Nosili ste niekedy účes ako Robert? – 09/2019

Vynikajúci a absolútne výstižný úvod špeciálneho vydania magazínu Record Collector, ktorý bol v roku 2019 venovaný bande Roberta Smitha.

Položil som túto otázku všetkým, ktorí boli ochotní prispieť do fanúšikovských profilov tohto vydania „Record Collector Presents“. Nie, že by som bol neúctivý, ale skôr preto, že sa zamýšľam nad tým, čo v skutočnosti znamená pre fanúšikov The Cure Robert Smith.

Najúspešnejšie popové hviezdy sú vždy čímsi charakteristické. Keď je Váš tieň rovnako rozpoznateľný, ako Vaša hudba, potom k niečomu jednoznačne smerujete. Robert Smith toto už nejaký čas dobre vedel. Už v roku 1986, v novej verzií videoklipu k singlu „Boys Don’t Cry“, sa objavil iba v podobe siluety a dosiahol tak bod v kariére, kedy ste nepotrebovali vidieť jeho črty na to, aby ste bezpečne rozpoznali, že je to on. Keď máte takýto jedinečný imidž na verejnosti, tak sa ho fanúšikovia snažia napodobniť, či nosiť Vašu podobizeň napr. na odznakoch, či, ako v Robertovom prípade, si s tužidlom vytvoríte na hlave vtáčie hniezdo.

Jedna z mnohých úžasných vecí na Robertovi a jeho bande je, že si nemusíte vytvárať vlastnú dieru v ozónovej vrste, aby ste tak dokázali svoju oddanosť (hoci mnohí z nás tak činia). Ako múdro poznamenali ľudia, ktorí sa pre toto vydanie RC so mnou zhovárali, pre každú životnú situáciu existuje pieseň The Cure. A ľudia, ktorí milujú túto kapelu sú zároveň tak rozmanití, ako katalóg jej piesní. Aby ste sa v tomto utvrdili, pozrite si jeden z ich koncertných filmov, kedy zistíte, že hoci je v dave množstvo temne odetých individuí, sú tam aj takí, ktorí tam prišli iba kvôli pesničkám. To preto, že keď príde na ich samotnú náladu, tak Robert dokáže komponovať tie najlepšie univerzálne radostné skladby. Je preto zvláštne, že takéto drahokamy pochádzajú od muža, ktorý akoby bol pôvodne určený na strašenie detí viktoriánskej doby.

Šumivé bomby radostnej melanchólie, ktorí oslovujú tých pubertiakov v každom z nás, sú len jednou stránkou The Cure. Nechýba im ani štipľavý pust-punk z obdobia, kedy sa formovali, rovnako mrzutá introspektíva začiatku 1980tych rokov, svojrázne popové single, vkusná psychedélia, veselosť, ale aj elergická obyčajná pieseň, ktorá ovládla celú Zem a zmenila ich na alternatívnych rockerov, ktorí zapĺňajú štadióny. To všetko vzišlo z malého mestečka v Západnom Sussexe.

V jednom období som pracoval so ženou, ktorej otec bol dobrým priateľom Simona Gallupa a pohyboval sa v partií ľudí z Crawley, s ktorou sa kapela stále kontaktovala. Kým som ju slušne neustále atakoval s požiadavkou o zoznámenie, povedala mi, že Simon s Robertom sú dodnes „štamgastmi“ v robotníckom pube, kde sa pravidelne kedysi objavovali aj ich otcovia. Jediný rozdiel je iba v tom, že sa tam dovezú vo vlastných SUV-čkach, oblečení v podstate rovnako, ako ich vídať na pódiu. Je to nesúrodý obraz dávajúci perfektný zmysel, teda pokiaľ si spomeniete na Roberta, jeho hudbu a spôsob, akým riadi svoju kariéru.

Pretože to, čo Robert a The Cure vlastnia je skutočne raritné vo väčšine priemyslu, no zvlášť v tom hudobnom. Je to integrita! Previedol kapelu štyrmi dekádami, len vzácne urobil chybný krok, držal sa vlastných zbraní a oral vždy vlastnú brázdu. A to všetko bez toho, aby pôsobil, či znel ako niekto iný. Je to individualita, hoci množstvo ľudí sa snaží napodobniť jeho imidž. Je to vydedenec, hoci predáva milióny nahrávok po celom svete. Je to len obyčajný chlapík s výnimočným talentom.

A k tomu všetkému tvorí úžasnú hudbu, ktorú na ďalších stránkach tohto vydania rozoberú tí najlepší hudobní kritici, najvernejší fanúšikovia, producenti, fotografi a hudobníci. A mne bolo potešením dať to všetko dohromady.

Či som niekedy nosil účes ako Robert Smith? Samozrejme, prečo?

Wesley Doyle, Record Collector, 2019