Všetkým je nám známe, že hoci The Cure vznikli na základoch utlmujúcej sa punkovej revolúcie, skutočný vplyv na hudobný vývoj Roberta Smitha mal, medzi inými, aj David Bowie.
Neohrabaný gothický stroj na hity pôsobí ako dychotómia, hlboká asi ako iglú v púšti. No napriek tomu, ako to najsilnejšie dieťa na svete, vzdoroval Robert Smith a jeho kolegovia z The Cure všetkým očakávaniam a opustili šuchtanie showgazingu, dokonca vyliezli z tmavého kúta temnej vlny a z hlavného prúdu si ukrojili poriadny kus. V tomto neprirodzenom stredobode pozornosti sa im podarilo ovplyvniť nástup celého radu alternatívnych kapiel, ktoré sa držali v úzadí ako Van Helsing na dovolenke a v tejto komerčnej krajine zároveň naverbovali ohromnú légiu fanúšikov.
Keď si nebudeme všímať detaily, tak jadro tohto príbehu je podobné príbehu iného hudobného hrdinu, ktorý vo svete pantomímy zaváhal práve tým, že sa ho snažil presadzovať predtým, než utlak reťaž avantgardných vplyvov, popierajúcich mainstream a zaujal tak obrovské alternatívne publikum. Keď sa David Bowie po prvýkrát objavil v britskom televíznom programe „Top Of The Pops“, celá generácia mladých si kládla rovnakú otázku: „Kto je táto kreatúra a aký druh monštra ho tak nudí?“ Jedným z tých, ktorí sa pri pohľade naňho s úžasom škriabali na brade bol aj Robert Smith.
Ako frontman The Cure povedal inému frontmanovi, Brianovi Molkovi z Placebo, v ich spoločnom rozhovore: „Okamžite ma táto postava zaujala, ako mnohých ďalších z mojej generácie. Objavil som ho ako „Starman“-a, na prelome rokov 1972 – 1973, to som mal asi 13, či 14.“ Takto odpovedal na otázku ohľadne jeho prvého kontaktu s Bowiem.
A potom sa to stalo – jediným vychutnutým prstom akoby rozzipsoval televíznu obrazovku a vo svojom novom bohémskom svete privítal milión zmätených očí. Od tej chvíle sa nezmenil svet iba niekoľko tisícok zaľúbených pubertiakov, totiž tá reťazová reakcia formuje veci dodnes.
Detské ihriská zrazu ovládlo „kvákanie“ a diskusie pri fontánach sa točili iba o tom novom šialencovi: „Každý z mojich kamarátov, ktorý sa čo i len trochu zaujímali o hudbu sa pýtal, „videl si včera v telke toho divného týpka?“ Zosobňoval úplne iný svet. Keď máte 14, ste plný frustrácie. Bowie nám však ukázal, že existuje aj iný, fantastický svet.“
Bowieho revolúcia bola teda v plnom prúde a Robertov príbeh by si „Starman“ doslova vychutnával. Ako svojho času povedal Bowie osobne: „Domnievam sa, že pre mňa ako umelca to nebolo vždy iba o vyjadrení mojej práce; naozaj som chcel, viac ako čokoľvek iné, nejakým spôsobom prispieť ku kultúre doby, v ktorej som žil.“
V tomto ohľade urobil Bowie svet bohémskejším a po veľmi krátkom čase bola mládež schopná potvrdiť jeho jedinečný dizajn. „No a potom som si kúpil jeho singel „Heroes“ a riadne ho kritizoval, pretože som začal mať vlastný názor. Bolo to zvláštne, ako keď sa pýtate vlastných rodičov. Ale od Davida Bowieho som sa odvrátil. V rokoch 1975 – 1976 sa rozbehlo punkové hnutie a to ma priťahovalo.“ Podivným spôsobom sa tak vlastne dokázalo, že Bowieho práca bola dokonaná. Bol to dôkaz jeho schopností, ako aj dôkaz toho, že jeho evolúcia posunula veci vpred.“
Tak, ako to povedal neustále sa rozvíjajúci Nick Cave: „S každou novou nahrávkou sa istá časť našich fanúšikov nevyhnutne pohne iným smerom. Môžem len povedať, že som neskutočne vďačný, že som chvíľu mohol byť súčasťou ich cesty a že oni boli súčasťou tej mojej. Nakoniec, vyzvať našich fanúšikov znamená milovať ich, aj keď to znamená ich vlastne stratiť.“ To isté by ste mohli povedať aj o Smithovi a Bowiem, či už Vás cestou vysadili alebo odviezli do konečnej stanice, nechajú vo Vás svoj otlačok a to je presne ten vrchol umenia. Ako povedal Bob Dylan, ktorý v podstate celý tento motor naštartoval: „Najvyšším účelom umenia je inšpirovať. Čo ešte môžete urobiť? Čo iné ešte môžete urobiť pre iných, ako ich inšpirovať?“
Bowie teda mohol mať na Roberta Smitha formujúci vplyv, no neskôr sa k nemu vrátil späť. „K Bowiemu som sa vrátil v roku 1997, kedy som počul jeho album „Earthling“. A bol som naozaj dojatý, keď som s ním mohol hrať na jeho 50. narodeniny v New Yorku. Nechal mi len odkaz na záznamníku a keďže moje telefónne číslo nie je v zozname uvedené, v podstate ho nikto nepozná, tak som si myslel, že ide o nejaký vtip od kamarátov. Tak som mu zasa ja nechal odkaz na jeho záznamníku: „zavolám Ti späť, no nie som si istý“. Ale hlboko vo svojom vnútri som bol v eufórií.“
zdroj: Far Out Mag, 24/08/2022