Lol Tolhurst o knihe „Cured“, albumoch „Faith“ a „Pornography“, ako aj o kamarátstve s Robertom Smithom.
Tvoj obľúbený Cure album je „Pornography“ …
Presne tak. A keď sa bavíme o The Cure, tak v mojom období to boli dve formácie: trio a kvinteto. No a „Pornography“ je pre mňa destiláciou všetkého, čo trio The Cure, teda Robert, Simon a ja, kedy dokázali. Navyše sa mi páčil ten zvuk bicích. Dodnes sa k tomu zvuku snažím dopracovať.
Je vskutku mamutí.
Áno, pretože všetko z miestnosti, kde boli bicie, sme vypratali a tak v podstate vznikla obria zvuková stena s ozvenou. Je to niečo, na čo som dodnes hrdý. No takisto aj po stránke textov. Bolo to vôbec po prvýkrát, čo sme otvorene vyjadrili svoj názor, povedali sme svetu presne to, čo sme povedať chceli. Predtým sme pôsobili trochu nejasne.
Ma trochu zarazilo, že album „Faith“ bol vnímaný ako určité sklamanie, pretože obsahuje trilógiu skladieb, ktoré vnímam ako absolútnu klasiku The Cure. „Primary“, „Other Voices“ a „All Cats Are Grey“. Možno v dobe vzniku nebola tomu albumu venovaná dostatočná pozornosť, no dnes je skutočne považovaný za klasiku. Čo si pamätám, tak si jeho vznik považoval za značne bolestivý.
Áno, jeho vznik bol skutočne bolestivý, nakoľko ten album je o zomieraní. Než sme sa k nemu, v roku 2011, koncertne vrátili, tak som sa Roberta spýtal, „prečo neoslávime jeho 30. výročie?“ Skladby „All Cats Are Grey“ a „Faith“ sú nadčasové. Bolo pre mňa úžasné, ako som sa pri hraní tých piesní pretransformoval späť o 30 rokov. Myslím, že ten album časom postupne dozrel. Možno jedným z dôvodov, prečo vznikol ten pocit, že album nie je úplne dokončený, bol fakt, že sme nemali dostatok času na písanie. Texty vznikali priamo v štúdiu. Na predchádzajúci album sme mali dostatok času, ale v tomto prípade sme z turné smerovali priamo do štúdia. V podstate sme boli tak trochu pod tlakom.
To ste predsa boli počas celého toho obdobia.
Presne tak. Myslím, že som aj v knihe uviedol, že sme počas troch rokov hrali v podstate každý druhý deň. Niet divu, že to prešlo do šialenstva, nakoľko sme ani nemali poriadne čas na premýšľanie. Keď ste mladý, tak si neuvedomujete, že potrebujete čas na premýšľanie, doslova máte pocit, že niečo také potrebné vôbec nie je, len sa Vám stačí zamyslieť 🙂 Robert mi nedávno povedal, že je úžasné, že sa tie veci neodohrali ešte rýchlejšie a šialenejším spôsobom, pretože v tých časoch za nami po koncerte vždy prišlo kopec ľudí a už sa žúrovalo. Následne ste prišli domov a celý ďalší deň prespali. A potom sa presunuli na ďalšie miesto a znova to isté. A toto sa dialo celé mesiace nepretržite.
Jedným z Vašich prvých vystúpení ste predskakovali kapele Wire, čo musela byť úžasná skúsenosť.
Myslím, že keď sme vôbec po prvýkrát videli Wire, tak sme zostali ohromení, že niekto dokáže také niečo. Bolo to strohé a minimalistické, no zároveň emotívne. Do tej doby sme videli kapely, ktoré to buď preháňali alebo boli veľmi rýchle a agresívne. Neexistovala žiadna stredná cesta, no Wire nám ukázali, že sa dajú veci robiť spôsobom, že to bude veľmi punkové, minimalistické, ale zároveň aj emotívne a príjemné. V tom čase mali na mňa absolútne najväčší vplyv a my sme našu loď nasmerovali na ich kurz.
The Cure stále nie sú v rock´n´rollovej Sieni slávy. Myslíš, že sa to niekedy zmení? S Vašim vplyvom by to mohlo byť možné. Alebo je to niečo, nad čím nepremýšľaš?
Áno, myslím, že by sa to mohlo podariť. Niekto mi raz povedal, ale berte to len v štýle „jedna pani povedala“, ale doslova mi bolo povedané, „žiadna z tých maskarových kapiel sa tam nikdy nedostane“. Ja to vnímam ako ten starý druh rockového zmýšľania o spôsobe, akým sa na nás nazeralo. Takže ma v podstate neprekvapuje, že tam dodnes nie sme.
Kiss sa tam ale dostali.
Čo ma trochu rozčuľuje. Ale skutočne iba trochu.
Sledujem hudobnú scénu celé roky, Vás nevynímajúc, a prekvapuje ma, ako sú The Cure dodnes prehliadaní.
Áno, ale to sa dá povedať o celom tom hudobnom žánri. Ale v tomto smere som ako Groucho Marx a myslím si, „nechcel by som byť členom žiadneho klubu, ktorý by ma chcel za člena“. A takýto postoj máme ku všetkému.
A k tomu The Cure stále koncertujú a zdá sa, že ešte nepovedali posledné slovo!
A nemyslím si, že sa tak skoro stane. Ono to bude pokračovať, kým všetci nepomrieme. Potom to bude definitívny koniec. Nemyslím si, že existuje dôvod, prečo by to tak nemalo byť.
Takže ste sa s Robertom zmierili a opäť si užívate vzájomné sympatie?
Áno. Všetko sa vyriešili, čo bolo potrebné povedať sme si povedali a dnes fungujeme tak, ako kedysi. Sme tam, kde sme v podstate začínali. Začali sme ako kamaráti a potom sme založili kapelu.
zdroj: ABC News