Krátko pred vystúpením v zürichskej Hallenstadion, poskytol Robert krátky rozhovor pre nemeckú hudobnú stanicu Viva. Na úvod však bleskové asociácie …
Jam Word Rap – bleskové asociácie
Rock´n´Roll?
Únavný a starý.
Madonna?
Ježiš
Anglická kráľovná?
Úbohý princ Filip
Hudobný biznis?
Blázni a idioti
Goth?
Staré časy
Kokaín?
Staré časy
Budúcnosť?
Niečo, na čo sa dá tešiť s veľkým úsmevom na tvári.
Samovražda?
Nesprávna voľba
Pornografia?
Skvelý album.
Paríž – Zürich
Dnes je dosť podivný večer, nakoľko sme pred dvoma dňami hrali v Paríži a to prekonalo všetky naše očakávania. Obyčajne je Paríž podobný Londýnu. Publikum tam býva dosť chladné, niečo v štýle „dokáž, že si naozaj dobrý“, čo pôsobí dosť na hlavu. Lenže, čo sme vstúpili na pódium, tak to 15 000-ové publikum začalo doslova jačať. Deň po koncerte, čiže včera, sme mali veľmi dlhú noc. Bol to piaty, či šiesty deň na európskom turné, takže sme si všetci spolu vyrazili von, pokecať, ale rozhodne nie o zvyšku turné. Bola to fakt NOC! Lenže, všetky lety z Paríža do Zürichu boli zrušené. Pôvodne sme mali odlietať dnes popoludní, asi okolo druhej. Museli sme si teda prenajať autobus, vyrážali sme ráno o 8:30, dnes sme v autobuse strávili 8 hodín, dorazili sme pekne rozhádzaní a teraz musíme hrať.
Inak, od začiatku tohtoročného turné sme už zahrali asi 100 rôznych skladieb, čo si nemyslím, že bežne kapely robia.Väčšina kapiel sa drží pevného počtu skladieb, my sme to kedysi robili takisto, tu a tam sme obmieňali možno 5 – 6 skladieb, ktoré publikum až tak veľmi nepoznalo a ani ich v podstate nechcelo veľmi počuť. Ale tentokrát sa všade snažíme doslova o jedinečný koncerty, takže každý z nich je komplentne iný.
Nový vietor do plachiet
Z albumu „Wild Mood Swings“ sme doposiaľ hrali iba 9 skladieb, ale s týmito skladbami je to presne také isté, ako s tými starými, ktoré sme už nehrali pekne dlho, napr. „Cold“, či „Like Cockatoos“. Skladby, ktoré sme nehrali viac ako 10 rokov pôsobia niekedy akoby boli úplne nové. Starší ľudia v publiku ich však okamžite rozpoznajú, takže nakoniec nepôsobia až tak divne. Inak, publikum na tomto turné je fakt veľmi zvláštne, je tam obrovský vekový rozptyl. Vonku pred halou, prípadne keď sme mali autogramiádu v Paríži, čaká mládež, vo veku 13 – 15 – 16 – 17 rokov, takže si viete predstaviť, aké to asi je. Ale na samotných koncertoch vidieť viac starších, tak v mojom veku, zrelých 30-tnikov.
Je veľmi obtiažne fungovať v kapele, ktorá pôsobí tak dlho, bez toho, aby ste si vybudovali istú pozíciu, kedy už ľudia vedia, čo môžu od Vás očakávať. A v takomto prípade by bolo fakt hlúpe, keby sme na pódiu nezahrali takú „Just Like Heaven“. Aký by to vlastne malo zmysel? Na druhej strane to ale nechcem robiť len preto, že to ľudia chcú počuť. Takže v tom musí byť rovnováha. Ľudia sa prídu pozrieť na The Cure, pretože pre nich niečo znamenajú. Ono sa to takto zmenilo pred piatimi, či desiatimi rokmi. Dnes už mi to tak neprekáža, ako kedysi, pretože dnes mám pocit, že sme aktuálne veľmi „live“ kapela. Keď sme na pódiu, mám pocit, že dokážeme čokoľvek. Počas „Wish“ turné som si doslova želal, už aby turné skončilo. Mal som pocit, že s tým všetkým už seknem. Ale toto všetko teraz beriem ako nový vietor do plachiet. Hmm … celkom príjemná fráza.
Keď cestujeme busom, tak sa snažíme naučiť zahrať čo najviac piesní The Cure. V tomto roku chcem, aby sme boli schopní zahrať 150 skladieb. Všetci si myslia, že je to na hlavu.
