21.apríla 1992 sa na trhu objavil deviaty štúdiový album The Cure, „Wish“, ktorý sa zároveň zaradil k tým komerčne najúspešnejším albumom tejto bristkej kapely, rovnako ako jeho predchodca, „Disintegration“, ktorý vyšiel tri roky predtým.
No namiesto toho, aby kapela vydala prakticky pokračovanie albumu „Disintegration“, tak v prípade albumu „Wish“ sa The Cure vrhli na úplne nový projekt.
V roku 1992 sa 80-te roky javili už ako dávno zabudnuté … hudobný svet sa v krátkom čase totiž kompletne zmenil. Rock zaznamenal svoj opätovný veľký návrat a syntezátori šli čoraz viac bokom, aby uvoľnili opäť miesto gitarám, bassgitarám a bicím, nie však elektronickým, ale skôr akustickým.
Naspäť ku gitarám …
Ak sa The Cure na trhu etablovali ako jedna z najväčších kapiel 1980tych rokov, budú schopní prijať výzvy nastupujúcej dekády?
Kapela sa teda rozhodla rozšíriť svoju zvukovú paletu, aj pod vplyvom dvoch, na začiatku 1990tych rokov skvele fungujúcich kapiel: My Bloody Valentine a Ride (kapela Andyho Bella, ktorý neskôr skončil v Oasis).
V čase vydania albumu „Wish“ to Robert Smith vysvetlil nasledovne: „Okamžite mi bolo jasné, že musíme prísť s albumom absolútne odlišným od „Disintegration“. Chceli sme sa opäť zamerať na gitary, a to už v odobí, keď sme pracovali na remixovom albume našich klasických hitov, „Mixed Up“. Práve na tomto albume sme ponúkli úplne novú skladbu, „Never Enough“, v ktorej sme použili množstvo gitár.“
The Cure sa v spomenutej skladbe skutočne rozumne vrátili k modernejšiemu zvuku gitary a zdalo sa, že to bude fungovať viac než dobre …
Kvôli nahrávaniu tohto ambicióznemu projektu, ktorý mal kapele pomôcť zapadnúť aj do rokov 1990tych, sa The Cure presťahovali do legendárneho štúdia The Manor, ktoré sa nachádza neďaleko Oxfordu, v dedinke Shipton-on-Cherwall, v Anglicku.
Toto štúdio patrilo Richardovi Bransonovi z Virgin Records a preslávilo sa hlavne vďaka albumu „Tubular Bell“ (1972) od vtedy ešte veľmi mladého Mikea Oldfielda. The Cure sa tu usadili na celých 6 mesiacov a plne sa sústredili na realizáciu svojho nového diela. Samotná atmosféra nahrávania bola výborná. Rozhodne bola viac „zen“, než pri nahrávaní predošlého albumu „Disintegration“.
Vzťahy počas nahrávania „Disintegration“ boli napäté hlavne kvôli správaniu Lola Tolhursta, jedného zo zakladajúcich členov The Cure. Tolhurst sa totiž v tom období vo veľkom oddával drogám a alkoholu, čo vyvrcholilo jeho vyhadzovom z kapely práve uprostred nahrávania.
Zostavu The Cure, v období „Wish“, samozrejme neviedol nik iný, ako Robert Smith, ale nováčikom sa stal klávesák Perry Bamonte, ktorý nahradil Rogera O´Donnella. Medzi verných v tom období patril aj nenahraditeľný bassgitarista Simon Gallup, ako aj gitarista Porl Thomspon, ktorý práve po turné k tomuto albumu The Cure opustil, aby sa vrátil o 16 rokov neskôr. Počas jeho neprítomnosti v The Cure fungoval ako hudobník v štúdiu a na pódiach s dvojicou Jimmy Page a Robert Plant.
Za bicie sa opäť posadil Boris Williams, ktorý v The Cure fungoval od roku 1985.
Porl Thomspon sa počas nahrávania albumu obzvlášť skvele zabával. Robert Smith v jednom z rozhovorov dokonca ponúkol vysvetlenie:
„Porl sa vždy najradšej vracal ku gitare, má doma dokonca pôsobivú zbierku elektrických gitár a starých zosilňovačov. Na predchádzajúcich albumoch som ho nútil k ústupu do úzadia, nakoľko som chcel, aby naše albumy zneli čo najviac minimalisticky. Na albume „Wish“ však každý z hudobníkov dostal svoj vlastný priestor. Chceli sme hrať všetci spolu, naživo, ako rocková kapela, čo je omnoho vzrušujúcejšie. Album „Wish“ znie istým spôsobom moderne, no zároveň sa môže javiť ako nadčasový.“
V období nahrávania albumu „Wish“ mala kapela status superhviezd. Dovtedy predala 18 miliónov albumov a vystupovala na tých najväčších svetových pódiách. Mali za sebou 15 rokov skvelej kariéry a keďže začínala na vlnách post-punku, čím ju novinári kedysi radili práve do tejto kategórie, istý novinár položil Robertovi Smithovi zaujímavú otázku: Považuješ sa aj po toľkých rokoch stále za punkera, prípadne považuješ The Cure za punkovú kapelu? A tu je Robertova odpoveď:
„Viete, úplne prvýkrát sme vystupovali na školskom ihrisku, predstierali sme, že vieme hrať a všetkým tvrdili, že naša hudba je fúziou jazzu a rocku. Lenže, keď sme odpálili náš set, tak sme hrali veľmi rýchlo a hlavne hlučne. A práve to z nás urobilo punkovú kapelu, všetci nás nenávideli a lámali nad nami palicu. Nám to však bolo jedno, pretože sme hrali to, čo sme hrať chceli. A presne toto bola moja definícia punku: žiadne kompromisy a nehrať veci, ktoré hrať nechceš. Takže každý, kto toto nasleduje, je pre mňa punker … Ale potom je punker aj taký Phil Collins, teda za predpokladu, že dnes produkuje hudbu, ktorú naozaj chce robiť … „
Album „Wish“ je prvý (a zároveň stále jediný v kariére The Cure), s ktorým kapela dosiahla najvyššiu pozíciu v britskom albumovom rebríčku. Bez akýchkoľvek problémov sa dostal do TOP 10 takmer všade na svete. Pod tento úspech sa zrejme podpísal aj veľmi chytľavý singel, v podobe skladby „Friday I´m In Love“, ktorý sa považuje za akéhosi brata klasiky „Boys Don´t Cry“, z roku 1979. Ako to upresnil Robert Smith:
„Skladba „Friday I´m In Love“ mi pripomína „Boys Don´t Cry“. Snažil som sa dosiahnúť akúsi „popovú dokonalosť“, niečo na štýl starých dobrých skladieb The Beatles.“
zdroj: RTBF