Novinár Johnny Black sa počas leta 2022 porozprával s Robertom Smithom o albume „Wish“ a vznikla tak nádherná spomienka, ktorá sa navždy stala súčasťou remastera tohto vynikajúceho diela.
„Wish?“ zauvažuje na chvíľu Robert Smith, a vráti sa v spomienkach späť, aby nám priblížil, prečo dal albumu práve takýto názov. „Možno preto, že som si nikdy nevedel predstaviť želania, ktoré by sa mohli raz splniť?“
Album „Wish“ bol vydaný 21.apríla 1992, a stal sa vôbec najpredávanejších albumom kapely, s ktorým to dotiahli na 1.miesta v hitparádach po celom svete. Jeho predchodca, album „Disintegration“, etabloval kapelu na novú, vyššiu úroveň, no bol to úspech, ktorý so sebou priniesol nečakané následky.
„S oboma albumami, „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ a „Disintegration“ sa nám skutočne skvele darilo a z kapely sa stala skutočne slávna záležitosť, čo mi zároveň prinieslo neuveriteľný diskomfort. Album „Wish“ začína so skladbou „Open“, ktorá bola inšpirovaná práve zážitkami z turné k albumu „Disintegration“. Tých pôžitkov tam vtedy bolo až príliš, potreboval som to monštrum uzemniť a získať späť kontrolu, zastaviť to pomalé upadanie do nočnej mory.“
Samozrejme, že Robert nechcel, aby sa vzostupová trajektória kariéry kapely spomaľovala, takže sa v prípade „Wish“ rozhodol vyprodukovať album rovnako dobrý ako „Disintegration“, no zároveň výrazne odlišný. „Začiatkom roku 1990 z kapely odišiel Roger O´Donnell, takže klávesy prestali byť také dôležité. Nových The Cure som si predstavoval ako nejaké ošumtelé psychedelické gitarové kvinteto!“
To sa písal november 1990. „Nahrali sme niekoľko skladieb v The Live House štúdiu v Cornwall, s inžinierom Steveom Whitfieldom. Pôvodne to bolo inšpirované projektom „Mixed Up“ a mal som v úmysle nahrať EP v podobnom „remixovom“ duchu. Z nahrávania vzišli nakoniec štyri skladby, „A Letter To Elise“, „Wendy Time“, „The Big Hand“ a „Cut“, ktorá sa v tej dobe ale volala „Away“.“
Neskôr si však uvedomil, že skladby neboli úplne podľa jeho gusta.
„Počas Vianoc 1990 som si to celé premyslel a rozhodol sa, že bude bude lepšie sa vybrať, pre nás dnes už tradičnou cestou … dať sa dohromady, vypočuť si skladby každého z nás a spolu ako kapela rozhodnúť, ako ďalej.“
Po skončení filmovania „Play Out“, „týždňa v živote The Cure“, začiatkom roka 1991, navštívili Robert, Simon a Perry niekoľko rezidenčných štúdií na juhu Anglicka. „Z rozumných dôvodov som chcel nahrávať čo najbližšie k domu a The Manor, neďaleko Oxfordu, vyčnieval po technickej stránke nad akýmkoľvek iným štúdiom. To štúdio bolo zároveň dostatočne veľké na to, aby sme tam spolu dokázali, bez pocitu stiesnenosti, spolu žiť a pracovať.“
Prvá čas nahrávania albumu „Wish“, inak veľmi plodná, začala v štúdiu The Live House a následne pokračovala v The Farmyard Studios v The Cotswolds. „Počas tých dvoch nahrávacích sedení sme dali dohromady asi 40 skladieb,“ zaspomínal Robert. „Boli sme nezastaviteľní!“
V deň príchodu do The Manor štúdia, v septembri 1991, si Robert do svojho denníka poznamenal: „Máme 111 dní na dokončenie tohto albumu.“
Lenže pred samotným začiatkom prác sa všetci odviezli do Oxfordu a „kúpili sme si bicykle. Bol tam taký pub, kúsok od kanála, a takmer každý večer sme si tam na bicykloch zašli na „životabudič“ alebo hneď dva. Ja jediný som mal „nesuperský“ bicykel, čiže mal svetlá, takže som cestou tam a späť šiel vždy prvý a svietil … Dodnes nechápem, že sme nikdy neskončili vo vode.“
K bicyklovek párty sa pripojil producent Dave Allen, čím vlastne pokračovala spolupráca trvajúca sedem rokov, počnúc albumom „The Top“.
