Lol Tolhurst a Budgie sa po prvýkrát stretli v roku 1979, kedy The Cure spoločne koncertovali s The Banshees. Vždy uvažovali o spolupráci, no nakoniec sa im to podarilo až v Los Angeles.
„Na spoluprácu sme si vybrali správnych ľudí,“ povedal Lol v rozhovore pre NME. „Dali sme im voľnú ruku, napísali si všetky texty, teda až na skladbu „Train With No Station“, ktorú som napísal so svojim synom, a oni reagovali na to, čo v nich hudba vyvolala. Nakoniec to všetko skončilo jedným uceleným albumom. Povedali sme si, že ho nazveme „Los Angeles“, pretože je to o mieste, kde sa to celé zrodilo a kde sme doteraz zbierali skúsenosti.“
O čase prežitom v LA Lol uviedol: „Žijem tu už takmer 30 rokov a v porovnaní s inými to bola aj pre mňa úplne iná skúsenosť. Kopec ľudí sem prichádza aby videli ten lesk a tú slávu alebo aby mohli byť niekym objavení, neskôr zničení alebo len zničení. Ja som sem prišiel a objavil prijatie a lásku, ktorú som predtým nemal. Našiel som komunitu, ktorú som potreboval a zistil tak, kto vlastne som. Texty sú o mnohých aspektoch života v LA alebo života počas pandémie. Nerád používam výraz „konceptuálny album“, pretože to sme zavrhli už v období punku, ale tento album má svoj koncept. Je to príbeh.“
Budgie súhlasí: „Ten koncept bol neočakávaný a nám daný. Od prvých dní koncertovania, kedy sme hrali dve vystúpenia za deň, cez tri noci v The Whiskey, potom pešo do Tropicany, aby sme sa výťahom dostali k oceánu … LA bolo pre mňa vždy bláznivým mestom a zároveň skvelým pre začiatok takéhoto projektu. Zamieril som sem po tom, čo sme si s The Banshees dali zbohom a mohol som sa tu dať dokopy.“
Viete nám teda priblížiť genézu celého projektu?
Lol: „Pôvodne mal byť súčasťou projektu Kevin Kuskins z Bauhaus, ale vyrazil s kapelou na turné. Pôvodná myšlienka bola v štýle „Traja tenori“, ale boli by to „traja bicmani“, bez speváka. Budgie práve dokončil turné s Johnom Grantom a ja mám na pobreží pár priateľov, takže sme do auta naložili zopár vecí, čo vedia robiť dobrý rachot, vyrazili sme za nimi a kým sme prišli na nejaké nápady, tak sme trochu rušili susedov. Všetci bubeníci na svete sú kamoši, takže sa kamarátim aj s Tommym Lee, bubeníkom Mötley Crüe. Vlastní veľký dom s nádherným štúdiom. Vyrazili sme teda k nem a on povedal, „kľudne si prines so sebou nejaké bicie, pretože ja mám toho príšerne veľa“. A mal pravdu. Vzniklo tam zopár skvelých vecí.“
Budgie: „Neskôr sme začali s mixovaním, mali sme k dispozícií speváka, ale tie veci nezneli najlepšie. Ale Lol si spomenul na Jacknife Leeho.“
Lol: „Poznali sme sa, keďže býval neďaleko odo mňa. Nahral som všetky naše veci na disk, zašiel za ním spýtal sa ho, čo by sme s tým mohli urobiť. On si to vypočul a povedal, „začnime odznova“. Tak za nami prišiel Budgie, zostal u mňa na dva, či tri týždne, každý deň sme chodili k Jacknifeovi a začali pracovať spôsobom, akým som nepracoval už celé roky. Jacknife je skutočný audiofil, má doma snáď 20 miliónov vinylov a denne mu poštou prichádzalo ďalších 20, či 30 kusov. Niekedy sme len tak posedávali, popíjali kávu a počúvali muziku.“
Ako to teda bežne, počas dňa, prebiehalo v Jacknifeovom štúdiu?
