The Cure boli v začiatkoch známi svojou neoblomnosťou. Keď sa prvýkrát objavili na scéne ako The Cure, na konci 1970tych rokov, zožali úspech temnejším pohľadom na vznáhajúci sa post-punkový zvuk. Po vydaní debutového albumu, „Three Imaginary Boys“ (1979), priviedol Robert do kapely Simona Gallupa, aby nahradil bassáka Michaela Dempseyho.
Aj vďaka Simonovmu štýlu a skladateľským schopnostiam vznikol omnoho silnejší nasledujúci album „Seventeen Seconds“ (1980), s hitmi ako „A Forest“ a „Play For Today“. Trio pokračovalo s albumom „Faith“ (1981) a značnú pozornosť si získala aj následným turné po UK. Ale v čase, keď pracovali na ďalšom albume, „Pornography“ (1982), začalo to vo vzťahu medzi Robertom a Simonom škrípať, nielen v dôsledku stretu ega, nielen Roberta, ale aj Simona, no aj vďaka zvýšenej konzumácií alkoholu a drog.
Zvyšujúci sa tlak dosiahol vrchol počas európskeho turné v roku 1982. Po vystúpení vo francúzskom Strasbourgu, v hale Tivolli, sa Robert so Simonom ocitli v zájomnej pästnej potýčke. „Bol som práve na odchode, keď ku mne niekto podišiel a povedal, že som nezaplatil na pitie,“ zaspomínal si Simon v knihe „Ten Imaginary Years“. „Pomýlil si ma s Robetom. Zúril som, ale ten chlapík ma stiahol k baru a následne sa tam objavil Robert, aby zistil, čo sa deje. Udrel som ho, on mi to vrátil a bitka sa začala.“
Robert sa k spomenutému incidentu vyjadril takisto: „Bol som na poschodí toho klubu, keď ku mne niekto podišiel a povedal mi, že dolu sú nejaké problémy. Simon bol tak rozzúrený, že sa s ním nedalo rozprávať. Tak jačal na barmana, že sa ten mladý chalan skoro rozplakal. Sám od seba by sa Simon takto nikdy nesprával, ale mal okolo seba chalanov zo štábu, tak mal pocit, že by sa mal správať ako pravý rocker.“
Pokračoval: „Nechcel zaplatiť za svoje drinky, pretože si myslel, že ani ja som nezaplatil za tie svoje. Povedal som mu, nech sklapne a on ma v zápätí udrel. Bolo to po prvýkrát, čo sa do do mňa pustil, dal do toho všetko a vtedy som povedal. „A je koniec!“. Vyšiel som von, taxíkom sa odviezol do hotela, zbalil si veci, z manažérovej izby som si zobral pas a sadol na prvý let do Londýna. To bolo o pol siedmej ráno a o pol jedenástej som bol doma. Poslal som len krátky odkaz, že sa na turné už nevrátim. Simon sa vrátil domov v to isté popoludnie. Keď som odišiel, tak som si myslel, že by mohol urobiť to isté. A zdá sa, že to bol dobrý nápad, mali sme tri dni voľna!“
Meniace sa postoje vo vnútri kapely sa odrazili aj v temnejšej hudobnej tvorbe vtedajšieho obdobia. Ako sa však svojho času vyjadril bubeník Lol Tolhurst, šlo viacmenej o scenár sliepka a vajce. „Ten tlak udržať intenzitu a agresívne pocity albumu „Pornography“ zmenili Simonovu osobnosť, aj keď si nemyslím, že on sám si to všimol. Alebo skôr nechcel všimnúť …“
Krátko po spomenutom incidente v bare Simon kapelu opustil a The Cure sa zmietali v nejednoznačnej existencií, ktorú si Robert krátil účinkovaním v Siouxsie And The Banshees, s ktorými už krátko koncertoval v roku 1979. Našťastie sa s The Cure rozhodol pokračovať a krátko po vydaní albumu „The Top“ (1984) Robert Simona požiadal o návrat do kapely. Zdalo sa, že s postupným dozrievaním táto dvojica vyriešila svoje problémy. Robert dokonca Simona požiadal, aby bol svedkom na jeho svadbe v roku 1988, ale dni rock´n´rollového šialenstva ešte nepovedali svoje posledné slovo.
V rozhovore pre magazín The Guardian, v roku 2003, opísal Robert svoje skúsenosti so skutočne ťažkým pitím alkoholu a vysvetlil, že je to niečo, na čom je závislý, aj napriek jeho nepriaznivým účinkom. „Mal som 14, keď som prešiel svoju „prvú cestu do Damašku“ a pozrel sa na dno pohárika. V minulosti mi bolo úplne jedno, čo som kde povedal, keďže som bol v podstate po celý čas opitý. Jediný spôsob, ako zvládnuť celý deň poskytovania rozhovorov, bolo dať si po každom jednom dva poháriky.“
Aj keď to možno pomohlo v odbúravaní sociálnych bariér počas rozhovorov, nie vždy bol alkohol láskavý k jeho rozhodovacím schopnostiam. V jeden večer, to bol Robert ešte celkom štíhly, sa so svojim kamošom stavil, že dokáže skákaním z balkóna na balkón obísť celý hotel. „Trvalo mi to asi hodinu,“ zaspomínal. „A v určitom momente som precitol a začul, ako na mňa Mary kričí. Bola to jedna z tých úbohostí v štýle Beavisa a Butt-heada, „stavím sa, že to nedokážeš“.“
zdroj: Far Out, 16/08/2022