Starosta „angst-rock“-u s rúžom na perách pred oltárom v podobe najúžasnejšieho výtvoru Davida Bowieho.
Robert Smith: Bowieho „Ziggy“ bol vlastne môj úplne prvý album, ktorý som si sám kúpil. Tak, ako som počas puberty miloval Hendrixa, tak som zbožňoval Bowieho reprezentáciu „iného“ – teda niečoho, čo bolo absolútne vzdialené od všetkého, čo som dovtedy skúsil. Keď album vyšiel, mal som 13 a v podstate pre mňa reprezentoval všetko, čo som chcel aby stálo za týmto svetom: niečo cudzie, zvláštne, úžasné a absolútne super.
Vlastne, svoju úplne prvú kapelu som dal dohromady práve vďaka tomuto albumu. Volali sme sa Obelisk, ale veľmi skoro sme to zmenili na Malice! Ani postupom času som sa nevymanil z jeho vplyvu. Do 16-tich som nemal odvahu sa postaviť na pódium a spievať, ale keď sa tak už stalo, tak úplne prvá vec, ktorú som zaspieval, vola „Suffragette City“. A poviem Vám, nech sa akokoľvek snažíte vymaniť z vplyvu hudby, ktorú ste počúvali v období 13 – 16 rokov, tak sa Vám to aj tak nikdy nepodarí. Preniká to do mojej tvorby spôsobmi, ktoré si v danej chvíli vôbec neuvedomujem, to až oveľa neskôr. Najviac sa mi na Bowiem páčilo, že spieval, akoby rozprával. Žiadna afektácia, jednoducho spieval. A ja som sa tiež odjakživa snažil spievať tak, akovy som rozprával. Neznášam ľudí, ktorí si pri speve osvojili iného hlasy. Tento album sa takisto vyznačuje silným zmyslom pre melódiu. Každá skladba na ňom vystupuje samostatne. Neustále premýšľam, prečo The Cure zotrvávajú na scéne tak dlho, ale bude to asi tým, že naše skladby sú veľmi melodické.
Bowie ako „Ziggy“ bol takisto veľmi zábavný. Bol neohrabaný, nevýrazný a veľmi anglický. Bolo to veľmi veľa drsných, neobrúsených hrán. Keď na to obdobie dnes spomínam, tak ten album ovplyvnil úplne každého v našej škole. Moji kamaráti, či už to boli chalani alebo dievčatá, sa jednoducho posudzovali podľa toho, či sa im ten album páčil alebo nie. Bolo to jednoducho príliš dôležité!
zdroj: The Uncut, 01/09/2005