Budgie: „Boli sme obklopení historickými vinylmi zo všetkých kútov sveta. Bola to skutočne malá tajomná prehliadka doslova všetkého a hudba bola vždy súčasťou konverzácie. Lol sa neustále pohrával so slučkami vo svojom novom syntezátore, Jacknife so svojim inžinierom vždy niečo nastavovali, neustále sme chodili von zo štúdia a dnu a veci sa postupne rozbehli. Nemali sme potuchy, kam smerujeme a mysleli sme si, že v najlepšom prípade sa nám podarí dať dohromady inštrumentálny album. Veľa sme sa rozprávali práve o našich obľúbených inštrumentálnych albumoch a ja som neustále myslel na albumy Briana Ena s Robertom Frippom.“
„Spájali sme veci, ktoré nás hudobne ovplyvňovali, dokonca aj tie naše vlastné z minulosti. Obzerali sme sa do minulosti a vyberali niektoré zvuky, ktoré by prospeli našim skladbám. Nechali sme opäť znieť tie bicie, ale tentoraz omnoho uvoľnenejšie a sledovali sme, ako to funguje. Boli sme veľmi flexibilní.“
Lol: „Rekultivovali sme naše umenie. Ak ste bubeníkom v kapele, potom sa cítite trochu ako predavačka. Ľudia sa na Vás nie vždy pozerajú ako na osobu, pozerajú na Vás ako na niekoho, kto pomáha tomu vpredu, kto otvára ústa. Ale toto nie je môj, či Budgieho prípad, takže my sme si týmto nič nepotrebovali dokazovať. Tento album je výsledkom konverzácie, ktorá denne prebiehala v nahrávacom štúdiu. Počúvali sme nahrávky, následne sme pár hodín robili hluk, šli domov, vrátili sme sa na druhý deň, Jacknife stlačil „play“ a spýtal sa, „čo si o tom myslíte?“. Do rána všetko prearanžoval!“
Dvaja bubeníci a hudobný producent, to je skutočne nezvyčajná chemická zlúčenina. Ako by ste túto alchýmiu opísali, ako ste sa dali dohromady a vymysleli niečo, z čoho sa nakoniec stali piesne?
Lol: „Pre mňa bolo najdôležitejšie, že mal predstavu o tom, kto sme ako ľudia, ktorú sme mi sami o sebe nemali. Veľakrát sa vnímate istým spôsobom a on povie, „nie, urobil si toto!“ Nerád robí hudbu bez konverzácie. V momente, keď mi to začalo pripomínať spôsob, akým sme pracovali v začiatkoch The Cure, vedel som, že všetko je správne. Nahrávali sme triptichové skladby, 10-15 minút dlhé a potom sme z nich vybrali tie najlepšie party, aby z nich vznikla jediná skladba. Je to veľmi prirodzený spôsob práce, ktorým som nepracoval od mojej puberty. Vtedy sme chodil k Robertovi domov a tri dni v týždni sme len posedávali v miestnosti a hrali.“
„Ak poznáte históriu The Cure a The Banshees, tak viete, že sme veci neustále menili. Hudba je asi jediná umelecká forma, kde sa očakáva, že ľudia budú robit veci stále v rovnakej podobe. A pritom nik neočakáva, že napr. maliar namaľuje rovnaký obraz. Zistili sme, že s Jacknifeom si veľmi dobre rozumieme.“
Je nejaká atmosféra, postava, či téma, ktorá túto nahrávku drží pohromade?
Budgie: „Podľa mňa je to pocit oslobodenia. Producent nebol len ten chlapík za stolom, on bol súčasťou celého procesu a nadchýnal sa vecami, ktoré ste mu podsúvali. Problížil by som to viac k nahrávaniu The Creatures, než The Banshees. Bolo to viac o tom, ako ste veci cítili, než čo sa Vám podarilo zachytiť, čo bolo niečo ako zjavenie. Na ceste domov k Lolovi sme sa doslova štípali, aby sme sa uistili, že to všetko je skutočné. „Je to fakt až také dobré? Naozaj sa to deje?““
Lol: „Keď som Jacknifeovi prehrával staré skladby, tak sme sa dlho o tom rozprávali, aj tri, či štyri hodiny. Zavolal som následne Budgiemu a povedal, „Myslím, že som našiel človeka, čo to dokáže“. Bolo mi vtedy skoro až do plaču, ale z radosti, že som našiel niekoho, kto tomu naozaj rozumie. Vždy to bolo o pocite ako „och, toto sú the cure“ alebo „tento zvuk patrí the banshees“, či „to je text, ktorý sme urobili s the cure“ … skutočne to bolo viac o tom, ako sme to vnímali emocionálne, než o niečom inom.“
Ako ste sa dopracovali k hosťujúcim vokalistom?
