Reportéri webzinu God Is In The TV spracovali veľmi pekný a rozsiahly článok venujúci sa začiatkom kariéry The Cure a obohatili ho o spomienky ľudí, ktorí si na tie časy pamätajú.
Robert Smith a Lol Tolhurst boli prvými punkermi v Crawley, v mestečku situovanom len 22 míľ južne od Londýna, no ako Lol uvádza v jeho memoároch „Cured, The Tale of Two imaginary Boys“, „bolo to ako bývať na inej planéte. Crawley je mestečko s nekonečnými radmi prímestskej bezútešnosti … miesto, kde nad všetkým visí bridlicovo šedá obloha … predmestská zástavba obklopená obchodmi, školami a fabrikami … .“ Alebo ako uvádza Sussex Word, „trochu drsné miesto, ale nevyvoláva desivé pocity.“ Lolove memoáre vynikajúco ozrejmujú, ako „dospievanie v Thatcherovej Británií, na konci 1970tych a začiatkom 1980tych rokov, bolo naozaj zložité, obzvlášť, ak ste žili v Crawley. No proti drsnejúcej strohosti, spoločenským nepokojom a predmestskej nude vzkrsla iska punkovej rebélie troch mladých mužov, ktorí sa stali jednou z najuznávanejších a najúspešnejších kapiel svojej generácie.“ … a inak, ako súhlasiť, sa nedá.
Crawley bolo dejiskom niekoľkých zaujímavých príbehov, ale žiaden z nich nie je tak medzinárodne známy, ako príbeh The Cure. K tým ostatným patrí príbeh anglického futbalistu a manažéra Garetha Southgatea, komika Romesha Ranganathana, olympionika Dalyho Thompsona a dokonca aj Stuart „2-D“ z The Gorillaz o sebe tvrdí, že pochádza z Crawley a „chodil do školy Sv. Wilfreda, rovnako ako chalani z The Cure“, teda tak to uvádza na oficiálnej webovej stránke Gorrillaz. Rovnakú školu navštevovali aj traja členovia kapely The Feeling, ako aj Jeremy Cunningham z The Levellers. A to sa patrí spomenúť, že Chico Slimani z „It´s Chico Time“ Fame navštevoval Hazelwik školu v Crawley, aj s Garethom Southgateom.
Tolhurstove pocity ohľadne svojho rodného mesta, zopakoval v roku 1981 Robert Smith nasledovne: „Skutočnosti je mesto, v ktorom žijeme, kultúrna púšť. Vrátite sa tam po dvoch týždňoch a trpíte až tak, že ste veľko skoro nútení odtiaľ vypadnúť a robiť niečo nové.“ Na druhej strane ja však Crawley aj miestom oddychu. V rozhovore pre Smash Hits, roku 1986, uviedol: „Keď sa vrátim do Crawley, keď zmiznem od tých všetkých nerestí, ktoré Londýn ponúka, tak je to skutočný odpočinok. Pár dní v Crawley zapôsobí ako dvojtýždňová dovolenka. Ak by som zostal v Londýne, tak by som isto upadol.“ Možno práve toto prostredie podnietilo ich kreativitu a priblížilo ich toľkým outsiderom v podobných lokalitách, ako v Británií, tak aj vo svete. Množstvo fanúšikov The Cure vnímajú svoje rodné mestá podobne, cítia sa „uviaznutí v tieni prítomnosti“. Veď aj zosnulý Terrry Hall, či Brett Anderson, mali obdobné komentáre suvisiace s ich domovom.
Keď sa zástupcovia GIITTV vybrali do Crawley Museum zhotoviť zopár fotografií z výstavy venovanej The Cure, „40th Anniversary Exhibiton 2018“, nemohli sa zamestnanci a ľudia z Crawley zachovať milšie. A tak sa po štyroch rokoch vraciame k spomienkam a fotografiám zapožičaných predmetov, ktoré máme možnosť opäť preskúmať.