„Tým, že spolupracoval s Martinom Rushentom v Genetic Studios, získal Dave fantastické technické základy, ako aj osobné znalosti na poli hudby. Bol som si absolútne istý, že ak sa budem dožadovať konkrétneho zvuku, jemu bude vždy jasné, čo mám na mysli a bude vedieť, ako ten zvuk získať.“
Od prvého dňa mal Robert o albume „Wish“ úplne jasnú predstavu. „Celkový zvuk som nosil v hlave od začiatku. Využívali sme vcelku malú zvukovú paletu, rovnako ako v období „Disintegration“, no rozhodli sme sa s ňou vytvoriť úplne iný druh skladieb. Myslím, že „Wish“ viac odkazuje na „Kiss Me“ album, než na „Disintegration“.“
Počas prvého mesiaca Robert obmedzil osadenstvo štúdia na kapelu, Davea a Stevea, aby sa mohli viac sústrediť na kompletizáciu základných skladieb.
„“High“ bolo Simonove demo. Pustil mi ho z malého kazeťáku, začiatkom roku 1991, a bolo vcelku komplexné. Hneď ako som tú skladbu počul, tak som pochopil, že to bude prvý albumový singel. Bol to inšpirujúci a rezký hudobný kúsok. Text som napísal skutočne veľmi rýchlo. Ja som mal dokončené demo skladby „Doing The Unstuck“ a uvedomil som si, že tieto dve skladby k sebe skvele pasujú.“
„Apart“ bola však úplne odlišnou záležitosťou. „Popísal som v nej príbeh páru, ktorý som poznal veľmi dlho, a ktorý dosiahol bod rozpadu. Bola to znepokojivá pieseň už len preto, že sa celá tá dráma odohrávala práve v období, keď som ju dával dohromady. Keď som ju počas re-masteringu počúval, uvedomil som si, že je to jedna z našich „stratených“ skladieb.
Je taká atmosferická, prezentovaná so skutočnou emóciou, lenže tým, že sme ju od roku 1992 nikdy viac nehrali naživo, sa dostala na vedľajšiu koľaj.“
Pri spätnom hodnotení si Robert uvedomil: „Ten album má jednu stránku, na ktorú som prakticky zabudol. Je veľmi jemný a túžobný, a v tom je jeho krása. Myslím, že taká „Trust“ je jedna z najlepších vecí, aké sme kedy nahrali. Je zahratá s neskutočným citom a ďalším takým skvelým, melancholickým kúskom je „To Wish Impossible Things“ … dá sa povedať, že by mohla byť mojou najobľúbenejšou z celého albumu.“
Ako pri každom albume The Cure, aj album „Wish“ je spojený s konkrétnymi literárnymi dielami. „A Letter To Elise“, ktorá sa nakoniec stala tretím singlom z albumu, čerpala inšpiráciu z Kafkovej „Letters To Felise“, ktorú Robert v tej dobe čítal. „Kniha, ktorá je v skutočnosti sériou neuveriteľne dementných listov bez odpovedí, vo mne v tom období veľmi rezonovala!“
Séria prvotných nahrávaní v Manor bola zavŕšená skladbou „Cut“, o ktorej Robert uviedol, že „bola o dlhotrvajúco vzťahu, v ktorom som fungoval, a v ktorom sa náhle a nečakane začali objavovať trhliny …“
Napriek vytvorenej slušnej várke silných skladieb nebol Robert dokonale spokojný. „Chcel som album štrukturovaný v istom smere, no napriek všetkým tým demám sme stále čosi postrádali a takisto sa mi nedoradilo dosiahnúť tvar, aký som chcel. Takže som počas víkendovej návštevy domova napísal a nahral demá ďalších troch skladieb a získal tak chýbajúce časti.“
Z druhého albumového singla, skladby „Friday I´m In Love“ sa stal celosvetová hit a Robert dodáva: „Spomínam si, ako som po prvom nahrávaní vokálov stál za mikrofónom a za sklom kontrolnej miestnosti som videl všetkých s blaženým úsmevom na tvári. Kapele okamžite došlo, že máme singel prijateľný pre rádiá!“
O „From The Edge Of The Deep Green Sea“ uviedol, že „bola inšpirovaná dvoma, či troma bláznivými zážitkami, ktorí sa mi zliali dohromady. Je to vcelku nepríčetná skladba a bezpochýb moja uspokojivá „chcem byť Jimi Hendrix“ chvíľa!“
Posledným domácim demom bola skladba „End“. „Mal som pocit, že album potrebuje poriadny bezútešný záver. Po úvode s „Open“ som chcel finišovať s niečím, čo bude skutočne reprezentovať „Koniec“. A hoci sme boli v tom čase vcelku veselá kapela a pred nami bolo plánované turné so 111 zastávkami, zožierala ma vnútorne obava, „kam vlastne po tomto všetkom smerovať“?“
Robert mal pocit, že album „Wish“ splnil všetko, čo očakával, no v samotnom procese nastala chyba. „V kontrolnej miestnosti štúdia znelo všetko excelentne. Dave, Steve a Mark Saunders (inžinier mixu) odviedli skvelú prácu, ale namiesto náležitého dohľadu nad masteringom som bol zaneprázdnený prácami s nadchádzajúcimi koncertami.“ Výsledkom bola nakoniec skutočnosť, že vydaná verzia albumu neznela tak, ako mala.
