Špeciálne vydanie britského magazínu Record Collector, venované The Cure, prinieslo aj veľmi príjemný rozhovor s Lolom, v ktorom si zaspomínal na obdobie albumov „17 Seconds“, „Faith“ a „Pornography“.
Robert sa do skladieb z „Faith“ albumu, obzvlášť na koncertoch, ponáral hlbšie, čo je veľmi dobre zdokumentované, keď niektoré koncerty končil v slzách. S nahrávaním albumu „Pornography“ mohli teda veci už len viac potemnieť. Aké vládli vtedy vo vnútri kapely vzťahy a nálady?
Aj napriek úmrtiam v našich rodinách a celkovej negativite, boli naše vzájomne vzťahy vcelku solídne. Boli sme len traja a na dlhých cestách po Európe trávili kopec času spolu. Myslím, že naše vzájomné väzby, už ako dospelých ľudí, boli sformované práve v tomto období.
Na jeseň 1981 nahrali The Cure, s Mikem Hedgesom, ešte jeden singel, „Charlotte Sometimes“ a ešte pred vydaním albumu „Pornography“ vyrazili na britské turné. Odhliadnúc od reputácie albumu „Pornography“, ako jedného z najtemnejších albumov v rockovej histórií, sú notoricky známe príbehy, ktoré sú s nahrávaním spojené, plné alkoholu a drog.
No, je pravda, že sme z vypitých plechoviek piva postavili v štúdiu akýsi pomník a upratovačkám sme vyslovene zakázali, aby sa toho dotýkali. Vedeli sme, že v štúdiu nejaký čas pobudneme, tak sme sa dohodli s obchodom na druhej strane ulice. Vždy nám večer priniesli to, čo sme si objednali a raz týždenne sme zaplatili (pomerne obrovský) účet.
Ako sa k tomu všetkému staval nový producent (neskorší bassgitarista The Cure) Phil Thornalley?
Spočiatku bol zdesený, ale veľmi rýchlo si zvykol. Mickie Most, majiteľ RAK štúdií, bol na tom rovnako. Všetci, čo tam vtedy nahrávali, začínalo o desiatej ráno a končili o šiestej večer. My naopak, začali sme o šiestej večer a končili o šiestej ráno, kedy sme sa potácali po vonku a vyzerali úplne šialene. Vo vedľajšom štúdiu nahrávala aj Kim Wilde a v jedno ráno, po strašne dlhej noci, som sa s ňou pokúšal porozprávať. To úbohé dievča zdesene hľadelo na toho šialenca, ale, aby som jej nekrivdil, neskôr sa k nám v pube pridala.
Aj napriek nihilistickým náladám kapely je album „Pornography“ dnes považovaný za proto-gothické majstrovské dielo. Hutná, neo-psychedelická skladba „A Strange Day“, či titulná skladba, v štýle kmeňových hymnusov, patria k tomu najvýraznejšiemu v katalógu The Cure. K tomu ten jaskynný zvuk bicích, ktorý tvorí samotný základ príťažlivosti tohto albumu …
V tom období sme sa niekoľkokrát stretli s The Specials a skamarátili sa. Ich bubeník, John Bradbury, mal také dva enormne hlboké volenské bubny, ktoré predával. Mal som pocit, že by pasovali k novému zvuku, aký sme chceli dosiahnúť. Spolu s veľmi malým, no dlhým bassovým bubnom, pomohli definovať zvuk bicích na „Pornography“. Takisto sme v hlavnom štúdiu odstránili všetky akustické rozdeľovače a bicie nahrali vo veľkom priestore, čo dovtedy nikto nerobil.
Pre samotnú titulnú skladbu sme z TV nahrali dokument o sexe a použili to ako backing track. To bolo ešte predtým, ako sa na scénu dostali samplery a na pódiu sme ten backing track púšťali z kotúčového prehrávača. Predbehli sme tým dobu. Pre mňa je „Pornography“ 100% The Cure album. Jeden z troch, jednoznačne to najlepšie, čo sme kedy nahrali.
Albumu sa dostali zmiešané recenzie, no aj napriek okázalej, nepreniknuteľne znejúcej LP sa „Pornography“ vyšplhala na 8. priečku albumovej hitparády a dokonca z neho vzišiel menší hitový singel „The Hanging Garden“. Nasledujúce európske turné však vyvrcholilo rozpadom kapely, keď sa Robert so Simonom pobili po koncerte v Strasbourgu. Rozhodli ste sa pre rozchod, či rozpad ešte pred samotným koncom turné?
Nahrávanie albumu bolo samo o sebe intenzívne a vyčerpávajúce, to nás muselo rozdeliť. Po tej bitke sa Robert so Simonom pobrali na pár dní domov, no potom sa vrátili na turné. V prídavkoch posledného koncertu v Bruseli sme si vymenili nástroje a zahrali náš zvyčajný predĺžený inštrumentálny kúsok, no náš bedňák, Gary Biddles, sa zrazu chopil mikrofónu a začal spievať „The Cure sú mŕtvi!“, a v tom čase to tak naozaj vyzeralo. Nespomínam si, že by niekto z nás skutočne povedal, „A je to … toto je koniec!“, ale ten pocit tam bol.
Robert sa so Simonom nerozprávali celých 18 mesiacov a ja som sa hneď po poslednom koncerte presťahoval do Paríža. Produkoval som tam niekoľko kapiel. Pre mňa to bola totálna zmena prostredia. Nebol som si istý, čo malo nasledovať, ale v jeden deň, z ničoho nič, ma Robert zavolal do štúdia, aby sme nahrali ďalší singel The Cure, „Let´s Go To Bed“. Začala tak nová fáza – trochu rozumnejšia, jednoduchšia, len ja a Robert … samozrejme, len na chvíľu.
Tvoj odchod v období nahrávania albumu „Disintegration“ bol trochu famózne hysterický a neskôr si dokonca podal žalobu na Roberta a Chrisa Parryho. S Robertom a Simonom ste sa nakoniec dali dohromady v roku 2011, kedy si mal na starosti klávesy a perkusie na „Reflections“ turné. Vtedy ste v plnej dĺžke odohrali albumy „Three Imaginary Boys“, „Seventeen Seconds“ a „Faith“. To muselo byť veľmi emotívne.
Po „Disintegration“ som sa akoby ocitol v králičej nore. Mimo The Cure som život veľmi nepoznal. Dovtedy bola kapela celá moja existencia. V Kalifornií som sa dal postupne dohromady a zbavil sa svojich démonov. Opäť som sa naučil žiť. Los Angeles mi zachránilo život. Po rokoch sa postupne obnovila ako komunikácia, tak aj priateľstvo. Nezmysel a bolesť, ktorú som spôsobil nielen sebe, ale aj ostatným, sa rozplynula. Napísal som Robertovi, že s Levinhurst som na koncertoch zahral nejaké skladby z „Three Imaginary Boys“ a ako sa blížilo 30. výročie albumu „Faith“, tak mi prišlo fájn zahrať opäť niektoré z tých starých skladieb. Robert mi odpísal a navrhol, aby sme zahrali prvé tri albumy v rámci „Reflections“, takže začiatkom roka 2011 som odletel do UK na spoločné skúšky. Návrat strateného syna! Ten moment, kedy sme po prvýkrát vstupili na pódium, na prvom koncerte v Sydney, v máji 2011, to bol môj najkrajší životný zážitok. Simon mi povedal, že na pódiu človek nemá vek, a má pravdu. Mal som tam pocit, akoby sme boli v priestore bez času a všetky tie roky plné hnevu sa vyparili.
zdroj: Record Collector, UK, 09/2022