Zo šuplíka – 04/2007 – I.

V auguste 2004 vydal magazín Uncut skutočne rozsiahly rozhovor s Robertom Smithom, ktorý vznikol počas festivalového turné Curiosa. O tri roky neskôr bola zverejnená jeho nepublikovaná časť.

Prečo myslíš, že ľudí (fanúšikov, kritiku, iných hudobníkov) stále priťahuje obdobie 1980-1982 Vašej kariéry?
Robert:
Dosť zložitá otázka. Domnievam sa, že všetky tri albumy (Seventeen Seconds, Faith a Pornography) naspievala osoba v konkrétnom veku a tie albumy v sebe nesú obsesívnu kvalitu. Sú nekompromisné a nesú v sebe určitú víziu. Ja som v tom období presne vedel, čo chcem s albumom „Seventeen Seconds“ dosiahnúť, presne som vedel, aký chcem na ňom dosiahnúť zvuk a nechcel som, aby mi do toho niekto zasahoval. Ktokoľvek, kto sa dožadoval na ňom zahrať jedinú notu navyše, sa kľudne mohol zbaliť a ísť robiť niečo iné.
„Faith“ bol v tomto smere zložitejší. Vedel som len, že som chcel vyprodukovať nastiesnenejší album vôbec, album bez kúska nádeje (dokonca bol nahrávaný bezprostredne po smrti Lolovej matky a Robertovej starej mamy). Ja som vtedy jednoducho nevidel veľa dôvodov na pokračovaní v živote. Počas nahrávania albumu som vo veľkom užíval kokaín a v štúdiu vládla veľmi zložitá a mrzutá atmosféra. Čokoľvek sme urobili, bolo to zlé. Bol som permanentne nasrdený a zlostný. Spomínam si, ako som dokončil vokály v štúdiu na Abbey Road a cítil sa neuveriteľne prázdny.
„Pornography“ bola veľmi intenzívna skúsenosť s bezvýznamnosťou. Bol som plný hnevu. Mal som na konci pocit, že sa mi albumom absolútne nepodarilo zachytiť to, čo som chcel. Vo všetkom som mal pocit, že to smeruje ku koncu. Simona, môjho celoživotného kamaráta, som vtedy neznášal viac, ako kohokoľvek iného na tomto svete. Všetko okolo mňa sa zmietalo v absolútnom chaose.

Tie albumy sa však rovnako vyznačujú bezprostrednosťou. Akoby každá emócia z toho obdobia bola okamžite pretransformovaná na pásku.
Myslím, že takto je to v poriadku. Všetko na tých albumoch je úplne jasné, texty, hudba, všetko. Až sa mi nechce veriť, že som takéto niečo následne opustil. Názvy pre skladby som čerpal v tvorbe Franza Kafky. Bez absolútnej hanby. Ani som sa nesnažil to skrývať. Snažil som sa zistiť, kto vlastne som. Aký chladný by som dokázal byť? Plakal by som na pohrebe mojej mamy? Takýmito úvahami som sa zaoberal neustále. Bola to vôbec moja prvá skúsenosť s takýmito myšlienkami a pretavil som tieto skúsenosti do piesní.
Keď som pracoval na albumoch „Seventeen Seconds“ a „Faith“, ta som bol bezvýrazný. Aj z tohto dôvodu sa na obaloch týchto albumov nenachádzajú naše fotografie. Žiadna prezentácia nás ako ľudí, nakoľko som si myslel, že vzhľadom k našej hudobnej produkcií to bolo absolútne irelevantné. Vôbec som netúžil po sláve; chcel som len vyprodukovať tú úplne najlepšiu hudbu, aká dovtedy existovala. Nechcel som, aby niekto vedel, kto vlastne som.

