Špeciálne vydanie britského magazínu Record Collector, venované The Cure, prinieslo aj veľmi príjemný rozhovor s Lolom, v ktorom si zaspomínal na obdobie albumov „17 Seconds“, „Faith“ a „Pornography“.
Než sa Simon Gallup oficiálne pripojil k The Cure, tak sa zúčasnil jednorázového projektu Cult Hero, spolu s Tebou, Robertom a Michaelom, výsledkom čoho bol 7″ singel „I´m A Cult Hero“. Je to veľmi vzdialené štýlu The Cure, no dodnes to patrí k zberateľským raritám. Kto je ten mysteriózny Frank Bell, ktorý na nahrávke spieva?
Lol Tolhurst: Frank bol jedným z pôvodných členov Cure bandy, ktorý nás hájil na domácej pôde v časoch, keď sme začínali. Spolu s jeho kamarátom Sandym, ktorý nedávno zosnul, bol na všetkých našich ranných koncertoch. Takže, keď vyslovil túžbu nahrať svoju skladbu, s radosťou sme mu vyhoveli. Dokonca sme v The Marquee odohrali ako Cult Hero koncert!
Keď sa teda Simon propojil k The Cure (spolu s klávesákom Matthieu Hartleyom, obaja hrali v Magazine Spies), tak ste prakticky okamžite vyrazili na turné po Európe a v januári 1980 ste v Morgan Studios započali nahrávanie albumu „Seventeen Seconds“. To Robert komponoval na cestách alebo do štúdia priniesol demá, ktoré pripravil doma?
Robert mal doma starý organ, ktorý mal v sebe zakomponovaný jednoduchý bicí automat a k tomu mal kazeťák s nahrávaním. To využíval na nahrávanie demosnímkov, či už s kapelou alebo bez nej. Bolo to veľmi jednoduché, minimalistické a skvele to fungovalo ako záznamník nápadov. Dalo by sa povedať, že to bol taký punkový predchodca dnešného laptopu, ktorý vlastní dnes už každý.
Boli to vzrušujúce časy. Mali sme novú kapelu, nové skladby a ešte viac sme sa uberali presne tým smerom, akým sme vždy chceli ísť. Robert trebárs priniesol nejaký nápad, na ktorom pracoval doma a my sme to následne na skúškach rozpracovali do niečoho, z čoho vznikla „A Forest“ a následne sme mohli pracovať na svojich partoch. To, čo mal Robert pripravené, mohol priamo na koncertoch spievať a možno aj trochu improvizovať. Keď sme nahrávali s Mikem Hedgesom, tam už boli texty skompletizované. Samotné texty boli však vždy až tá posledná časť skladieb. Myslím, že nebudem klamať, ak poviem, že takto to fungovalo až do albumu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ (1987). Jednoducho sme dovtedy boli schopní hrať nové, prípadne iba rozpracované skladby ešte predtým, než boli nahraté v štúdiu. Odvtedy The Cure fungujú podľa vzorca skomponovať album, vydať ho, vyraziť na turné a po návrate domov sa pustiť do nahrávania ďalšieho albumu.
Album „Seventeen Seconds“ reprezentuje radikálny štýlový odklon od debutu „Three Imaginary Boys“. Mike Hedges opísal album ako „mrzutý a atmosférický“, čo vcelku vystihuje jeho zvuk. Bola to nakoniec koprodukcia Roberta a Mikea, ktorá formovala zvuk nahrávky?
„Seventeen Seconds“ je výsledkom toho, kto v štúdiu nebol. Chrisa Parryho sme do štúdia veľmi nepúšťali a to z jedného dôvodu. Chris produkoval album The Jam, „In The City“ a vnímal The Cure rovnakým spôsobom, videl v nás „silnú trojku“, pričom my sme sami seba takto nevnímali. Zrazu sme tam boli štyria, čo bol signál toho, že sme chceli zmeniť aj zvuk. Takisto mu Robert povedal, že ak sa tam bude ukazovať príliš často, bez zranení sa to neobíde, takže nás radšej nechal!
Robert mal, pokiaľ išlo o zvuk The Cure, úplne jasnú predstavu; ohlodať to všetko na kosť a doprostred vraziť ohromný prázdny priestor. S Mikeovou pomocou sa cítil omnoho príjemnejšie než s Parrym, ktorý ho od jeho nápadov s The Cure skôr odhováral. V tomto smere bol Mike pre nás ideálny: mal dostatok skúsenosť „starej školy“ na to, aby dostal zvuk presne tam, kde sme chceli, no zároveň bol dostatočne mladý a moderný na to, aby nám sám chcel pomôcť experimentovať s novými zvukmi a nápadmi.
