Rozhovor s režisérom Timom Popem, pre magazín Classic Pop, nielen o svojich pracových začiatkoch, ale aj o spolupráci s The Cure.
Raz si sa vyjadril v zmysle, „dokonca aj moje sny sú plné špiny, ako moje Standard-8 filmy“. Ako si sa vlastne k filmovaniu dostal?
Natočil som na strednej škole jeden film a nakoniec skončil v spoločnosti, ktorá pripravovala politikov na televízne vystúpenia. To bolo na konci 1970-tych rokov, vtedy som zvykol chodievať na 10 Downing Street. Ja som v tom období ľudí z médií už poznal, ale toto bola prvá spoločnosť, ktorá sa tomu venovala. Následne nastúpili labouristi a pani Thatcherová, takže dodnes si za to kladiem vinu.
No a medzitým som po večeroch brával so sebou kameru a filmoval kapely na pódiu. To som už pracoval s ľuďmi ako The Psychedelic Furs a The Specials, jednoducho som ich koncerty filmoval na jednu kameru. No a potom ma oslovil kamarát, ktorý práve pracoval na videu pre Iggyho Popa, a následne som začal pracovať na scenároch (storyboard) pred videoklipy. Myslím, že moje úplne prvé video bolo „Bedsitter“ pre Soft Cell.
Skvelá skladba, s ktorou si odštartoval kariéru.
Dodnes to považujem za výborné video, ale to boli ešte časy, kedy sa promo veci točili na videopásky. Ale to len vyzdvihuje tie dobré stránky mojej práce. Je v tom niečo z vnútra tej hudby samotnej. V tej dobe to bolo niečo nepoznané, experimentálne, postavené na jedinom dobrom nápade. Práve takto by mali pôsobiť videoklipy, správne tričká, plagáty a myšlienku, že Marc je niečim pohltený, napríklad tou miestnosťou v tvare písmena „L“.
Nakoniec si režíroval až 14 videoklipov Soft Cell. Vďaka čomu bol Váš vzťah taký plodný?
Vždy mi ide o to, aby som danú kapelu dobre poznal. V tomto smere to rád prirovnávam ku krajčírovi. Jednoducho sa snažím ušiť oblek, ktorým im dokonale padne, žiadnu neštandartnú veľkosť. Keď sa mi do rúk dostane nová pieseň, nechám sa ňou pohltiť. Následne akoby všetko vyhodím do vzduchu a uvidím, kam ma moja predstavivosť dovedie. Tam to vlastne všetko začína. Súvisí to aj s textami, s tým, čo mi kapela povie, s ich históriou … dodnes si spomínam, ako som po prvýkrát presviedčal Marca Almonda. Toto inak neustále hovorím svojim študentom, že keď budú točiť svoj prvý film, urobia všetko možné, aby ho dokončili. Budú vraždiť, kradnúť, urobia pre to čokoľvek. Ja som Marca Almonda nepustil z miestnosti, kým mi nedal k tomu prvému klipu súhlas. Ja som mu toho vtedy natáral strašne veľa, nezmysly o videách, ktoré som natočil, myslím, že som mu tvrdil, že som točil so Suzi Quatro a bohvie s kým ešte … to na neho zapôsobilo.
Dnes už toľko hudobných videí netočíš. Pokladáš to za mŕtvy umelecký žáner?
Myslím, že dosiahli svoj vrchol. Poslednú vec, ktorú som robil, a celkom sa mi to páčilo, bol klip pre Fatboy Slima a jeho skladbu „Slash Dot Dash“. To video fakt milujem, točil som to asi šesť alebo sedem hodín. Dovtedy som netočil klipy už celé roky. Jeden z dôvodov, prečo som sa k tomu vrátil bola fakt, že mi začali šedivieť vlasy a zrazu som začal dostávať ceny za celoživotné dielo. Spomínam si na moment, ako sa mi tie ceny pred očami premieňali na náramkové hodiny, ktoré človek dostáva pri odchode do dôchodku a pomyslel som si, „Pane Bože, veď som na dôchodok ešte nie som pripravený!“ A tak som si pomyslel, „Srať na to, natočím ďalšie video!“ A tak sa aj stalo. Stále si myslím, že to má v sebe veľkú energiu.