„Jednotlivé úrovne boli rozhádzané, sotva bol poznateľný spodný koniec (bottom end)… a mohol by som pokračovať! No bolo už príliš neskoro s tým niečo urobiť, album bol vydaný a my sme opäť vyrazili do sveta … na veľmi dlhý čas mi to naozaj vadilo.“
Nový remaster tak dal Robertovi šancu vyriešiť všetky predošlé problémy.
„Trvalo to síce 30 rokov, ale nakoniec, nakoniec sa moje „Prianie“ splnilo.“
Skupina bola počas nahrávania albumu „Wish“ natoľko plodná, že Robert mal pri výbere ďalších skladieb pre 3CD Deluxe edíciu skutočne bohatý zdroj, nik však nepochyboval o tom, že štyri skladby z mimoriadne vzácnej, iba kazetovej, nahrávky „Lost Wishes“ (1993), budú v tomto prípade zásadne.
„Skladby z „Lost Wishes“ boli určite jasnými „kandidátmi“, boli totiž v The Manor nahrávané pre „skutočné“ použitie, rovnako ako aj skladba „A Wendy Band“, len som k nim nikdy nedokončil texty,“ vysvetlil Robert.
„Old Scotland“ bol „Borisov a Porlov nápad, ktorý evokoval vzdialené, opustené končiny … prstom som prechádzal po mape severu, až kým som nenatrafil na miesto s názvom „Uyeasound“, na Shetlandoch, čo mi prišlo ako skvelý názov … ale ďalej som sa nedostal, lebo som sa v tom strácal.“
Skladba „Cloudberry“, ako uviedol, bol napísaná, „pod vplyvom drinku s rovnakým názvom – severský likér. Prvýkrát som ho skúsil počas letu z Fínska domov, v roku 1985. Letuška prišla so záhadnou zlatou fľašou a spýtala sa, „Páni, čo tak skúsiť niečo takéto?“ Bol to jeden z najpríjemnejších drinkov, aké som kedy v živote skúsil a mal som pocit, že nastal čas si ho pripomenúť.“
„Off To Sleep“ bola ďalšou Simonovou demosnímkou a „The Three Sisters“, viac rockovejšia záležitosť, pochádza pôvodne od Perryho a práve táto skutočnosť viedla Roberta k tomu, aby nám poskytol pohľad na stratégiu názvov nedokončených demosnímkov.
„Perryho sme vždy prezývali „Teddy“, takže jeho demá boli vždy označené „T“ a k tomu číslo … „The Three Sisters“ sa pôvodne volala „T3“ a Simonovo demo zasa „S“ a príslušné číslo, hoci v jeho prípade sa vždy ponechávali tie svojské zvláštne názvy ako „Miss Van Gogh“ a „Now Is The Time“ … a „Abetabw“, čo bola myslím skratka pre „A Beautiful End To A Beautiful Week“?!!“
Ohľadne výberu bonusových skladieb Robert povedal, „Spolu s ťažšie dostupnými 12“ mixami, „WIP“ mixom a skvelou live verziou skladby „End“, som pridal niekoľko inštrumentálnych demosnímkov, aby som trochu poodhalil samotný proces vzniku albumu. Na výber som mal asi 30 skutočne vydarených vecí, z ktorých sme mohli zostaviť množstvo odlišných verzií albumu „Wish“, teda v prípade, že by sme z ostatných inštrumentálnych demoskladieb postupne vytvorili plnohodnotné piesne. Mohli sme sa nechať viesť tým nespojitým funky saxofónom z „Frogfish“, čí chladným vánkom zo „Swing Change“ … alebo možno by bývalo lepšie nasledovať ten zbesilý riff z „Heart Attack“? Mali sme k dispozícií množstvo rôznych spôsobov, ako vytvoriť album „Wish“ a samozrejme tu vždy bude to „čo ak“ … ako napr, mala byť na album zaradená aj „The Big Hand“, či mala tam byť aj „This Twilight Garden“? Nakoniec sme sa však museli rozhodnúť pre „albumové skladby“ a z výberu týchto skladieb sme zostavili album. A celkovo si myslím, že tie výbery boli správne.“
Robert Smith, „Wish“ DeLuxe (2022)