Vtedajšia kurátorka výstavy, Andrea Dembrell, prezradila, ako veľmi bol v tomto smere nápomocný Lol Tolhurst a ukázala nám jeho vtedajší odkaz na twitteri: „Gratulujem a ďakujem za výstavu venovanú The Cure. Viem, že fanúšikovia budú veľmi šťastní.“ Podobne sa zachovali ľudia z Crawley, keď ich pred výstavou vyzvali ohľadne podelenia sa so svojimi spomienkami a príbehmi. Medzi nimi susedka rodiny Roberta Smitha, ktorá ich počula hrať v štúdiu, ktoré vybudoval Robertov otec v ich záhrade, keď mal 15, alebo Peter Selbym, kolega Robertovho otca z farmaceutickej firmy sídliacej v meste, ktorý nám porozprával ako v podstate prvá zostava The Cure hrala na ich firemnom Vianočnom večierku. Takisto sa ozvala technička Angela, ktorá našla vo vedeckom laboratóriu školy Sv. Wilfreda otlačok Robertových zubov, na čo Lol reagoval odkazom, „na tie zuby som úplne zabudol“.
Našli sa pamätníci, ktorí rozprávali o prvých koncertoch kapely so vstupným 25 – 30 pencí, či o tom, ako si u nich Lolov brat privyrábal umývaním okien. Spevák najrannejšej zostavy neskorších The Cure, vtedy Malice, sa podelil o svoje spomieky spolu s členom kapely Animation, ktorá svoju nahrávku vydala pod značkou niekdajšieho vydavateľstva Roberta Smitha, Dance Fools Dance. Najväčšia zbierka spomienkových predmetov však pochádzala od Darrena Guya, ktorý artikle súvisiace so skupinou zbiera od svojho detstva, a ktorý dokonca zažil koncerty The Banshees, ktorým predskakovali The Cure. Vo svojej zbierke vlastní aj niekoľko ručne písaných listov Roberta Smitha. The Cure sa do neho „vtlačili“ v období puberty, kedy „hudba korešponduje s Vašimi hormónmi“. Ich samotnú hudbu Darren opísal ako „najsrdečnejších a najskvelejší rock, aký kedy svet poznal.“
Plagátmi prispel archivár kapely John Sanders. Iniciátor výstavy a celoživotný fanúšik kapely. Renny Richardson, nám povedal toto: „Pamätám si presne, kedy som The Cure počul po prvýkrát. Bolo to v marci 1979. Kamarát mi pustil skladbu „Killing An Arab“ a kapelu mi opísal slovami, „pochádzajú z Crawley!“ Na miestnej hudobnej scéne tej doby sa nič podobné nedalo vidieť, ani počuť. Bol som ohromený. Hrali na miestach ako Crawley College, samozrejme The Rocket, a ich fanúšikovská základňa sa pomaly, ale isto rozrastala, až kým nevyrazili na cesty po Británií a Európe, ale už ako „náležitá kapela“.“
„Kedykoľvek vydali nový album, tak sa pre ľudí konali posluchové párty. V tomto období bolo úplne jedno, v ktorej oblasti ste sa nachádzali, jednoducho ste veľmi rýchlo na The Cure narazili. Bol som s Robertom a Lolom na Kings Head, kde sme čakali na čínske jedlo. V Horley, na Balcombe Road Comprehensive, som zasa chodil do školy so Simonom Gallupom. Som si istý, že takéto niečo podobné zažívali mnohí iní.“
„Keď sa kapela, v priebehu 1980tych rokov, stávala čoraz populárnejšou, tak si príbehy o ich dobrodružstvách našli cestu domov. Hovorilo sa o nich, keď nečakane vydali singel „The Lovecats“, šialenú popovú skladbu, s ktorou prerazili na nové teritórium a predstavili sa úplne novému publiku. V polovici 1980tych rokov sa objavili v pozícií headlinera na festivale Glastonbury. Pamätám sa, ako sa tým priestorom, počas ich koncertu, prevalila silná búrka, pôsobilo to veľmi gothicky!“
Crawley je hrdé na niektorých zo svojich synov a na výstavu sa prišlo pozrieť množstvo ľudí z Číny, Poľska, Japonska, Mexika, Francúzska, Španielska, Austrálie, či Texasu. Ale hlavne sa zašli pozrieť do mesta, láskyplne nazvanom „Creepy Crawley“, aby tak videli, kde sa The Cure sformovali. Niektorí prišli rovno s batožinami, keďže sa v Crawley zastavili cestou na letisko Gatwick, odkiaľ leteli späť do Japonska po tom, čo absolvovali výročný koncert kapely v londýnskom Hydeparku, ktorý zhliadli taker 65 000 ľudí.