Album vyšiel v apríli 1980 a prepracoval sa v rebríčkoch predajnosti až do Top20. Obsahuje jednu z určujúcich skladieb kapely, „A Forest“, ako aj ďalšie, na koncertoch veľmi obľúbené záležitosti: „Play For Today“, „M“ a „In Your House“. „Seventeen Seconds“ je tak kľúčovým albumom v kariére kapely, hoci kritikou tak trochu nedocenený. Ako podľa Teba zapadá do katalógu nahrávok kapely?
Je veľmi podceňovaný. Pre mňa je to však začiatok pravých The Cure. Zachytáva obdobie, kedy sme konečne nadobudil dostatočný pocit sebavedomia a slobody, aby sme svoje skutočné pocity dokazáli dostať na nahrávku. S Robertom sme v období vydania mali čerstvých 21 a môj život sa práve vtedy rýchlo menil, či už v tom dobrom alebo zlom smere. Robil som to, čo som robiť chcel a pre kapelu to bolo veľmi kreatívne obdobie, no moja mama v tom období zomierala a to bola pre mňa veľká strata. Z The Cure sa tak stala moja skutočná rodina: pre kapelu som žil a dýchal.
SIngel „A Forest“ to vytiahol na 31. priečku v rebríčkoch, vďaka čomu sa The Cure po prvýkrát objavili v relácií Top Of The Pops, v marci 1980. Aké to bolo?
Bolo to veľmi inštitucionalizované typickým britským spôsobom. Chceli po nás, aby sme tam v niektoré príšerne skorú rannú hodinu odohrali niekoľko skúšobných vystúpení. A potom sme tam zasa príšerne dlho čakali, kým sa začalo s náležitých nahrávaním relácie. Bolo to celé v takej fádnej budove, pripomínalo to školu a celé to pôsobilo, akoby sme boli v nejakej vládnej budove. Vrchol dňa bol moment, kedy o piatej popoludní otvorili v BBC bar a všetci si šli na schodoch nohy polámať, len aby toho pred vystúpením vypili čo najviac. Ak sa niekto niekedy zamýšľal nad tým, prečo všetci umelci v Top Of The Pops pôsobia ako polomŕtvi, tak je to vďaka tomu BBC baru!
Po svetovom turné k albumu „Seventeen Seconds“ sa Matthieu Hartley rozhodol The Cure opustiť, nakoľko sa mu nepáčila pochmúrnosť nový skladieb, na ktorých ste začali pracovať. Kapela sa opäť zredukovala na trio a nahrala posledný album s Mikem Hedgesom, „Faith“, ktorý vyšiel, na značke Fiction v apríli 1981. Celkovo pôsobí album „Faith“ ako pokračovanie „Seventeen Seconds“, je neúprosne pochmúrny, dominujú na ňom žalospevy ako „The Funeral Party“, či minimalistická, tranzu podobná 7-minútová titulná skladba. Je možné povedať, že smútok kapely, ktorý sa pretavil do obsahu albumu, pramenil zo straty Robertových starých rodičov a Tvojej matky?
Správny postreh. V tom období bol náš život veľmi smutný a treba mať na pamäti, že sme mali len 21, či 22, no napriek tomu sme sa cítili emotívne ubití. Ale nebolo to úplne osobné, skladby ako „The Drowning Man“ opäť čerpali z literárnej predlohy, konkrétne táto z „Gormenghast“ trilógie Mervyna Peakea.
Pre tak temný a emotívny album, akým je „Faith“, je to trochu nepravdepodobné, ale časť následného európskeho turné ste odohrali pod cirkusovým šapitó. Ako k tomu došlo?
Mali sme nápaditého promotéra, Freda Zylstra, ktorý niekde natrafil na cirkusákov ochotných každý deň postaviť obrovský stan a tak ich vzal s nami na turné po Holdandsku, kde sme každý večer hrali teda v šapitó. Bolo to to najdojímavejšie obdobie môjho života. V jeden večer na turné ma zastihla správa, že moja mama už leží na smrteľnej posteli a tak som po koncerte v Amsterdame okamžite letel domov. Počas tej cesty zomrela, no napriek tomu som sa rozhodol sa vrátiť a dokončiť turné, hoci Robert a Simon boli ochotní turné zrušiť, ak by som chcel. Mal som pocit, že mama by chcela, aby som turné dokončil, tak som tak učinil. Posledné koncerty mi prišli absolútne sureálne.