Rozhovor s Marcom Collinom z Nouvelle Vague, ktorý znovuvydal, v deluxe verzií, album coververzií skladieb kapely Roberta Smitha s Chrystabell, speváčkou, herečkou a múzou režiséra slávneho seriálu „Twin Peaks“.
Prespievanie pôvodných skladieb je prastaré remeslo, no nie každý ho skutočne zvláda. Marc Collin z Nouvelle Vague vložil veľa úsilia do projektu „Strange As Angels“, albumu z roku 2021, ktorý aktuálne vydal v deluxe verzií, na ktorom spracoval legendárne skladby The Cure a tieto prispôsobil hlasu Chrystabell, jednej z múz Davida Lyncha. S Marcom sme sa rozhodli porozprávať o svete legendárnej britskej kapely.
Prečo si sa rozhodol práve pre skladby The Cure a prečo práve s Chrystabell a nie s Tvojou kapelou?
Už dlhšie som premýšľam o posune Nouvelle Vague, ale so zameraním sa len na jednu kapelu. Premýšľal som o troch kapelách a ich skvelých skladbách: Cure, Depeche Mode a New Order. Pre The Cure som sa rozhodol hlavne pre to, že to bola prvá kapela, ktorej som bol v mladosti ozajstným fanúšikom. A potom som sa sám seba spýtal: kto by to všetko mohol naspievať? A nebol som si istý, ale Chrystabelle som zažil na koncerte asi dvakrát a dokonca máme spoločného agenta. Tak sme sa v San Franciscu stretli, prišla na koncert Nouvelle Vague a zašla za nami do zákulisia. Videl som jej koncert v Paríži a napadlo ma: bolo by skvelé, keby naspievala aspoň jednu pieseň. Myslím, že The Cure poznala, ale o tých samotných skladbách veľa nevedela. Zaujímavé je, že niektoré skladby The Cure sú v Európe veľmi populárne, no v Amerike nie (pozn. Colin je Francúz, Chrystabell Američanka)
Ako si teda pristupoval k vokálom na tomto albume?
Chrystabell chcela k vokálom pristupovať rovnakým spôsobom, ako Robert Smith. Pomyslel som si, ale prečo? Spýtal som sa jej, prečo chceš použiť tie isté melódie? Zoberte si takú „Dressing Up“: nie som si istý, či Robert mal v mysli úplne jasnú melódiu, keď to nahrával. Mne to totiž znie ako improvizácia, ale ona chcela zachovať presne tú istú melódiu.
Myslím, že aj vďaka Tvoji základom ste tým skladbám dali poriadny náboj.
Viete, keď sa už pustíte do cover verzie, musíte si stanoviť určité pravidlá, musíte tomu dať nejaký tvar, konvencie, aby ste sa nepustili do niečoho, čo je jasný rock, bossa nova, či akustická alebo elektronická záležitosť. V prípade tohto albumu ma napadlo oživiť akýsi klasický orchester z 1930 – 1940-tych rokov, ktorý disponoval množstvom perkusií, činelov, ale aj prvými elektronickými orgánmi. Takýmto typom orchestra disponoval napr. Edgar Varese. No a následne som tým skladbám The Cure začal pridávať farby s pomocou týchto nástrojov.
Hudba The Cure mi príde veľmi kinematografická.
To máte úplnú pravdu a presne o také niečo som sa pokúsil. Chcel som sa čo najhlbšie ponoriť do nálady The Cure. Úžasné na nich je práve to, že niekedy sú skutočne temní, ako napr. v skladbe „The Drowning Man“, no inokedy zasa neuveriteľne veselí, napr. v „The Walk“, „Just Like Heaven“, či „Friday I´m In Love“ … je to široké spektrum emócií.
Povedz nám niečo o Tvojom vzťahu k hudbe The Cure …
V roku 1981, či 1982, keď som mal 14, som v rádiu začul skladbu, ktorú som si okamžite zamiloval. Bola to „A Forest“. Povedal som si, túto kapelu musím viac spoznať. Túto skladbu sme hrávali na koncertoch aj s mojou prvou kapelou, v rokoch 1984 – 1985, bola to new wave záležitosť. Takisto sme ju hrávali s Nouvelle Vague a takisto sa nachádza na kompilácii „Strange As Angels“. Takže, táto skladba je pre mňa veľmi dôležitá. Vtedy som mal pocit, že The Cure pozná iba veľmi málo ľudí, ale v parížskej Olympií hrali pred 2000 fanúšikmi. To bolo v roku 1984, v rámci Top turné. Hrali dva večery po sebe a bolo to fantastické. Dodnes si pamätám na ten absolútne silný začiatok koncertu so „Shake Dog Shake“. Následne som sa na ich šiel pozrieť o čosi neskôr, kedy už boli vo Francúzsku veľkými hviezdami, s albumami „The Head On The Door“ a „Kiss Me …“. Ale, aby som bol úprimný, obdobie „Disintegration“ sa mi zasa až tak nepáči.
