Britská kapela The Cure má veľmi veľa oddaných fanyniek. Čím to je, že ich táto kapela inšpiruje k tak veľkej oddanosti?
Arusha Baker je skalnou fanynkou kapely od svojej puberty. Dnes má 52. „Na koľkých koncertoch The Cure som vo svojom živote bola? Pri čísle 100 som prestala počítať,“ zasmeje sa.
The Cure, uvedení do Rock´n´rollovej Siene slávy v roku 2019, aj naďalej zapĺňajú koncertné sály po celom svete a to aj po viac ako 40-tich rokoch, kedy vydali svoj debutový singel. Nie je preto prekvapením, že majú légiu oddaných starých fanúšikov, z ktorých mnohí sú práve ženy.
Populárna hudba je často spájaná s bujarou mladosťou, a kedykoľvek si predstavíme hudobnú fanynku, tak sa nám vynoria stereotypné predstavy v podobe jačiacej pubertiačky. Tie staršie fanynku tak zostávajú neviditeľné. Takže, ako sa chovajú fanynky ako Arusha mimo dohľadu verejnosti?
„Kričím, spievam, tancujem,“ vyhlasuje nadšená účastníčka koncertov. „Ale nie v štýle, „ó môj Bože, to je Robert Smith!!““
Robert Smith je ikonický frontman a jediný stály člen The Cure. Jeho charakteristický imidž gothika – tmavočierne očné linky, zozmazaný rúž na perách a gravitáciu popierajúci účes – sa akosi nezhoduje s až bolestivo plachým šarmom. V skutočnosti je stelesnením paradoxu v srdci hudby The Cure.
Spisovateľka a hudobná kritička, Anwen Crawford, nazvala atmosféru vytvorenú ich hudbou pojmom „Cureverse“. „Majú silný zmysel pre pop, no rovnako sa to často spája s veľmi hlbokým a temným zmyslom pre melanchóliu,“ vysvetľuje.
Tento mix svetla a tieňa brnká „na strunu“ Debbie Milano z Philadeplhie, ďalšou zanietenou fanynkou The Cure, rovesníčky Arushe. „Mnoho ľudí zastáva názor, že kvôli tomu, že hudba je depresívna, tak by sa nemala počúvať, ak prechádzate ťažkým obdobím. Ja si však myslím, že niekedy je to práve naopak,“ povie Debbie.
„Nakoniec, po niečom tak bezútešnom, smutnom a nahnevanom prišiel povznášajúci pocit. Tie pocity jednoducho musím z hlavy vytesniť.“
A práve to môže byť odpoveďou na otázku, prečo majú The Cure také množstvo starších oddaných fanúšikov. Piesne charakteristické až brutálnou introspekciou, hlavne z ranného obdobia kapely, môžu prežiariť temnejšie pocity spojené so stratou, ktoré človek nevyhnutne sprevádzajú v období starnutia. „Dnes počúvam The Cure inak, ako keď som mala 20,“ povie Deanne Kernke, austrálska fanynka žijúca v Japonsku. „Jedna z ich najnovších skladieb, „Alone“, je akoby soundtrackom môjho života tuná v Japonsku. Aj keď sa tu už cítim ako doma, stále je tu kopec vecí, ktoré mi lezú na nervy,“ dodá.
Takže, keď Robert Smith spieva, „Toto je koniec každej skladby, ktorú spievame, sami …“, štýlom, ktorý Anwen Crawford nazýva „kňučaním úzkostlivého post-punkového bieleho speváka“, pomáha tento znepokojivý text Deanne vyrovnať sa so svojou nepríjemnou úzkosťou.
Hudba môže byť katarzná, či vyvolať emócie alebo spomienky – zážitok je hlboko osobný. Práve preto množstvo fanúšikov túžia spoznať rovnako vnímajúcich ľudí, aby si navzájom potvrdili svoje skúsenosti s hudbou, ktorú milujú. A všetko nasvedčuje tomu, že starší fanúšikovia sa vedia baviť rovnako ako ich mladší kolegovia.
Fanúšikovské umenie
Deanne vytvorila obraz, ktorý je fúziou tváre Roberta Smitha a animovanej kreslenej postavičky Betty Boop z 1930-tych rokov minulého storočia, a to hlavne preto, že spevák je touto postavičkou fascinovaný.
