Reportéri webzinu God Is In The TV spracovali veľmi pekný a rozsiahly článok venujúci sa začiatkom kariéry The Cure a obohatili ho o spomienky ľudí, ktorí si na tie časy pamätajú.
Ako Lol uviedol, v 1970tych rokoch prevládali žánre ako „disco alebo ten príšerne prerastený progresívny rock“, no nič z toho ho neoslovovalo. Až vystúpenie Davida Bowieho, so skladbou „Starman“, v relácií Top Of The Pops, v roku 1972, na neho „urobilo neuveriteľne silný dojem na moje pubertálne ja, že to zasiahlo celé moje psyché. Som si istý, že to malo rovnaký účinok aj na Roberta … keď Bowie spieval, „musel som niekomu zavolať a tak som si vybral Teba“ … tak mi bolo jasné, že to hovorí mne a každému, kto vnímal svet ako ja. Bolo to ako volanie do zbrane a to ma dostalo na cestu, po ktorej som čoskoro vyrazil.“
V kultúrnej púšti plnej všemožnej hudby to skutočne mohol byť vítaný únik. A hoci pobývali na periférií hlavného mesta, punk si k nim našiel cestu, vďaka kapelám ako The Jam, The Clash a The Stranglers, ktorí zavítali aj do Crawley, takže mládež cítila pulz doby. Lol povedal, „S Robertom sme šli na každý koncert a všímali sme si nielen to, ako tie kapely znejú, ako aj to, ako vyzerali … najväčší dojem na nás urobil ich postoj a to sme si veľmi rýchlo adaptovali.“ V Lolovom podcaste, „Curious Creatures“ opisuje zvuk spomenutých kapiel ako „psychedelic punk“. Punkový vplyv bol citeľný hlavne v produkcií rannej zostavy The Cure, vtedy ešte Easy Cure.
Krátko pred výstavou venovanou 40. výročiu založenia The Cure, v roku 2018, kurátor Múzea mesta Crawley zverejnil výzvu obyvateľom Sussexu: „Pomôžete Múzeu mesta Crawley osláviť The Cure? Možno ste chodili na St Francis of Assisi Primary School s Lolom a Robertom, alebo na Notre Dame(Middle) School, kde ste sa stretli s Michaelom Dempsey. Boli ste s nimi na St Wilfrid’s School, keď v decembri 1976 odohrali svoj prvý koncert pod názvom Malice? Alebo ste boli členom futbalového tímu Wasps (Three Bridges) v roku 1975 kde fungoval Robert ako užitočný krídeľník?“
Našťastie miestna komunita sa veľmi chcela podeliť so spomienkami … či už išlo o prvé vystúpenia, zvukové skúšky, ale aj o spomienky na mladého futbalistu Roberta Smitha. Ako sa o ňom zmienil Lol: „Na jednej strane je Robert temný melancholický typ, no takisto je úplne normálny človek, taký, čo si s radosťou vychutná pivko a sleduje pritom futbal.“
A pokračuje: „V mojich spomienkach fungujú The Cure od roku 1964,“ keďže sa raz v rozhovore pre Crawley Observer, v roku 2008, zmienil o tom, ako s Robertom spolu chodili školským autobusom. „Vyrastal som v Horley, ale keďže moja mama chcela, aby som chodil do katolíckej školy, tak som musel jazdiť autobusom do Crawley. S Robertom sme sa teda po prvýkrát stretli ako 5 roční, na začiatku školského roka na St. Francis School.“
