Mohli by byť The Cure Grateful Dead 2020-tych rokov? Samozrejme, zvukovo s nimi nemajú nič spoločné, no Reeves Gabrels, ktorý s The Cure hrá už celých 11 rokov a je u nich jediný Američam, si však myslí, že to možné je.
„The Cure sú zaujímavá beštia. Na každom koncerte, keď sa zahľadím do davu, vidím niekoľko generácií. Všimol som si to už vtedy, keď som sa ku kapele pripojil a týmto nie sú nepodobní kapelám ako práve Grateful Dead. Už vtedy sme hrali naraz pre štyri generácie. Zdá sa, že tak ako Bowie, aj my máme v sebe niečo „coolové“.“
Reeves bol takisto dlhoročným spolupracovníkom Bowieho, najskôr v projekte Tin Machine a neskôr ako gitarista a hudobný riaditeľ, ktorý ho doviedol späť k sólovej dráhe.
„Mal som nesmierne šťastie, že stále spolupracujem s kapelami a hudobníkmi, ktorí, či už dnes mŕtvi alebo stále živí, majú ohromný vplyv na mladé kapely, pokiaľ ide o ich komponovanie a nahrávanie. Je to podivne nadčasová záležitosť,“ tvrdí Reeves.
Kto by si to bol pomyslel, že The Cure, kapela, ktorá v máji 1980 vystupovala, v dnes už neexistujúcom klube Boston Underground, a ktorého post-punkový pop znel často v hip dance kluboch v polovici 1980-tych rokov, bude aj dnes tak populárna, ikonická a „evergreenová“? Obzvlášt s kapelníkom, gitaristom a skladateľom Robertom Smithom, ktorý za tie dekády už nespočetne krát vyhlásil, že kapelu necháva ľadom.
„To, že The Cure často považujú za originálnu „goth“ kapelu, nás zakaždým pobaví. Pritom máme toľko „popových hitov“, no stále nás považujú za „krstných otcov“ goth štýlu. To samotnú kapelu privádza k smiechu, pretože my sami sa nepovažujeme za goth, ale len za hudobnú kapelu, ktorá komponuje a hrá vlastným štýlom. A možno práve to je to tajomstvo a kľúč k dlhovekosti a generačnému vplyvu.“
Veľmi očakávané tohtoročné severoamerické turné The Cure zavíta v nedeľu (18/06) aj do Masfieldu (Boston), do Xfinity Centra, kde je toto predstavenie už beznádejne vypredané. A publikum sa môže tešiť na takmer trojhodinovú zábavu a takmer 30 skladieb, vrátane dvoch dlhých prídavkov.
A hoci je Reeves Gabrels služobne najmladším členom The Cure, v hudobnom svete práve naopak, rovnako ako aj v Bostone. V tomto meste strávil 20 rokov svojho života, navštevoval Berklee College of Music a hral v miestnych kapelách ako Bentmen, the Dark, Rubber Rodeo, Modern Farmer a Club D’Elf. Bola to skutočne dlhá a podivná jazda.
V 1980 a 1990-tych rokoch to bol veľmi rešpektovaný a prominentný lokálny gitarista, až prišiel deň, kedy mu na dvere zaklopal David Bowie. Spolu, v roku 1988, založili projekt Tin Machine a jeho kredit šiel rapídne smerom nahor.
Reevesov postup smerom k The Cure sa vlastne začal u Bowieho. S Robertom sa po prvýkrát stretli v roku 1997, na Bowieho hviezdnom koncerte, z príležitosti jeho 50.narodenín, v Madison Square Garden. Robert sa k osadenstvu pripojil aby zahral Bowieho „Quicksand“ a následne pieseň „The Last Thing You Should Do“, ktorú Reeves napísal na Bowieho album „Earthling“.
Robert s Reevesom sa stretli už niekoľk dní pred samotnými skúškami na koncert. „Robert je veľmi precízny chlapík, nikdy nechodí na takéto veci nepripravený,“ povie Reeves v telefonickom rozhovore z New Yorku, krátko pred začiatkom turné. „Mali sme dva dni pred začiatkom produkčných skúšok a ďalšia vec, ktorú si pamätám, je hotelová hala, kde sme sedeli, a niekto z nás povedal, „mali by sme ísť už spať“. Išlo o to, že sme to dotiahli do takej miery, že sme sa celé dva dni motali po New Yorku. Alkohol v tomto smere urobil svoje.“
Reeves pokračoval v spolupráci s Bowiem aj po narodeninovom koncerte a The Cure pokračovali ďalej ako The Cure, v neustále sa meniacej zostave. No krátko na to Robert s Reevesom napísal spoločne skladbu „Yesterday’s Gone“, na Reevesov sólový album, a ku koncu roka 1997 si zasa Reeves zahral na singly The Cure, „Wrong Number“. Ten vlastne nahrali v zostave Robert, Reeves a bubeník Jason Cooper a toto trio vydalo neskôr aj ďalšiu skladbu, „Song From God“, pod názvom COGASM.
