Dve kapely, ktoré si boli blízke už od čias Joy Division, no až do odchodu bassáka Petra Hooka si nemohli svoju vzájomnú náklonnosť prejavovať. A možno len pre úplnú hlúposť …
Na konci 1970tych rokov sa punk pretavil do post-punku, čiže niečoho efektívnejšieho, odolnejšieho, a trúfam si povedať, že aj do niečoho pohlcujúcejšieho. Bujará, nerafinovaná energia The Sex Pistols uvoľnila miesto zvuku, ktorý vítal inštrumentálny talent, bystrý lyrizmus a v mnohých prípadoch aj temnú introspekciu. Tam, kde bol punk spájaný s mladíckym krikom nasiaknutým hedonizmom a agresiou voči establišmentu, riešil post-punk často osobnejšie emóciu. To bol určite aj prípad The Cure a Joy Division, dvoch najznávanejších britských predstaviteľov tohto hnutia.
Do popredia manchesterskej scény sa Joy Division dostali v roku 1978, po tom, čo odohrali skladbu „Shadowplay“ v programe Granada Reports miestnej televízie. V júni nasledujúceho roku vydali kľúčový debutový album „Unknown Pleasures“, čím kapela urobila ďalší významný krok smerom k celosvetovému uznaniu.
Niekedy v tom období pričuchol k týmto čerstvým vetrom z Manchesteru aj Robert Smith z The Cure a zdalo sa, že si Joy Division vcelku obľúbil. V rozhovore pre paraguajské rádio Urbana, v roku 2013, si zaspomínal, ako svojho času pozvali Joy Divison, aby si spolu zahrali v Londýne: „V roku 1980 sme niečo spoločne dali dohromady v londýnskom Marquee Club-e. Vybrali sme vtedy štyri kapely, s ktorými sme si chceli zahrať a medzi nimi boli aj Joy Division. V rádiu som vtedy od Johna Peela počul zopár piesní z albumu „Uknown Pleasures“ a prišli mi jednoducho fantastické.“
Ako ďalej dodal: „Oni boli to najlepšie, čo som kedy videl. Nie úplne samozrejme, pretože som videl Bowieho a The Rolling Stones, ale patrili k našej generácií kapiel a boli doslova neuveriteľní … vtedy to bol náš najlepší koncert roka. Myslím, že sme vtedy vystúpili priamo po nich a mali sme čo robiť, aby sme sa im vyrovnali … Iana Curtisa je škoda … prirovnal by som ho k Jimi Hendrixovi alebo Kurtovi Cobainovi … takí skvelí ľudia sa objavujú veľmi zriedka.“
Po tragickej samovražde Iana Curtisa, v máji 1980, sformovali zvyšní členovia Joy Division kapelu New Order a prizvali k sebe klávesáčku Gillian Gilbert. A zatiaľ čo The Cure počas 1980-tych rokov v tichosti obdivovali prácu svojich rovesníkov, tak medzi týmto dvoma kapelami vznikla ohromná priepasť. V rozhovore pre Radio Urbana sa Robert vyjadril k rozdielom medzi New Order a The Cure a zároveň vysvetlil, že celý problém sa sústredil okolo ich bassgitaristu Petra Hooka.
A práve Peter sa vo svojich memoároch „Unknown Pleasures: Inside Joy Division“ zmienil o The Cure a na ich adresu uviedol niekoľko kontraverzných komentárov, pričom tvrdil, že The Cure „sa tak trochu zapredali“. To na online diskusných fórach vyvolalo množstvo diskusií a fanúšikovia The Cure s úškrnom poukazovali na zdanlivý nedostatok súdnosti New Order, hlavne v súvislosti s použitím skladby „Blue Monday“ v reklame na „Sunkist“ v USA.
Ohľade sporu s Hookom uviedol Robert v Rádiu Urbana nasledovné: „Hoci The Cure a New Order pochádzajú z tej istej éry a majú toho veľa spoločného, tak Peter Hook mal s nami vždy obrovský problém, pretože náš bassák, Simon Gallup, nielenže lepšie vyzeral, ale bol samozrejme aj lepší hráč na bassu … myslím, že Peter neuveriteľne žiarlil, nedokázal to prekonať a bránil ostatným, aby k nám boli priateľskí …“
V roku 2007 Peter Hook oznámil, že s Bernardom Sumnerom rozpúšťajú New Order, aby mohli pokračovať vo vlastných projektoch. Lenže Bernard sa spolu s ostatnými rozhodol pokračovať, čo viedlo k nepríjemným sporom a hádkam o hudobné práva, čo sa tiahlo celé roky.
V spomenutom rozhovore Robert ďalej uviedol, že odkedy Hooky opustil New Order, tak vzťahy ich kapiel sú omnoho zdravšie. „Odkedy Hooky odišiel, tak sme počas tých rokov na seba zopárkrát natrafili, v minulom roku sme dokonca hrali na niekoľkých festivaloch, a je super, že sa zrazu môžeme porozprávať. Viete, ja som vždy miloval New Order, myslím, že patria k tým najlepším kapelám. Majú bohatý hudobný katalóg, majú nás radi a je to skvelý pocit povedať Bernardovi „mám rád Vašu kapelu“, na čo on odpovedal, „a mne sa zasa páči tá Vaša“ … Sú skvelým príkladom kapely, ktoré čím sú staršie, tým sú lepšie. Keď sme spolu v minulom roku hrali, boli skutočne fantastickí a v tomto roku si s nimi takisto zahráme na zopár festivaloch.“
Z pohľadu fanúšika je až nepochopiteľné, že sa dve kapely z podobného regiónu a hudobného spektra dostanú do sporu. Ešte zložitejšie je zistiť, kto alebo čo bolo toho príčinou, keďže sa dozvedáme iba fragmenty príbehu, aj to z potencionálne zaujatých zdrojov. Nemôžeme si byť istí žiadnou žiarlivosťou medzi Petrom a Simonom, ale ak aj nejaká existovala, mohol to byť skutočne jediný dôvod?
zdroj: Far Out Magazine, 02/09/2022