Robertova rodina sa totiž, keď mal asi 3 roky, presťahovala z Blackpoolu do Horley, a potom, keď mal 6, tak zasa do blízkosti Pound Hill, v Crawley. Lol až poeticky, vo svojich memoároch, opísal, ako sa s Robertom spoznali. „Robert ma chytil za ruku a viedol do autobusu, to bola vlastne prvá spomienka na naše spoločné cesty. V mojich predstavách sme dodnes tí dvaja malí chlapci.“
Neskôr navštevovali Notre Dame Middle School v Crawley, ktorá je dnes, bohužiaľ uzavretá (od roku 1996, ale na oboch sú určte hrdí ako Sv. František, tak aj Sv. Windred 🙂 )
Lol povedal, „Keď sa ma ľudia pýtaju, kedy začali fungovať The Cure, tak často poukazujem na ten deň, v roku 1972, na Notre Dame (škole), kedy sme s Robertom a Michaelom po prvýkrát jammovali. Táto zostava nahrala aj náš prvý singel „Killing An Arab“ a faktom je, že cymbal, ktorý sme v tej skladbe použili, sme ukradli zo starej školskej súpravy.“
A neskôr teda začali navštevovať St Wilfred’s Secondary School. V knihe „Cured“ Lol uvádza: „Ja osobne považujem za prvý koncert ten, ktorý sme odohrali ako kapela, z ktorej sa neskôr stali The Cure, a ktorý sa uskutočnil 20.decembra 1976. Bolo to na našej starej strednej škole a vystupovali sme pod názvom Malice. Pravdou je, že pár dní predstým sme vystupovali vo Worth Abbey na vianočnom večierku firmy Upjohn Pharmaceuticals a ešte bolo jedno podivné „vystúpenie“, v roku 1973, pod názvom The Obelisk, ale Malice, to bol náš skutočne plnohodnotný koncert.“
Dobrovoľník z výstavy v Crawley, Peter Selby, si na ten vianočný večierok pamätá. Pre GIITTV povedal: „Pracoval som vtedy v Upjohn Ltd., v Crawley, a Robertov otec, Alex, tam pracoval ako vedúci výroby. Blížili sa Vianoce, pripravoval sa večierok, na ktorom hrala tá kapela, ale príliš som si ju nevšímal. Mal som vtedy 30, na večierok prišli celé rodiny zamestnancov a čakali na Santu … do tejto výstavy mi nikdy na um neprišlo, že tá kapela boli vlastne The Cure. Počas tej výstavy som si podebatil s dievčaťom z Japonska, s taxikárom z Nemecka, chlapíkmi z Ameriky a Austrálie … mali sme tu stovky návštevníkov, tá vystáva mala asi najväčšiu návštevnosť zo všetkých, ktoré sa kedy v Múzeu organizovali, takže zrejme musia byť veľmi populárni. Pravdou je, že som o nich nikdy nepočul.“
Malice nacvičovali skladby Davida Bowieho, Jimiho Hendrixa a Alexa Harveyho. To všetko v miestnom kostole, v počiatočnej zostave v zložení Marc Ceccagno, Robert Smith a Michael Dempsey, spolu s akýmsi miestnym chalanom menom Graham a jeho bratom, ktorý spieval a hral na bicie. Za bicími ho v apríli 1976 vystriedal Lol Tolhurst a bratia kapelu opustili. Marc Ceccango neskôr odišiel takisto a s Porlom Thompsonom založili kapelu Amulet. Porl v tom čase pracoval v miestnom obchode s nahrávkami, Cloake, a na vystúpenie Malice v St Winfred’s school prizval svojho kolegu Martina Creasyho, takže konečná zostava bola nasledovná: Robert Smith, Michael Dempsey, Lol Tolhurst, Porl Thompson a Martin Creasy.
