Lol Tolhurst pre holandský magazín Muziek Expres o koncertoch a albume „Seventeen Seconds“, s ktorým sa The Cure veľmi dobre etablovali na Starom kontinente.
Za štyri roky sa nenápadným spôsobom stala z The Cure prominentná kultová kapela. Je to až zarážajúce, nakoľko trio, ktoré sa neskôr zmenilo na kvarteto, produkuje výnimočnú popovú hudbu, nie práve jednoduchú na počúvanie. Henk Bakker sa s Lolom Tolhurstom porozprával o podivnom recepte The Cure …
V našej krajine (Holandsko) predávajú The Cure tento recept s viditeľným potešením a úspechom. Rád by som však vedel, čo je za tou sympatiou k Holandsku.
„V porovnaní s chladnými Francúzmi, či s priateľskými, až zdvorilými Belgičanmi, ste oveľa spontánnejší a hudobne akceptujete omnoho viac. Naše publikum tvoria väčšinou ľudia prístupní rôznym hudobným formám. Nenájdete medzi nimi skutočných fanatikov, ktorí by mali na chrbátoch veľký nápis „THE CURE“. Holandsko sa dá prirovnať k Británií, teda s výnimkou tlače. Britskí hudobní novinári a publicisti sú schopní Vás zaškatuľkovať na základe Vašej prvej nahrávky, čo je dosť úzkoprsé. Ak prídete následne s niečím, čo je odlišné od ich kategórie, tak ste zrazu ten zlý. Tomuto naozaj nerozumiem, nerozumiem tlači, ktorá sama vyhlasuje a zastáva slobodu prejavu, a na druhej strane určujú hranice umeleckej slobody. V Holandsku mi to príde flexibilnejšie. Chceme si zachovať slobodu byť kreatívni v ktoromkoľvek momente a spôsobom, aký nám najviac vyhovuje.“
Album, ale aj samotné koncerty otvárate kúskom, ktorý sa väčšine ľudí ťažko počúva …
„Iní umelci otvárajú koncert alebo album „priamym kopom na bránku“, aby rozvášnili publikum. Pre nás je to skôr prejav slabosti, pretože tak odkryjete akékoľvek prekvapenie. My to začíname spôsobom, ktorý vyvoláva otázky a očakávania. Iní si myslia, že je to v podstate samovražda. Obyčajne to však funguje, pretože tak navodíme osobitú atmosféru, čím vyvoláme u ľudí zvedavosť a stimulujeme ich k vedomému počúvaniu. Nie sme ten typ kapely, ktorá servíruje publiku konzumnú, ľahko stráviteľnú hudbu. Hudba musí byť zaujímavá, podnecovať poslucháča, aby Vás nasledoval; počúvanie sa potom stáva viac, než len pasívnou činnosťou. Samozrejme to so sebou prináša isté riziká, ale my na istotu nehráme. Viem, že to všetko znie tak trochu vážne a nie je to účelné. Nie sme až takí dôležití a nenesieme žiaden odkaz. V nič také ani neveríme Veríme ľudí s mozgom; väčšina ľudí ho totiž má a používa!“
Nuž ale, nie každý použíje mozog / rozum na Vaše prianie …
„To nie, to máte pravdu. Občas môžete mať na publikum aj smolu. Vtedy je to škoda, ale zasa nič dramatické. „
Prečo, vari publikum až také dôležité nie je?
„Nie, najdôležitejšia je hudba. Samozrejme, prístupné publikum je istou formou zisku, ale nie nevyhnutnou. Keď komponujeme, tak sme v prvom rade posadnutí sami sebou. Piesne tvoríme kolektívne, hoci posledné slovo má vždy Robert. Niekto to jednoducho musí mať pod kontrolou a v jeho prípade je to všetko v dobrých rukách. A okrem toho, všetko to skvele funguje nielen preto, že sme kamaráti, ale zároveň aj najväčší fanúšikovia našej kapely!“
Na konte máte už druhý štúdiový album, „17 Seconds“, ktorý ste nahrali za rekordne krátky čas. Ponáhľate sa niekam?
„V prvom rade sme disponovali veľmi malým množstvom času. Z obchodného hľadiska bolo zasa hneď niekoľko dôvodov vydať ďalšiu nahrávku. Lenže, nemali sme dostatok vhodného materiálu a dokonca sme na to nemali ani náladu. Zhodou okolností sme všetci štyria, v rovnakom čase, mali veľa problémov v súkromí. Napriek tomu sme si spolu sadli a ako východiskový bod si určili našu súkromnú situáciu. Medziľudské vzťahy sú vždy vnímané z rôznych uhlov pohľadu, často vyvolávajú smútok, strach, agresivitu. Preto je tento album veľmi silne prepojený s tou špecifickou situáciou a aj preto sme to všetko museli nahrať narýchlo. Začali sme okolo Vianoc a koncom januára už bolo všetko na páske! Ak by sme to všetko nahrali o niekoľko mesiacov neskôr, bol by z toho úplne iný, pravdepodobne oveľa menej úspešný album …“
zdroj: Muziek Expres, Holandsko, 08/1980