Začiatok nového tisícročia strávil Reeves zotavovaním sa z lymskej boreliózy, v Nashville, kde hrával v tamojších kluboch. Z ničoho nič však prišiel od Roberta e-mail s otázkou „Nechceš si s nami toto leto zahrať?“. „Tak priama a jednoduchá otázka to bola. Predstava troch mesiacov s The Cure mi prišla zábavná. Robert sa ešte spýtal, či som schopný sa za mesiac naučiť 30 skladieb z The Cure. Nakoniec ich bolo 55.“
Prvé vystúpenie: „To bolo na festivale PinkPop, v Holandsku, 16.mája 2012, pred 70 000 ľuďmi. Nikdy som tie piesne pred publikom nehral, takže totálna skúška ohňom.“ A do konca SummerCure 2012 zostávalo ďalších 18 vystúpení.
„Prvé tri roky som bol v kapele „nováčikom“,“ zasmeje sa Reeves. „Takže šikana a veci podobné, no potom to zrazu všetko do seba zapadlo.“
The Cure aktuálne pripravujú nový štúdiový album, prvý od albumu „4:13 Dream“, z roku 2008. Je v štádiu mixovania a päť nových skladieb už hrá kapela aj na aktuálnom turné. Nie sú si však istí, kedy album nakoniec vyjde a v akej podobe.
„Pokiaľ viem, tak žiaden termín vydania stanovený nie je. Šli sme do štúdia, aby sme niečo nahrali a takto vzniklo hneď 12 skladieb. Následne sme pracovali ako kapela, pokračovali v týchto skladbách, písali ďalšie a nakoniec sme mali k dispozií 34 piesní, Prekonali sme sa.“
Ku skladateľstvu Reeves pričuchol u Bowieho. „Je to ako keď sa pokúšate založiť oheň pri kempovaní. Máte kresadlo, nejaké suché drevo, všetko stlačíte dokopy, bránite prístupu vetra a postupne sa snažíte z iskry získať plameň. Ak je to stále iba iskra, tak kvalitu plameňa neposudzujete. Takže, teraz sme v „nešťastnej“ pozícií, kedy máme pred sebou 34 dobre vyzerajúcich plameňov. Chcel som tým naznačiť, že sme ich nemohli správne posúdiť, nedokázali sme povedať, ktoré z tých skladieb máme posunúť do záverečnej fázy.“
The Cure majú svoju náladovú, temnú a expanzívnu stránku – sú niečo ako post-punkoví Pink Floyd bez nenávisti. No rovnako je v nich aj popovejšia, hitová stránka, prezentovaná skladbami ako „Lovecats, „Let’s Go To Bed“, „Friday I’m In Love“, „Just Like Heaven“ a mnohými ďalšími.
„Existuje niekoľko období The Cure,“ povie Reeves a dodá, že novší materiál sa prikláňa viac k tej náladovejšej stránke. „Krása dokonalých popových piesní spočíva v tom, že keď idete do temna, tak môžete ísť v tomto smere naplno a potom … viete, mám pri tomto v mysli obraz dieťaťa, ktoré ťaháte z bazéna. Je premočené, vy ho schytíte za ruky, vytiahnete ho z bazéna a ono je opäť šťastné.“
Na koncertoch hrajú The Cure aktuálne aj skladbu „I Can Never Say Goodbye“ a je to skutočný lámač sŕdc. „Už sme dospelí,“ povie Reeves. „Každý z nás už stratil niekoho zo svojich blízkych. Tá pieseň je o Robertovom zosnulom bratovi. Naša schopnosť vyjadriť pocity hudbou je silnejšia, lepšia, než by sme sa mali stať lepšími spisovateľmi. Postupne sa naučíte, ako dodať veciam rezonanciu bez toho, aby ste museli použiť zbytočne veľa nôt, či slov. Povedal by som, že je poctivá bluesová pieseň v zmysle: je to vyjadrenie Vášho života, Vášho dňa a v tomto smere je to blues.“
„To, čo sa udeje v tejto skladbe je to, že takmer každý večer si navzájom pomáhame zbaviť sa tých démonov a bolestí. Hudobne je to skvelý pocit, keď 70 000 ľudí tlieska niečomu, čo ste práve urobili. To už je ale vec ega.“
Reevesova manželka Susan, ktorá z opodiaľ počúva rozhovor, dodáva: „A potom rozplačete 70 000 ľudí, ktorí to sami nedokážu.“
„To je presne to, o čom hovorím,“ pokračuje Reeves. „Sme tam, aby sme uľahčili tú skupinovú katarziu, a keď hovorím „skupina“, mám na mysli všetkých ľudí v aréne. Ak uspejeme – ľudia odídu z koncertu a budú sa cítiť ľahšie, lepšie, s pocitom, že zajtra v práci svojho šéfa nezabijú – potom som svoju úlohu splnil a získal tým právo to na druhý deň skúsiť opäť.“
zdroj: Boston Globe, 14/06/2023