O spomínanom koncerte sa v biografií „Ten Imaginary Years“ vyjadril Robert nasledovne: „Riaditeľovi školy som povedal, že Malice sú popová kapela, ale nespomenul som mu, že som ich členom, pretože ma neznášal! Mali sme speváka, Martina … nikdy predtým sme s ním nehrali a on sa tam objavil v kompletnom obleku, na krku mal šál Manchester United a na hlave motorkársku prilbu, ktorú odmietol odložiť, pretože sa bál, že mu ju ukradnú! Nakoniec sa z neho vykľuk kabaterný spevák, celkom vedel napodobniť Davida Cassidyho. Začali sme teda hrať … „Jailbreak“, „Suffragette City“, „Foxy Lady“ … ale nik z publika tie skladby nespoznával! Totiž výsledkom bola hluková stena plná spätných väzieb!“
„Prišlo tam 300 ľudí, 200 odišlo a zvyšok skončil na pódiu! Lol začal spievať „Wild Thing“, Porl sa cítil tak ponížene, že mu jednu vypálil a Martin utiekol so slovami, „je to úplne na hovno!“ Odvtedy ho nik nevidel … kapela sa okamžite rozpadla!“
Našťastie, vtedajší spevák, Martin Creasy, bol natoľko láskavý, že ochotne poskytol, pre potreby výstavy, svoju verziu príbehu a takisto daroval plagát zo spomínanej akcie. Martin vysvetlil, ako pôvodne spracoval s Porlom v miestnom nezávislom obchode s hudobnými nahrávkami, Cloakes, s dodatkom, že „ten obchod bol pre mesto nesmierne dôležitý. Patril k tým obchodom, kde ste mohli ako nakupovať, tak aj nahrávky počúvať … pracovalo tam veľa hudobníkov.“ Takisto nám prezradil, že fungoval v kapele s názvom Impact a tu a tam si s nimi zahral aj Porl. „Bol naozaj skvelý gitarista.“ No a pokiaľ išlo o ten neslávny koncert Malice, povedal nasledovné …
„Porl za mnou prišiel a spýtal sa, či môžem spievať v kapele jeho kamoša. Postupne sa ukázalo, že to boli Malice, Robert s chalanmi, takže takto som sa k nim dostal. Ja som bol v meste známy ako hudobník, ale koncert Malice na škole Sv Wilfreda, to bola skutočná nočná mora, presne ako to Robert opísal v knihe. Spomenul tam šál Manchester United, čo je úplne presné, keďže som fanúšikom, ale ten oblek, ktorý spomínal Lol, no neviem, neznášam obleky. Takže, to bude asi len jeho verzia príbehu. Jeden oblek som si kúpil kvôli bratovej svadbe a neznášal som si ho obliekať. Fungoval som v popovej kapele, mali sme manažéra a všetko okolo toho, všetko sme mali pod kontrolou, vrátane našej prezentácie navonok a tento koncert mi prišiel trochu divoký, tak som sa na to nachystal tak, aby som k nim trochu pasoval. Takže preto ten šál MU, oblek a motorkárska prilba. Bolo tom plno spätných väzieb a asi polovica ľudí z publika sa snažilo dostať na pódium a asi najväčším ponížením pre mňa bolo uvedomenie si, že v publiku bolo kopec hudobníkov. Kým sme s Impact vôbec vyšli na pódium, tak sme nacvičovali snáď 9 mesiacov a zrazu takáto vec. Spomínam si, ako som sa na druhý deň ráno zobudil a prvé, čo ma napadlo bolo, že musím z mesta vypadnúť. Aby som bol úprimný, bol som totálne ponížený. Na konci celého toho kraválu by som čakal, že mi Robert jednu vrazí (spomínam si, že bol vždy milý), ale on mi len povedal, „vidíme sa budúcu stredu“. Tak som za nimi prišiel a tam Robert oznámil, že jednoducho to balíme a následne samozrejme obvoval všetkým, aby mi dali pokoj. To bolo od neho milé a myslím, že urobil správnu vec.“
„Následne si spomínam, ako som bol späť v Crawley, u kamoša na návšteve, sledovali sme v telke „Top Of The Pops“, zrazu záber na nejakého bassáka a napadlo ma. „Poznám ho.“ Prečo ale poznám bassáka? A potom ma napadlo to isté, keď zabrali bubeníka. No a keď zabrali Roberta, nebol som schopný tomu uveriť. To bola tá banda zúfalcov, s ktorými som zažil asi tú najhoršiu vec na svete. Totálne ma to zložilo. Väčší dôkaz o mojom sebapodceňovaní ani nemôžete mať.“
A my ďakujeme Martinovi za jeho úprimnosť …
zdroj: godisinthetvzine.co.uk