V auguste 2004 vydal magazín Uncut skutočne rozsiahly rozhovor s Robertom Smithom, ktorý vznikol počas festivalového turné Curiosa. O tri roky neskôr bola zverejnená jeho nepublikovaná časť.
Uzamkol si niečo v sebe? Prepadol Ťa vtedy zrazu pocit, že robiť popovú hudbu je v pohode?
Opäť musím povedať, že „nie úplne“. Totiž, ďalšia vec, s ktorou sme prišli, bol album „The Top“ a ten teda neovplýva popovými momentami. Obsahuje vcelku bizarný singel „The Caterpillar“, ale zvyšok je totálna demencia, ktorú som ani neplánoval. Zrazu som bol všade a len sa snažil užívať samého seba.
Myšlienky som začal sústrediť až s príchodom albumu „The Head On The Door“. Singel „InBetween Days“ bol náš prvý hit, na ktorý som bol patrične hrdý. Všetko ostatné, až dodnes, mi príde svojrázne, sú to svojrázne nahrávky. Ale „InBetween Days“ bola naša prvá pieseň, ktorú ľudia hrali doslova všade. Bola čerstvá, rezká a plná života. Pre nás to bola ohromná skladba.
Priniesol so sebou úspech tie tradičné neduhy ako alkohol a drogy?
Pre mňa osobne nie. Ohromné množstvo všemožných drog som užíval práve v období „Pornography“. Ak by sa úspech dostavil príliš skoro, už v začiatkoch, asi by bolo zložitejšie sa s ním vyrovnať, nakoľko sme vtedy ešte nemali pevnú pôdu pod nohami. Ale úspech každého ovplyvnil iným spôsobom.
Takže v období „The Head On The Door“ si siahal po akých drogách?
Tou najsociálnejšou drogou bol alkohol, hlavne preto, že nebol ilegálny. V pohode ste mohli popíjať s úplne cudzími ľuďmi. Drogy ste však už s nimi len tak užívať nemohli, totiž kľudne sa mohlo stať, že niekto z nich bol policajt v utajení. Kokaín, ako u väčšiny kapiel, bola droga, ktorá zabíjala. Práve kokaín zmenil Lola. On sa vo veľkom stýkal s ľuďmi, ktorí na kokaíne ulietavali neuveriteľným spôsobom a kokaín sa stal základnou súčasťou jeho jedálnička. Je to odporná droga, ale nejaký čas trvá, kým si to uvedomíte.
Ako dnes vnímaš 1990-te roky?
Ak by to bola prvá dekáda nášho pôsobenia na scéne, tak by som to mal vzdať. Album „Wish“ sa všade dostal na prvé priečky, takže sa nebolo kde skryť. Porl s Borisom zmizli okamžite po tom, ako si uvedomili, že už si to neužívajú, ale ja som si tento pocit akosi nevedel priznať. Po vydaní albumu „Wild Mood Swings“ sme sa v rebríčkoch pohybovali už oveľa nižšie. Zo strany nahrávacej spoločnosti sme sa však po albume „Wish“ ocitli pod neuveriteľným tlakom na všetkom zarábať. Ak by sme sa mali držať v raste na mýtický vrchol, ktorý aj tak nikdy nedosiahnete, tak by som sa zrejme zbláznil, keďže som fungoval 7 rokov bez prestávky. Sám seba som spomaľoval a tlačil k zemi. Takže album „Wild Mood Swings“ bol niečo ako úplný začiatok. V podstate sme boli odpísaní, no aj tak sme predávali milióny nahrávok. Napĺňalo ma to radosťou; mal som pocit, že ten album je podceňovaná nahrávka. Všetko bolo zrazu akoby zničené a fanúšikovia zostali v pozore, pretože to nebolo to, čoho sa dožadovali.
A čo Britpop? Ten Vás prakticky zničil. Váš imidž pôsobil zrazu ako starý a nadbytočný.
Ale to hovoríte o The Cure z čisto britského pohľadu. V roku 1997 sme podnikli masívne festivalové turné pod západnom pobreží USA a predskakovali nám tam Oasis a The Chemical Brothers; každý, kto niečo v Británií znamenal nám tam predskakoval. Magazín NME o tom urobil reportáž a o nás sa ani nezmienili. Úplne vynechali headlinerov. Britpop tam mohol mať skutočne veľký dopad a nás mohol poslať do úzadia s tým, že sme sa od začiatku 1980tych rokov nikam neposunuli, lenže všade, mimo Británie, sa takým tvrdeniam vysmievali.
Doma, v UK, nás vykresľovali ako súčasť starej školy a pamätám si, ako som si myslel, „ak dovolím, aby sa mi to stalo, tak som v prdeli.“ Takto totiž dopadol punk, ale svojim spôsobom sa to stalo aj The Rolling Stones. Zrazu mi to prišlo nefér. Duševne sme boli, v porovnaní s ostatnými kapelami, omnoho mladší.
Uviazli ste nakoniec vo vlastnom svete?
Toto tvrdenie mi nepríde pravdivé. Snažil som sa robiť úplne nové veci. „Wild Mood Swings“ je tá najčudnejšia nahrávka, akú sme kedy urobili. Chcel som, aby to bol album v štýle Nicka Drakea. Aj preto sme si najali producenta Haydna Bendalla, ktorý pracoval s Kate Bush a pre Nicka Drakea robil v minulosti nejaké slákové veci. Aj ja som chcel album so slákovými sekciami a akustickými gitarami. Ale nakoniec sa v takom štýle dochovali iba skladby „Bare“ a „Numb“. Ono, v úplných začiatkoch som na tom albume pracoval vlastne iba ja. O dva roky neskôr, v roku 1996, sme album dokončili v úplne inej zostave, ako aj iným balíkom skladieb. A verte mi, bol to úplne hlúpy spôsob nahrávania albumu. Mal som to celé urobiť ako sólový album, nechať ho doslova vybuchnúť a držať úplne mimo môjho systému. Ono to bol vlastne taký boj proti som, čo som chcel urobiť, ako aj proti tomu, ako mali v mojom ponímaní The Cure fungovať. Keď sme vydali singel „The 13th“, jedna časť zo mňa to brala ako niečo výborné, pretože to bolo niečo úplne iné, no druhá časť to pokladala za úplne bláznovstvo. V Top Of The Pops som vystupoval ako pseudo-mexický spevák. Už tam chývali len petardy … a samotné turné k tomuto albumu bolo naša najhoršie od čias „Pornography“. Bolo príšerné a nekonečné, plné hašterenia a pocitov choroby. Celý rok 1996 bol čistý úmor, najhorší rok z celých 1990tych rokov. Nebolo tam kúska zábavy a to je moja definícia zábavy skutočne rozsiahla.
zdroj: Uncut, 01/04/2007