Po úspechu výstavy, v roku 2018, sa aktuálna kurátorka múzea, Holly Parsons, nechala počuť, že týždeň venovaný The Cure, na stránkach GIITTV, bol príležitosťou na obnovenie ich prosby o trvalejšiu zbierku pamätihodnotí The Cure v Múzeu mesta Crawley. „Radi by sme mali trvalú expozíciu venovanú The Cure, pretože si ju množstvo ľudí žiada.“ Takže, ak máte niečo, čo môžete podarovať, kontaktujte múzeum na adrese curator@crawleymuseums.org.
Renny Richardson súhlasí a dodáva, „Prinajmenšom si zaslúžia Modrú plaketu. „Ak si fanúšikovia petíciou žiadajú o sochu Garetha Southgatea v Crawley, tak myslím, že stále výstava The Cure v miestnom múzeu by bola veľmi cenným prírastkom pre Crawley, mestečka, ktorého názov pasuje ku gothickej energií The Cure.“ Názov mesta totiž má svoj pôvod v anglosaskom jazyku a vlastne znenamá „crow´s leigh“ alebo crow´s wood (vranie drevo).
Vôbec prvá zmienka o The Cure v magazíne NME súvisela s vyjadrením, že „sú ako závan čerstvého predmestského vzduchu vo smogom zaplavených puboch a kluboch.“ A ďalej sa uvádzalo, „S účasťou v programe Johna Peela a rozsiahlejším koncertovaním v Londýne ešte len uvidíme, či si The Cure dokážu zachovať svoju osviežujúcu radosť zo života.“
A práve s tou outsiderskou energiou sa dokázali stotožiť čudáci po celom svete. A na tieto základy, či korene, oni nikdy nezabudli. Robert Smith dodnes v rozhovoroch pojednáva o tom, za aký absurdný považuje koncert slávy pre slávu. Často pripomína, že po odchode z pódia sa chová úplne obyčajne. Faktom je, že dodnes žije v utiahnutej časti Sussexu, v tej istej oblasti, kde kedysi chodil do školy, a kde dnes žije aj Roger Daltry, Keith Richards, David Gilmour, Paul McCartney, ako aj Fat Boy Slim, Royal Boold a Rag’n’Bone Man, ako aj všetci ostatní, ktorí si tieto končiny zvolili za svoj domov. Aj iný členovia The Cure sa usadili v Sussexe.
Zdá sa, že rovnaký názor na mesto, v ktorom chodili Robert s Lolom do školy, má aj Brett Anderson zo Suede, ktorý neskôr vyrastal v susednom sussexskom meste, v neďalekom Hayward’s Heath. Ten toto miesto opísal nasledovne: „Fánda nevýrazná zastávka na železnici.“ Vo svojich memoároch, „Coal Black Mornings“ opísal svoj rodný dom ako „neporiadny ak klaustrofobický“ a samotnému mestečku venoval slová, „nikdy sa tu nič neudialo a ani nikdy neudeje“.
Počas čítania svojich memoárov v Brightone opísal, ako veľmi si želal odtiaľ vypadnúť, čo len podporovalo jeho kreativitu, dávalo mu to niečo, voči čomu mohol bojovať a takmer fyzické nutkanie tvoriť a hýbať sa. A naša hudobná skúsenosť, ako spoločnosti, je o to lepšia, že sú to presne tie pocity, s ktorými sa dokáže stotožniť toľkí ľudia po celom svete, rovnako ako s pocitmi vyjadrenými členmi The Cure.
Lol Tolhurst opísal, ako bol, rovnako ako kopec iných pubertiakov v jeho veku, počas prázdnin osamelý a izolovaný, keďže žil v Horley a do školy chodil do 5.3 míle vzdialeného Crawley. Mnohí z nás v takom prípade hľadajú útechu a pochopenie v hudbe. Doslova čarovne uviedol: „v lete 1970 som získal kľúče k odomknutiu väzenia mojej večnej nudy,“ a myslel tým verejnú knižnicu, z ktorej si bežne, na týždeň, požičiaval aj 9 LP platní. „Leto som teda strávil počúvaním blues, folku a všetkého, čo bolo po ruke.“ Takisto spomenul, ako sa zamestnával v miestnych trafikách, ktoré doručovali noviny. „Úplnou čerešničkou na torte bolo roznášanie novín. Mal som vďaka tomu prístup k hudobnej tlači. NME, Sounds a Melody Maker … s kamošmi, konkrétne Michaelom Dempseym a Robertom sme tak rozoberali jednotlivé správy.“
zdroj: godisinthetvzine.co.uk