„Nazvala som ho Bobby Boop. Len si predstavte tú Bettynu sladučkú tváričku … veľké oči a červené pery,“ povie. Deanne vytvorila niekoľko pohľadníc s týmto motívom a rozposlala ich svojim kamarátom, fanúšikom ako „malý darček“. Bobby Boop sa takisto objavil ako tetovanie na jej lavej holeni, „Chcela som aj na vlastnom tele vyjadriť svoju lásku k The Cure,“ dodá Deanne, ktorej telo aktuálne zdobia už tri Cure tetovania.
Portrétová umelkyňa Debbie Milano už roky kreslí tvár Roberta Smitha. „Nakreslila som ho ako bez mejkapu, tak aj s mejkapom. Je to akoby som detailne poznala jeho tvár, čo znie asi trochu desivo,“ zasmeje sa.
Kreativita fanúšikovskéh umenia je živená oddanosťou ku kapele. A tak stretávanie s fanúšikmi, ktorí zdieľajú podobné nadšenie, môže byť plné radosti. Arusha, rodáčka z Brooklynu, je odhodlaná túto radosť zachytiť na filmový pás. Pred viac ako 20-timi rokmi začala filmovať fanúšikov na koncertoch The Cure, najmä tých, ktorí, rovnako ako ona, chodia na viacero koncertov v rámci turné. „Naozaj som tým chcela fanúšikov povzbudiť,“ povie.
Jej nedokončený dokument je oslavou fanúšikovstva a pravdepodobne bude v sebe zahŕňať aj fanúšikovské skúsenosti žien ako Beth.
V roku 2022 využila Beth svoju dovolenku na osem koncertov The Cure v Európe a stretla sa tak postupne s fanúšikmi z celého sveta. „Sú rôznej vekovej kategórie a užili si koncerty rovnako ako ja,“ zaspomína.
Pre Beth je ultimatívnou fanúšikovskou záležitosťou práve koncert kapely, pretože si cení „kamarátstvo“ komunity. „Cítila som, že k tej skupine skutočne patrím.“
Temná stránka fanúšikovstva
To, čo sa môže zdať vrúcne a všeobjímajúce, má však aj svoju odvrátenú stránku. S miliónmi obdivovateľov po celom svete môže medzi fanúšikmi vznikať napätie, hlavne pokiaľ ide o to, čo sa považuje za prijateľnú aktivitu fanúšikov.
Pre niektorých je fanúšikovstvo o stelesnenom zážitku s hudobníkmi na pódiu, ktorí produkujú hudbu v reálnom čase. Na opačnom brehu sú tí, čo preferujú svet fantázie a fikcie, dokonca aj pokiaľ ide o erotické predstavy zážitkov s členmi kapely. Dá sa preto predpokladať, že niektorých to zvedie na nesprávnu cestu.
Zaujímavé je, že erotické fanfikcie prežívajú predovšetkým staršie fanynky, aj keď tvrdia, že zbožňovanie členov kapely nemá nič spoločné so sexuálnou túžbou.
„Nikdy som Roberta nevnímala ako sexuálny symbol. Ide o niečo hlbšie. Je to o hudbe a o tom, ako ju prežívam. Nikdy som k nemu necítila niečo „pikantné“,“ povie Deanne.
Beth, ktorá je neoblomná v tvrdení, že na koncertoch zásadne nekričí, hovorí: „to tínejdžerské vzrušenie, to je len znak ich rozvíjajúcej sa sexuality. Keď však zostarneš, nič také už neexistuje.“
Čo to teda je, ak nie explodujúca potlačená sexualita?
„Jednoducho ženské fanúšikovstvo, prepukajúca sexualita je len ozvenou patriarchátu,“ tvrdí filmárka Arusha Baker. „Jednoducho oni nedokážu pochopiť, že žena vie prejavovať nadšenie aj pre niečo iné, než len pre sex.“
Takže, tieto fanynky sa rozhodne nesnažia znovuoživiť svoju mladosť, no ich nadšenie pre hudbu je stále plné energie. A možno tým, že sú staršie a „neviditeľné“, tak ich fanúšikovské záľuby sú menej na očiach a tým pádom aj menej sledované a analyzované. Dáva im to slobodu a môžu si tak jednoducho naplno užívať hudbu, ktorú milujú.
zdroj: ABC, 16/05/2023