A výsledkom tejto pomoci bol najmenej obľúbený album kapely, ku ktorému majú vlažný prístup dodnes. Hoci ho v roku 2011 boli schopní odohrať naživo v plnej dĺžke.
Punkové obdobie konca 1970-tych rokov prekypovali brilantnými kapelami a v UK patrili medzi tie najlepšie The Jam a The Cure. Hoci boli umelecky úplne odlišné, obe pomohli posunúť zaujímavú gitarovú hudbu na ďalšiu úroveň a bez ich úsilia by sa dnešná kultúra nachádzala v úplne inom priestore.
The Jam patrili k tomu najlepšiemu, čo vzišlo z Wokingu. Pod vedením geniálneho frontmana a gitaristu Paula Wellera, ktorého sprevádzali bassák Bruce Foxton a bicman Rick Buckler, spojili hnev punku s revival eleganciou, čoho výsledkom bolo množstvo ikonických kúskov.
Pri rozoberaní hrôz každodenného života v Británií 1970tych rokov, „The Eton Rifles“ počnúc a „That´s Entertainment“ končiac, je ich práca nadčasová a priniesla skutočné, podstatné posolstvo, čím sa odlíšili od svojich rovesníkov. V období, keď kapela prestala fungovať, v roku 1982, mali všetko uzavreté, Weller pokračoval ďalej a jeho práca v The Style Council prekvapila každého v tom najlepšom slova zmysle.
Pokiaľ ide o The Cure, tí sa zrodili v inom satelitnom mestečku Londýna, v Crawley, v roku 1978, no už od polovice dekády si jej členovia zdokonalovali zručnosti v iných kapelách. Ako v prípade The Jam, aj oni fungovali pod taktovkou kreatívneho mozgu Roberta Smitha, bez ktorého by sa celá „operácia“ nerozbehla.
Vyšplhali sa na chrbáte post-punkového hnutia a v roku 1979 vydali svoj debutový album, „Three Imaginary Boys“. Po turné so Siouxsie And The Banshees, ktoré bolo prelomovým v ich kariére, nastúpili na vlnu kreativity, výsledkom čoho bolo atmosfericko gothické majstrovské dielo „Seventeen Seconds“ (1980), album, ktorý im potvrdil status priekopníkov vzmáhajúceho sa goth hnutia.
Po celé nasledujúce desaťročie bola kapela mimoriadne plodná, s hitovými albumami ako „The Head On The Door“ alebo „Disintegration“, a v období albumu „Wish“ (1992) definitívne prerazili v Spojených štátoch a užívali si status jednej z najvplyvnejších rockových kapiel všetkých čias.
Hoci kariéra The Cure bola skutočne pozoruhodná, neobišla sa bez zvratov a konkrétne v prípade Roberta Smitha to boli momenty, s ktorými dodnes nie je spokojný. Obzvlášť v prípade spomenutého debutového albumu, s ktorým nie je spokojný dodnes.
V roku 1987 sa v rozhovore pre magazín SPIN vyjadril nasledovne: „Väčšina tých skladieb je povrchných, už v tom čase sa mi nepáčili. Objavili sa kritiky, že to album je príliš jednoduchý, ale považoval som ich za neopodstatnené. Hoci sa nám ten album nepodaril, chcel som na ňom dosiahnúť niečo, o čom som si myslel, že má väčší význam.“
Neskôr, v roku 2004, sa v rozhovore pre magazín Rolling Stone poohliadol po všetkých albumoch The Cure a pri debute sa zmienil, že pri nahrávaní im pomohli The Jam. Či konkrétne aj Paul Weller, to si Robert nebol istý. „Skladby na náš prvý album vznikali dva, či tri roky. „10:15 Saturday Night“ a „Killing An Arab“ som napísal ako 16-ročný, kdežto samotný album sme nahrávali, keď som mal 18, či 19. Takže, pri niektorých skladbách som už presvedčený nebol. Popové skladby ako „Boys Don´t Cry“ su tak naivné, že to hraničí s nepríčetnosťou 😄 Ale vzhľadom na vek a fakt, že okrem chodenia do školy som nerobil nič, čiže žiadne životné skúsenosti, všetko vyčítané z kníh, tak potom sú niektoré z tých skladieb celkom dobré.“
Pokračoval: „Počas dňa The Jam nahrávali svoj album a my sme sa v noci vkrádali do štúdia a využívali ich vybavenie. Poznali sme sa totiž s chlapíkom, ktorý sa o nich staral, takže sme náš album nahrávali s ich technikou. Ale nebolo to nič veľké, len sme si požičali pásku a podobné drobnosti.“
Ďalej v rozhovore vysvetlil, prečo je debutový album The Cure pre neho najmenej obľúbený: „Ten prvý je môj najmenej obľúbený. Jasné, že sú to moje piesne, ktoré som sám spieval, ale nemal som absolútnu kontrolu nad inými aspektami: produkcia, výber skladieb, poradie, grafika albumu. To všetko boli rozhodnutia Chrisa Parryho, bez môjho požehnania. Už v tom mladom veku som bol totálne naštvatý. Sníval som o albume, zrazu sa stal skutočnosťou a môj príspevok naň bol ignorovaný. Vtedy som sa rozhodol, že vždy bude platiť to, čo povieme my a budeme mať nad všetkým kontrolu.“
zdroj: Far Out