Magazín Synth History vyspovedal Rogera O´Donnella, prostredníctvom režisérky a hudobníčky Ambar Navarro. Samozrejme, hlavou témou boli syntezátory, ale neobišla sa ani téma The Cure.
Spomínaš si, ako si po prvýkrát pričuchol do sveta syntezátorov a aký bol Tvoj prvý syntezátor?
Roger: Videl som v TV, v „Top Of The Pops“, Roxy Music, keď hrali „Virginia Plain“, s tým klasickým syntezátorovým partom uprostred. Vždy som si myslel, že je to Minimoog, no až neskôr som prišiel na to, že to bol EMS VCS3 a v momente ma napadlo … to je čo?
Keď chceš byť gitaristom, bicmanom alebo bassákom, tak si môžeš kúpiť niečo lacné. Ale, lacný syntezátor si nekúpiš, či? Môj prvý syntezátor bol WASP. Nemalo to klasickú klaviatúru, ale znelo to skvele. Poznal som sa s chalanmi, ktorí ho zostrojili. Mal som prácu na čiastočný úväzok v obchode so syntezátormi a oni boli našimi hlavnými agentami. Bol to ten preslávený obchod v Londýne, s názvom Rod Argent´s . Často som sa tam poflakoval a v jeden deň mi ponúkli prácu. Kiežby som ten syntezátor dodnes vlastnil.
A to som sa Ťa chcela spýtať, či ten syntezátor stále máš. Čítala som niekde, že na turné s The Psychedelic Furs vytvoril akýsi rekord v použití počtu Sequential modelov na pódiu naraz. Môžeš mi povedať, čo Ťa priviedlo k značke Sequential?
No áno, myslím, že som vtedy použil Prophet 600, Prophet T8, Prophet VS, Prophet 2002 a Prophet 2000.
Tak to už je niečo!
To aj bolo. Keď som sa po prvýkrát dostal k syntezátorom, miloval som Moog, no keď sa na trhu objavil Prophet 5, tak ten bol omnoho viac užívateľsky prístupnejší na pódiu, nakoľko si ho mohla programovať a rozširovať o patche. Lenže, Prophet 5 som si nemohol dovoliť, tak som siahol po lacnejšom Prophet 600. Filtre ale tak dobré neboli a bolo ich dosť počuť, no aj tak to bol skvelý syntezátor. Svoj prvý koncert som absolvoval s The Thompson Twins a ten syntezátor som použil na prvom turné s nimi. Dokonca som k nemu nemal ani prenosné puzdro. Neskôr som si kúpil Prophet T8 a stál ma celú mzdu. No a keď som prestúpil do The Psychedelic Furs, tak som všetky tie syntezátory používal na pódiu naraz.
Myslíš si, že keď sa po prvýkrát objavila MIDI technológia, tak to väčšina hudobníkov akceptovala alebo boli naopak opatrní?
MIDI sme milovali. Práve Prophet 600 bol prvým nástrojom, ktorý obsahoval MIDI. Keď som si kúpil Prophet T8, tak sme ich cez MIDI prepojili. Môj klávesový technik vyrobil pedál, aby som mohol hrať na oboch a potom len stačilo zmačknúť pedál a rozpojilo ich. Len sme nevyriešili situáciu, že keď som držal akord, zošliapol pedál, tak sa spojenie neukončilo, pretože signal MIDI-off nebol prijatý.
Ale, to boli začiatky, nič sme o MIDI poriadne nevedeli. Jednoducho sme si užívali to, že sme mohli tie veci prepájať, čiže kontrolovať jeden syntezátor cez druhý. Veci to zjednodušilo. Ty máš pocit, že tam bol zo strany hudobníkov nejaký odpor?
Ja si tak spomínam na Queen, ktorí mali na nejakom albume uvedené ani nie „No MIDI“, ale skôr „No synthesizers!“, ale neskôr so synťákmi experimentovali. Niekedy mám pocit, že sú ľudia voči novým technológiam trochu opatrnejší.
A preto som zbožňoval Jana Hammera, pretože prišiel s albumom, kde bolo uvedené „gitary nepoužité!“ Musíš pochopiť, že ja som prišiel zo sveta klávesových nástrojov a keď som začínal hrať v kapelách, povedali mi, „ak chceš hrať na piáno, sú tu dve elektrické, Fender Rhodes alebo Wurlitzer.“ A skončil som pri Hohner Pianet, čo je úplne iná vec.
Keď nastúpili syntezátory, čítali sme tie články o novej technológií alebo sa rovno zašli pozrieť na nejakú kapelu, ktorá už na nich hrala. Ja som chodil na Herbieho Hancocka, jeden z mojich hrdinov, a zakaždým mal nejaký úplne nový nástroj. Hneď som chcel vedieť, čo to je a ako to funguje. Boli to úžasné, inovatívne časy. Najskôr Model D, potom Prophet 5, jedna vec sa objavovala za druhou.