Fíha, tak to si možno jeden z mála …
Myslím, že vtedy zo seba dali najviac ako mohli.
A keď už sme spomenuli „Disintegration“, tak musím povedať, že „špiónsku“ verziu „Lullaby“ som teda nečakal. Pri počúvaní som mal pocit, akoby to pochádzalo z filmu o Jamesovi Bondovi.
A o tom to je: keď rearanžujete piesne, akoby ste vytvárali úplne nový svet. Umelci, ktorých piesne sme s Novelle Vague prepracovali, náš prístup oceňujú hlavne preto, že sme tie skladby posunuli úplne iným smerom.
Stretol si sa niekedy s Robertom Smithom osobne?
Nie a je to naozaj zvláštne, pretože som postretal množstvo ľudí. Ale nedávno sme si vymenili niekoľko pozitívnych tweetov o „Strange As Angels“ a to ma urobilo veľmi šťastným.
Nedivím sa, pretože ste odviedli skvelú prácu a je veľmi obtiažne venovať sa jedinému umelcovi. Aj keď v tomto prípade sa The Cure nedajú považovať za jednu a tú istú kapelu, vzhľadom na to, koľko ľudí sa v nej vystriedalo.
Ale nakoniec, The Cure, to je Robert Smith. Čítal som autobiografiu Lola Tolhursta, ich prvého bubeníka a z nej sa dá ľahko pochopiť, že Robert bol a je jediný, kto sa venuje v kapele všetkému. Tí ostatní jednoducho prišli, hrali, niečo po sebe zanechali, odišli, prípadne sa neskôr vrátili … ale pokiaľ ide o skladby samotné, všetky napísal Robert.
Samozrejme, je stredobodom kapely, ale myslím, že kvalita ostatných hudobníkov mala svoj vplyv, hlavne na koncertoch. Ako vnímaš správy, že je na spadnutie vydanie hneď dvoch štúdiových albumov The Cure?
Neviem … kopec kapiel vydá zo seba to najlepšie v prvej dekáde svojej činnosti a The Cure boli najkreatívnejší v období 1979 – 1989. Takže, čo by sme tak mohli očakávať od ich nového albumu? Dosť to závisí od produkcie: napr. sa mi v tomto smere páči posledný album Depeche Mode, pretože jeho produkcia je fenomenálna. Ak sa však The Cure hodlajú vrátiť ku svojim zvukovým koreňom a zároveň sa pokúsiť urobiť veci trochu inak, tak by to mali produkovať v štýle „Seventeen Seconds“ … a bolo by to výnimočné. Každopádne, na novembrový koncert v Paríži už mám kúpený lístok, nevidel som ich naživo od roku 1987.
Mohol si sa chopiť príležitosti a ponúknuť sa Robertovi ako producent.
Možno áno (smiech). Ale viete, dnes sú trochu tvrdší, využívajú veľa spätných väzieb, tvrdých bicích … krása „Seventeen Seconds“ spočíva v niečom inom.
Plánuješ pokračovanie tohto „the cure“ projektu?
Také niečo v pláne nie je, ale aj by mal byť ďalší takýto „monografický“ album, zameral by som sa skôr na Depeche Mode alebo New Order, a samozrejme s inými spevákmi … ale stále je tu kopec skvelých skladieb The Cure, ktoré by sa oplatilo prepracovať, uvidíme …
Keďže The Cure zohrali v Tvojom živote dôležitú úlohu, čo pre Teba znamenajú v skratke?
To je veľmi zložité uviesť to v skratke. Prišli s novým zvukom, silným imidžom a aj po 40tich rokoch sa nájdu ľudia, ktorí sa snažia Robertovi Smithovi podobať, účesom, mejkapom, oblečením … Sú zaujímaví, pretože sú veľmi silne spojení s 1980tymi rokmi, ale keď ich porovnáte s Depeche Mode, či New Order, aj oni urobili silne popové veci, ako „Boys Don´t Cry“, ale potom šli viac do hĺbky. Je úžasné, že tá istá kapela vyprodukovala album „Pornography“ a pol roka na to sa prezentovala hitomi ako „The Walk“. Majú na svojom konte temné, ale aj optimistické skladby, čo je nezvyčajné, a práve vďaka tomu pochopíte, že čelíte absolútne skvelej kapele.
Dá sa to nakoniec zhrnúť tak, že sú vlastne The Beatles 1980-tych rokov?
V určitom zmysle sa s týmto tvrdením dá súhlasiť.
zdroj: rollingstone.it, 23/04/2022