Budgie: „Práve sa chystal lockdown, keď sme sa bavili o tom, čo s tými dlhými inštrumentálkami a prvý plán spočíval v tom, že to pošleme každému, kto o to prejaví záujem. S Bobbiem Gillepsiem som sa už pár rokov poznal, ale raz sme viedli skvelý rozhovor v zákulisí akéhosi festivalu. Jamesa som stretol raz v zákulisí festivalu T In The Park. Bolo inak skvelé sa v tom období šialenstva stretnutí s niekým so zdravým rozumom. Jacknife nám začal posielať svoje nápady a my sme vždy len čakali, čo nám pošle späť.“
Lol: „Takisto som sa poznal s Jamesom, pretože jeho syn je bubeník, svojho času sa chcel naučiť nejaké skladby a tak som mu poslal niekoľko videí, na ktorých som hral. James je skutočný hudobný nadšenec a historik. Dokonca o nás dvoch vie viac, než o sebe vieme my sami. Len sme mu povedali, že mu pošleme zopár vecí, nech nám povie svoj názor. Myslím, že sa toho z časti zľakol, pretože išlo o dvoch ľudí, o ktorých veľa vedel a nebol si istý, ako k tým veciam pristupovať. Nakoniec sa však v tomto smere upokojil.“
Budgie: „Bobby nám poslal tri texty, no Jacknife ich poprehadzoval, aby zvýraznil viac štruktúru skladby. Samozrejme, že sme mali zoznam potencionálnych kandidátov, nebudem zachádzať do detailov, ale od veľa ľudí sme dostali odpoveď, že počas Covid-u nechcú odchádzať z domu. Oslovili sme aj Joa Talbota z Idles, ale on odpovedal, že si na to netrúfa, no ich gitarista, Mark Bowen, súhlasil. Bol práve v LA a zopár vecí urobil priamo s Jacknifeom. Každý z tých ľudí priniesol do projektu niečo vlastné.“
V niekoľkých skladbách sa objavil The Edge z U2. Čím na album prispel on?
Budgie: „Svojou slávou! Boli sme ohromení, že mal vôbec čas, či dokonca chuť o tom uvažovať. Jacknife aktuálne pracuje s Bonom a The Edge býva na vedľajšom kopci. Párkrát sme na seba natrafili v hoteli, asi v Soho, či niekde inde, ale vždy si našiel, keď len na pozdrav. To vo mne vždy vyvolalo hrejivý pocit a to, že si The Edge nakoniec aj našiel čas, aby si vypočul, čo sme urobil a následne pridával jednu gitarovú vrstvu za druhou … ale nie sú to také gitary, aké by ste očakávali. Viem, že kdesi uviedol, že ho v mladosti ovplyvnil aj Jogn McGeoch z ranných The Banshees, takže je milé, že sa takto kruh uzavrel. Inak, dosť ma šokovalo, keď John zomrel, trochu ma to prinútilo vrátiť sa späť k istým veciam. Dokonca bolo príjemné sa vrátiť k viarým ľuďom, s ktorými sme začínali. Vďaka tomu je toto všetko pevnejšie a adresnejšie.“
Lol: „Edge sa mimo U2 vždy venoval viac experimentálnejším veciam. Dokonca hral aj s Jahom Wobbllem, takže jeho zmýšľanie je veľmi podobné tomu nášmu.“
Lol, môžeš nám niečo povedať o dlhoočakávanom novom albume The Cure, „Songs Of A Lost World“?
Lol: „Neviem. S Robertom a chalanmi som sa stretol pred pár týždňami. V mojom novom domovskom meste odohrali koncert. Hodili sme krátky pokec o rôznych veciach a som si istý, že ich album vyjde čoskoro. Bol to milý pokec. Akoby sme sa zrazu ocitli v pube, v roku 1977. My sme hlavne nadšený z nášho albumu, ktorý vyjde v Novembri.“
Aký je to pocit, mať tento album konečne pripravený k vydaniu?
Lol: „Viete, mladý človek vidí svoj život ako lineárnu čiaru. Ale tak to nie je, život sú skôr sústredené kruhy. Ak sa vám nedarí, tak z jedného kruhu vypadnete a buď to celé zopakujete alebo sa presuniete do iného kruhu. John Lennon raz povedal, „život je to, čo sa deje, kým sa venuješ iným plánom.“ Čím menej sme veci plánovali, tým viac fungovali. Toto je jednoducho správne obdobie na vydanie, pretože sa všetko spojilo do jedného bodu. Pri tvorbe tohto albumu sme mali pred sebou dva slogany z diela „Čakanie na Godota“: „Nič sa nedá robiť“ a „Všetko sa podarí“. Kedykoľvek sa objavil moment frustrácie, vždy sme si povedali, „nuž, nič sa nedá robiť“ a ono to zakaždým zafungovalo.“
zdroj: NME, 24/07/2023