Po tom, čo sa Tvoja skladba „Another Year Away“ objavila, v roku 2004, na sountracku k dokumentu o Moog, tak si vydal album, na ktorom si hral hlavne na Minimoog Voyager-i. Aké to bolo, nahrávať v podstate len s jedným syntezátorom?
No, v tom období som sa veľmi spriatelil s ľuďmi z Moog-u. Práve vtedy mi dorazil Voyager a niekto z firmy ma skontaktoval s producentom toho dokumentu. Požiadali ma o skladbu a mne vtedy napadlo, že by bolo super skomponovať niečo iba s použitím Voyagera. Vrátilo ma to do obdobia, kedy som pri orchestrácií a aranžmánoch skladieb používal monofonický syntezátor. Nemohol som vtedy používať MIDI, musel som nahrať jeden jediný zvuk a potom nahrať ďalší. Ak som chcel zahrať akord, tak som musel zahrať tri noty separátne. Prinútilo ma to pristupovať k hudbe iným spôsobom a veľmi som si to užíval. Tak som im dodal skladbu a producent poznamenal, „Mal by si takto nahrať celý album“. Ja na to, „vážne?“ a on len stroho, „jasné!“ A tak sa aj stalo. Nakoniec som s Voyagerom nahral až dva albumy.Ten prvý bol len takým hrubým náčrtom, no s druhým som už šiel do detailov a ten rozdiel medzi nimi počuť.
Aké sú hlavné rozdiely medzi komponovaním na piáne a syntezátore? Samozrejme, okrem zvuku a aký je Tvoj proces komponovania vo všeobecnosti?
Piáno bude vždy mojim hlavným nástrojom, pretože som na piáne vyrastal. Zvuk piána, a možno to povedať aj o zvuku Voyagera, akoby bol mojim hlasom. V období, keď som komponoval iba na Voyageri, vydala Björk album „Nedúlla“, kde použila iba svoj hlas. Žiaden iný nástroj. Prišlo mi to ako paralela. Pri práci s piánom mi to príde ako celistvý prístup. Máš tam akordy, bassy, piáno je sám o sebe orchester. Na druhej strane, syntezátory, obzvlášť Voyager, to je viacmenej ako sólový vokál. Je to veľký rozdiel. S Voyagerom postupne veci budujem, s piánom je to všetko naraz.
Moje skladateľstvo, to je silný prúd vedomia. Veci jednoducho prichádzajú. Album som schopný dokončiť aj za dva týždne. Nedávno som vydal novú sólovú nahrávku s použitím nového nástroja, ktorý som objavil. Volá sa Una Corda. Je to ako piáno, no len s jednou strunou. Je to naozaj krehké, perkusívne a vedie Vás to k hraniu opakujúcich arpegií. Akonáhle sa mi podarilo získať tento zvuk, začal som hrať tieto arpeggiá a pokračoval a pokračoval, kým sa z toho nestal celý album.
Tak to je super!
Nové nástroje ma veľmi inšpirujú. Teším sa na nový Model D, pretože to je ako návrat domov. Videl som ten Tvoj a myslím, že je to jeden z najkrajších nástrojov, aké boli kedy vyrobené. Spôsob, akým zvuk prechádza cez tie gombíky dáva jednoducho zmysel. Je krásny a funkčný. Jednoducho robí to, čo má. Je to klasický nástoj, podobne ako saxofón alebo viola. Príde mi to ako klasický syntezátor. Pravdepodobne to malo byť v Smithsonian, ako teda nie je.
Aké sú výhody a nevýhody sólovej tvorby hudby, v porovnaní s kapelou?
Nemyslím si, že existujú nejaké nevýhody, pri sólovej tvorbe, pretože nemusíte brať ohľad na ďalších päť ľudí 🙂 Sedíš doma, hráš a sám seba inšpirujete. Existuješ vlastne vo vlastnej bubline. Privedieš pár ďalších ľudí a môžete začať exponenciálne rásť, čo môže byť až neuveriteľné, ak si však prizveš nesprávnych ľudí, môžeš si nakoniec trieskať hlavu o múr. Ak tvorím sólovo, tak sa mi vždy zložito pracuje s inými ľuďmi, nakoľko vtedy môžem počuť veci iba jedným spôsobom. Ak sa ma niekto spýta, „prečo to nezmeníš?“, tak si poviem, „pretože to tak má byť“. Nemôžem to zmeniť.
V kapele … tam musíš neustále dávať a brať. Tiež si musíš byť vedomý toho, čo hráš a byť si istý, že nevkročíš do priestoru niekoho iného. Dúfam, že si to tak uvedomujú aj ostatní, ale vo všeobecnosti to tak nie je, najmä u gitaristov. Urobia všetko pre to, aby vyplnili každú medzeru.