V rámci promo rozhovoru, súvisiaceho s vydaním kompilácie „Greatest Hits“, povedal Robert, v rozhovore pre nemeckú hudobné TV VIVA, čo to aj o svojich hudobných vzoroch.
Moji hudobní hrdinovia … bohužiaľ mám pocit, že všetci, teda až na jedného, zomreli oveľa skôr ako zomrieť mali. Jimi Hendrix, ako môj vôbec prvý hudobný vzor, predstavoval farebný alternatívny svet, po ktorom som bažil v časoch, keď som chodil do školy a zápasil s rodičovskou autoritou. Bol odpoveďou na pocity bezmocnosti, ktoré prežíva každý mladý človek, ale aj starší, po väčšinu času.
Ďalším hudobným vzorom bol, pre mňa, Alex Harvey, ktorý zomrel príliš skoro, rovnako ako Kurt Cobain, ktorého som naozaj obdivoval. Nirvana bola absolútne fantastická kapela, ale veľmi unavená. A to jedna z tých smutných vecí, že veľa ľudí, ktorým skutočne podľahnem, nakoniec zomrie, ale nemyslím si, že je to kvôli mne. Je to len zhoda náhod a myslím, že tým skutočným vzorom bol pre mňa Bowie, hlavne, keď som bol mladý. Vôbec prvý album, ktorý som si kedy kúpil, bol jeho „Ziggy Stardust“ a keď som sa s ním, o mnoho rokov neskôr, mohol konečne stretnúť, bolo to naozaj vzrušujúce. Pozval ma na oslavu svojich 50. narodením do Madison Square Garden, v New Yorku, aby som si s ním zaspieval a bola to fakt veľká vec, pretože si jasne pamätám, ako som sa na pódiu obzrel okolo seba a pomyslel si, „túto chvíľu si musím zapamätať!“. Bolo to naozaj skvelé.
Viete, ja som Bowieho až tak dobre nepoznal. Ani som si nie istý, koľko ľudí pozná Bowieho skutočne dobre, ale stretnutie s ním bolo veľmi milé. Bol presne taký, akého som si ho predstavoval. Myslím si však, že v takýchto prípadoch sa vždy objaví ten moment plný obáv, kedy Vás pred prvým stretnutím s niekým, koho považujete za hrdinu, napadne, že čo ako bude ten človek nakoniec hrozný? Chvalabohu, Bowie taký nebol.
Mimo hudby pokladám za hrdinov mojich švagrov, ktorí pracujú v štátnych službách. Patria k tým, ktorí pracujú na záchrankách, policajných staniciach a u požiarnikov. Skutočne ich obdivujem, za to čo robia, pretože, a som si istý, že je to pravda, nielen v UK, ale aj v celej Európe, nemajú svoju prácu dostatočne finančne ohodnotenú. Je to naozaj choré. Ja dostávam zaplatené za niečo, čo celý čas považujem za zábavu a oni robia skutočne serióznu prácu. Je to jedna z tých skutočne nešťastných vecí, ale predpokladám, že v ich prípade hrá značnú úlohu vášeň pre tú prácu a nezištnosť, aspoň si to myslím. A viem to od všetkých týchto ľudí, ktorých som v živote stretol alebo s nimi zašiel na drink. A vždy ma to udivuje. Takíto ľudia, to sú moji skutoční hrdinovia.
Zdroj: VIVA, 11/2001