nevstupuje. Samozrejme, že v našej nahrávacej spoločnosti Vám povedia, že zámerne schádzam z cesty, aby som sa vyhol úspechu. Naša pupularita si však kráča mimo samotnú hudbu. A to je aj postoj našej kapely. Ak by bolo zjavné, že zarábame na našom úspechu, tak by sa to veľmi negatívne odrazilo na postoji našich fanúšikov.
Tvoj okázalý imidž (strapaté vlasy, mejkap v štýle modelky z titulky časopisov) a nepopierateľná rola lídra kapely vedie niektorých ľudí k tomu, aby Ťa označili za narcistického človeka. Ako na toto reaguješ?
Priznávam, že moje vlasy sú výsledkom vlastnej márnivosti, ale nie je práve toto dôvod, prečo sa všetci fixujú na vlastné vlasy? A ten skutočný dôvod je ten, že si o sebe nemyslím, že vyzerám dobre. No a dnes jednoducho vyzerám takto. Jednoducho by som nebol schopný ísť niekde v obleku. Vyzeral by som ako blbec!
Každý má nejaký ten imidž a toto je ten môj. Dávam si rúž na pery a mejkap, pretože sa tak cítim istejšie. Sú mi odporní ľudia z heavy metalovej scény, ktorí sa nastajlujú na pódium a po vystúpení sa vrátia do normálu. To je narcizmus na absolútnej úrovni. Môj imidž, to som ja, či už vystupujem alebo nie. Ja som sa rozhodol nesplynúť so životom. A okrem toho, za moje vlasy sa viem skryť.
Iba nedávno si sa rozhodol oženiť s Mary Poole, hoci spolu tvoríte pár už 14 rokov. Prečo si sa zrazu rozhodol to zoficiálniť? Znamená dnes pre Teba manželstvo viac ako kedysi?
Ani nie. Ten dôvod, prečo sme sa vzali je len ten, aby sme jednoducho takýto deň mali, aby sme mali spomienku na celý život. A on to bol nakoniec najlepší deň v našich životoch. Bolo skvelé mať okolo seba celú našu rodinu. Nebolo by to správne, ak by sme to neurobili. Samozrejme, trochu viac to znamenalo pre Mary. Stále sa však berieme ako priatelia, aj sa tak oslovujeme a prezentujeme, že je to moja priateľka a ja som jej priateľ.
Kopec ľudí dnes kritizujú kapely ako The Who, či The Rolling Stones, že vlastne koncertujú hlavne kvôli peniazom. The Cure sú na scéne už viac ako dekádu, je šanca, že aj z Vás sa postupne stanú preplatení dinosauri?
Viete, ale aj dnes máte starších umelcov, ktorí stále za to stoja. Neil Young je stále skvelý. Ale napr. zasa projekty ako Tin Machine, to mi príde ako úplná strata času. Potom je tu samozrejme závislosť, kedy je koncertovanie ako droga, bez ktorej mnohí neprežijú. The Rolling Stones sú však už tak príšerní, až je to smiešne. Nechcem skončiť tak, že si z nás postupne začnú robiť srandu. Toto turné je jednoznačne naše posledné.
zdroj: East Coast Rocker, 16/08/1989