Ani nie mesiac po vydaní albumu „Seventeen Seconds“ spáchal Ian Curtis z Joy Division samovraždu. Pri dnešnom pohľade pôsobí úžasne skutočnosť, že nad tým obdobím sa vznášal tieň Joy Division. Ian Curtis ukončil sám svoj život, čo akoby znamenalo, že každý, kto tak nakoniec neurobil, bol podvodník …
A ja som sa presne tak cítil. Spomínam si, ako som po prvýkrát počul album „Closer“ a pomyslel si, „Neviem si predstaviť, že by niekto vytvoril niečo tak silné, ako toto.“ A to ma posunulo vpred.
Celý ten rok, ktorý viedol k albumu „Seventeen Seconds“ som sa snažil potlačiť ten vrodený zmysel pre sebaprezentáciu. Namýšľal som si, že by som sa mal až zabiť, aby som vytvoril presvedčivú nahrávku, no nikdy som nedosiahol ten temný moment, keby by som stratil z dohľadu čokoľvek, za čo by sa oplatilo bojovať.

Prečo tomu tak bolo?
Jednoducho mám v sebe veľký zmysel pre zachovanie života. Nech už sú veci akokoľvek bezútešné, bezvýznamnosť existencie mi príde smiešna. Vždy som v sebe živil myšlienku, „Nemôžem zomrieť, a ak, tak prečo práve teraz?“. To sa musíte rozhodne prepracovať do určitého stavu mysle, kedy Vám príde život tak bolestivý, že už v ňom nedokážete pokračovať. Postaviť sa pred voľbu života a ničoho, a vybrať si práve to nič, to je ohromné. Ale mne život nikdy neprišiel tak bolestivý. A aj keď sa zrazu objavil pocit prázdnoty, tak som si vždy povedal, „to slnko vyjde beztak, či už tu budem alebo nie, takže ja sám by som tu mal zostať dovtedy, pokiaľ to pôjde a popritom skúšať nájsť nejakú radosť.“ A takisto bažím po radostiach z iných aktivít. Niektoré veci zbožňujem skutočne až veľmi. Dokonca aj keď len tak sedím a brnkám si na gitare, bezohľadu na to, ako mizerne sa cítim, aj tak si vždy poviem, „toto robím fakt rád“.

Ako vnímaš iných ľudí, ktorí uviazli v tej pasci? Napr. Kurt Cobain?
Pri ňom ma napadlo, „Prečo až taký výnimočný čin?“ Ja som ten pocit klamu, dokonca opakovane, zvládol, neraz som si povedal, že všetko, čo som urobil, bol podvod, ale potom sa obzriete a zistíte, že tomu tak v skutočnosti nie je. Zrazu Vám dôjde, že to, čo robíte, je rovnako dobré ako to, čo robia iní. A zároveň ste rovnako zlý, ako každý iný. Ale je to už veľmi veľmi dávno, čo som sa takto cítil. Možno pri umieraní sa tak budem cítiť opäť. Dnes ale prežívam obrovské pocity hnevu a frustrácie. Keď okolo Vás začnú ľudia umierať, tak akoby sa Vám pred očami rozsypával Váš vlastný svet. Môžem v takom momente skonštatovať, že si aktuálne užívam radosti života?

Spomedzi všetkých tých kapiel, ktoré sa objavili po hnutí punku, by asi ľudia veľmi netipovali, že práve tá Vaša bude patriť k tým najväčším kapelám sveta. Mal si niekedy nutkanie ľudí presviedčať, že sa mýlia?
Nemyslím si. Začiatkom 1980tych rokov nás hádzali do jedného vreca s kapelami The Teardrop Explodes a The Bunnymen. Oni mali hity už pred nami a ja si presne pamätám na moje zmýšľanie, „my hit nikdy mať nebudeme“. Mal som pocit, že sa musím zmieriť so skutočnosťou, že sme v podstate robili undergroundovú muziku. A potom sme nahrali „Let´s Go To Bed“ a zrazu sme boli z toho všetkého vonku …

>> na pokračovanie