Vidíš dnes rozdiel v prístupe nahrávacích spoločnosti k videoklipom?
Môj vzťah s kapelami bol vždy kľúčový a dnes sa medzi nás postavili nahrávacie spoločnosti. Ale tieto spoločnosti sa skôr správajú ako reklamné agentúry. V tomto smere nie som vhodným typom režiséra. Myslím, že na takýto požadovaný typ videoklipov sú na trhu ďaleko lepší ľudia.
V roku 1986 si režíroval film The Cure, „In Orange“, a dnes, po 33 rokoch si tu s nimi opäť, keď si režíroval ich posledný koncertný film.
Na Twitteri som si prečítal veci ako „rozhodne nechcem vidieť The Cure v dennom svetle, oni sú nočná kapela“. Samozrejme, že sú, ale majú takisto tie úžasné, povznášajúce, slnkom zaliate skladby. Myslím, že ten prechod z denného svetla do noci je v podmienkach toho filmu veľmi dôležitý. To bol presne ten príbeh, ktorý som chcel prerozprávať. Robert na to odkazuje hneď na začiatku, hovorí niečo ako „Ach, slnko zapadlo.“ Predtým mu to odčerpávalo energiu.
Chcel som na kapele zachytiť dve veci. Jednou bola tá ich epická hudba – myslím, že nik nie je tak epický, ako práve oni. A takisto, deň pred koncertom som sedel uprostred kapely, keď v malej miestnosti skúšala celý ten set a vtedy ma napadlo, že chcem zachytiť práve to ich kamarátstvo, takže som nafilmoval aj kus akejsi drámy, dúfam. Cez hudbu cítite ich vzťahy a presne o to mi išlo. Chcel som to natočiť tak, aby ste sa na to dívali z tej najlepšej pozície, presne tej, akú som zažil na tej zvukovej skúše. Koľké tisíce fanúšikov The Cure by za takú možnosť dalo vlastný život? Takže, presne z toho uhla pohľadu som chcel ten film natočiť.
Pre mňa je tento film niečo ako „Orange II“ a myslím, že pre kapelu je to ďalší bod zlomu. S novým albumom, ktorý práve dokončujú, sa s nimi posúvame do ich tretieho dejstva. Čo mi Robert prezradil, tak môžem povedať, že to bude vcelku temný album a to znie naozaj sľubne.
Zámer, že budeš práve ty točiť tento film, bol zrejmý od začiatku?
Ako pri všetkých veciach súvisiacich s The Cure, Robert mi asi tri týždne pred koncertom poslal mail v znení, „Chceš nás filmovať v Hyde Parku?“. Chcel to natočiť so zámerom, že ak koncert vyjde, tak to vydáme. Myslím, že moje kamery tam boli práve preto, že zahrali jeden zo svojich najlepších koncertov. Ten set je úplne super.
Povráva sa, že plánujete natočiť o kapele ucelený dokument …
Vypustili sme tú informáciu už pred rokom, nakoľko veľa ľudí o tom hovorilo a Robert mal toho už plné zuby. Viete, s Robertom je to tak, že veci sa fungujú v „Robertovom čase“, takže to urobí vtedy, keď bude na to pripravený. Viem si predstaviť, že by to vyšlo v budúcom roku. Pre fanúšikov je úžasná vec, že mi Robert dá k dispozícií asi 50 krabíc doteraz nepublikovaného materiálu. Chcem z toho urobiť akýsi kaleidoskopický pohľad na celú ich kariéru. To je moja ambícia. A tak sa aj stane.
V roku 1991 si režíroval film „The Crow: City Of Angels“, čo bola vcelku zaujímavá skúsenosť. Neuvažoval si niekedy o návrate k hranému filmu?
Dnes som konečne pripravený opäť natočil film. Aktuálne obsadzujem film s názvom „Drone“. Dúfam, že sa s filmovaním začne na budúci rok, ale pri filmoch človek nikdy nevie. Ale sme mám v tomto úplne jasný. Chcem mať niečo s mojím menom, bude to môj film. Kým zoriem, musím to dokončiť.
zdroj: Classic Pop, 24/02/2020