Film
A celkom by sa mi páčilo, keby The Cure nahrali nejaký soundtrack, no toto nie je jednoduchá záležitosť. To nie je o tom, že sa pre to rozhodnete. Musíte totiž poznať tých správnych ľudí a musí to byť zároveň ten správny film. Nemá zmysel zabíjať šesť mesiacov prácou na nejakom sračkovom filme. Problém dneška je v tom, že je tu kopec kapiel, nám podobných, ktoré majú záujem poskytnúť do filmu svoju skladbu, aby sa jednoducho dostali na soundtrack a zabezpečili si tak predaje. Podľa mňa, takéto niečo nemá s filmom nič spoločné. Takto sme nahrali skladbu pre film „Judge Dredd“, čo bol pekne hlúpy film. Väčšiu chybu som snáď ani neurobil. Film „The Crow“ bol ale úplne iný prípad, pretože ten film sa nám veľmi páčil. Komisky od Jame O´Barra sa mi páčia.
Bolo pre mňa dôležité, že som sa nezaradil k tým vyššie spomenutým. Jednak by to bolo isto príšerne nudné a pre mňa je príšerné sledovať, koľkí ľudia sú toho schopní. Preto, keď sa zakaždým do niečoho pustíme, tak chcem, aby to bolo niečo iné. Chcem tým byť uchvátený, chcem z toho cítiť niečo skutočné. Ak by to tak nebolo a jediné, čo by ma po odchode z pódia zaujímalo, bol najbližší bar, či klub, bolo by to všetko zbytočné. Keď odídem z pódia kompletne odpálený, tak ísť ešte niekde popíjať je to posledné, čo ma zaujíma. To chcem ísť už len do postele.
Budúcnosť
Predstava nejakého výročia sa mi nepáči. Pôsobí to, akoby ste už boli mŕtvy. Vidím to tak, že ak do konca roka vydržíme, budeme sa spolu ešte stále rozprávať, budeme sa mať radi, tak nahráma ďalší album The Cure. Ono je to ale z historického hľadiska tak, že na konci veľmi dlhého turné sa kapela rozpadne. Istotne sa budeme nenávidieť, ale mne to nevadí. Ja toto všetko robím z čisto sebeckých dôvodov, turné si užívam, možno viac, ako ktorékoľvek z predošlých turné. Možno aj preto, že viem, že toto je posledný krát, čo sme takto vyrazili na cesty.
Takže v Paríži sme, v porovnaní s americkým turné, kompletne zmenili setlist. Na posledných dvoch vystúpeniach v New Yorku sa zahrali len tri rovnaké skladby, čo bola aj najväčšia vec, na ktorú poukázali recenzie, kde dokonca uviedli, že „na druhom koncerte nezahrali jedinú skladbu z prvého.“ Išlo len o to, že máme piesne, ktoré jednoducho musíme zahrať. Ak by sme ich nezahrali … kedysi sme každý večer hrali ten istý setlist, takže tentoraz to nie je o tom, že by som si chcel niečo dokázať, ale jednoducho chcem, aby to bolo iné. Každý večer iné skladby a tým pádom premýšľam rôznych veciach. Mám pocit, že ak by som to takto nerobil, tak som kľudne mohol zostať doma, čo by bolo inak fájn, užíval by som si to, keďže tam mám ľudí, ktorých mám rád. Takže, táto zmena je dôležitá … vlastne, ani nie je. Celé to vyznieva úplne hlúpo.
Rozdiel medzi dnešnými The Cure a tými z ktoréhokoľvek predošlého obdobia je ten, že z pódia chcem dnes odchádzať vyčerpaný. Chcem, aby ľudí odcházali z koncertov s pocitom, že to bol naozaj dobrý koncert a u tých starších fanúšikov je mi to úplne jedno. Aj preto hráme aj „Just Like Heaven“ a „From The Edge Of The Deep Green Sea“, hoci niekedy ich nespievam s nadšením, ale to už je o kompromisoch. Zároveň si však myslím, že ak ich odspievam dobre, ak ich zahráme dobre, tak to ľudia ocenia a nadobudnú pocit, že je to to najlepšie, čo videli. A práve to je dôležité. To je rozdiel medzi dneškom a, povedzme, obdobím spred štyroch rokov, kedy nám to bolo úplne jedno.
zdroj: YouTube