Z časti história goth hnutia, z časti pamäti, Lolova kniha „Goth“ rozpráva príbeh hudobného štýlu, ktorý formoval gothické sklony The Cure – od Davida Bowieho po Bauhaus, od Joy Division po Nine Inch Nails
Lol počas online rozhovoru z LA doslova so smiechom uviedol, aby The Cure neboli označovaní za goth kapelu. „My sme si uvedomovali, že akýkoľvek rozbehnutý vlak, do ktorého sme naskočili alebo čokoľvek, čím sme boli onálepkovaní, to všetko bola len čisto módna záležitosť. Ono, keď sa s niečím začnete identifikovať, tak akonáhle to skončí, končíte takisto.“
Z časti história goth hnutia, z časti pamäti, Lolova kniha „Goth“ rozpráva príbeh hudobného štýlu, ktorý formoval gothické sklony The Cure – od Davida Bowieho po Bauhaus, od Joy Division po Nine Inch Nails – hoci ide iba o jeho spomienky. Kniha sa ponára do bezútešného thatcherovského sveta konca 1970-tych rokov a nazerá naň cez gothickú optiku, pričom objavuje aj niektorých neospevovaných hrdinov gothu – Nico, Scott Walker, či Alice Cooper, ktorí nie sú vždy spájaní s touto scénou.
„Alice Cooper svojim vstupom na scénu riadne šokoval,“ povedal Tolhurst. „Bol to úplný odpal. Keď som prvýkrát vystupoval s The Cure, tak som prehovoril moju mamu, aby mi niekde zohnala ten čierny overal s cvočkami na zips, pretože som mal pocit, že to trochu pripomína Alice Coopera. Mary, Robertova manželka, ktorá s nami chodila do školy, mi našmynkovala oči v Cooperovom štýle, takže to celé pôsobilo fakt divne.“
Kniha takisto opisuje, ako práve gothická hudba pomohla Lolovi vyhrabať sa z alkoholizmu, s ktorým bojoval a vďaka ktorému dostal vyhadzov z The Cure, v roku 1989. „Hudba má neuveriteľnú moc Ťa zachrániť. Tým som si naozaj istý.“
Zdravím Lol. Kde sa zrodila myšlienka napísať knihu o gothickom hudobnom hnutí?
Keď som ešte len formuloval nápad na vznik tejto knihy, tak som objavil krabicu so starými nahrávkami. Začal som ich počúvať a zostal som absolútne ohromený, pretože na tých nahrávkach bolo všetko, čo The Cure robili. Bolo tam všetko, čím sme sa stali. Pomyslel som si, „Dobre, presne o tomto napíšem knihu. Ponúknem ľuďom tie spojenia v celku …“
Jednou z tých nahrávok bol aj Bowieho album „Low“, ktorého označuješ ako jedného zo zakladateľov tohto žánru. John Robb vo svojej nedávnej knihe o gothickom hnutí doslova napísal, „Bez Bowieho by scéna nevznikla“. Súhlasíš?
Je to pravda. Spomínam si, ako som, ako 19-ročný, zašiel na jednu párty, počul som „Sound And Vision“ a pomyslel som si, že takto si predstavujem popový singel, pretože je to chytľavé, nádherné, no rovnako hĺbavé a temné. Sledoval som ľudí a rozmýšľal, že ako skvele sa na to tancuje, aký má z toho človek dobrý pocit, no bolo v tom zároveň aj čosi viac. Vedel som, že presne takto chcem nakladať s hudbou. Chcel som niečo, čo bude ľuďom prístupné, no zároveň to vyvolá isté pocity. Bowieho „Low“ bol pre mňa akousi šablónou a viem, že to tak bral aj Robert. Keď sme začínali, tak sme hrávali Bowieho skladby veľmi často. Dodnes si raz za pár týždňov tento album vypočujem.
V knihe sa v značnej miere zmieňuješ aj o vplyve punku na gothickú scénu …
Akokoľvek morbídne to znie, mám playlist skladieb, ktoré budú sprevádzať môj odchod zo sveta! Povedal som môjmu synovi, „Ak sa niečo stane, chcem aby zaznelo toto“ a ten playlist sa neustále rozširuje. Nakoniec z toho bude veľmi dlhý playlist. Samozrejme v ňom nechýbajú The Clash, pretože oni zmenili všetko. Večer, kedy sme s Robertom videli The Clash po prvýkrát, to bolo niečo ako zjavenie, pretože sme si povedali, „Dobre, toto zvládneme.“ Videl som si v The Carnival, bol tam s nami aj Pearl Thompson a oblial ma pocit, že sa všetko zmenilo. Spomínam si, ako som doma, u Robertových rodičov, čítal Melody Maker a NME, objavoval všetky tie kapely ako napr. The Stranglers v The Red Deer klube, v Croydone – všetky tieto vplyvy doslova vykŕmili goth scénu.
V knihe označuješ Joy Division za jedných z hlavných „architektov temnoty“ …
Spomínam si, ako sme pred mnohými rokmi chodili s Robertom do klubu The Batcave. To, čo ma na tomto svete vždy udivovalo bolo práve to, že ako tam boli ľudia vyobliekaní typicky pre goth scénu, tak tam bolo veľa ľudí oblečených úplne normálne a to sa mi veľmi páčilo, pretože tam neplatilo nič také ako „bez uniformy ani nevstupuj“. Myslím, že takto som nahliadal aj na Joy Division. Oni sa možno neobliekali tak, ako by sa žiadalo, no stále boli toho všetkého súčasťou. Keď som písal o tom konkrétnu kapitolu, tak som dlho premýšľal o tom, koho tam zaradiť. Mal som pred očami Bauhaus, Siouxsie And The Banshees a viem, ako vnímam The Cure … ale vždy som mal pocit, že tam patria aj Joy Division. Bolo to pochmúrne a vždy som si to spájal s goth hnutím.
V knihe si spomínaš aj na stretnutie s Ianom Curtisom …
Áno, bolo to vtedy, keď sme mali prvé seriózne vystúpenie v The Marquee. V hlave si nosím obraz, ako sedí veľmi skleslo v kresle. To bola asi jediná vec, ktorá mi utkvela v pamäti a až neskôr som si to spojil s tým, čo sa udialo. Najmä, keď som ich nakoniec videl aj naživo a nadobudol som pocit, „niečo tu nie je v poriadku, niečo nie je správne“. Zrazu som zistil, odkiaľ hudba pramení; život imitujúci umenie. Videl som, kam to smeruje.
Čítal Robert túto knihu?
V prípade mojej prvej knihy som mu dal kópiu ešte pred vydaním a požiadal ho, aby si ju prečítal a prípadne zistil, či v nej nie je niečo, čo by tam podľa neho byť nemalo. V prípade tejto knihy som tak neurobil, nedal som ju vopred nikomu. Videl som Roberta na nedávnom koncerte The Cure v Hollywood Bowl a stretol som sa so všetkými. Je to pre mňa stále rodinná záležitosť, ako návrat do pubu v roku 1977. O knihe sme sa však nerozprávali. Debatili sme o iných veciac, viete, my sme rodina.
Aj Ti povedal niečo nové ohľadne ďalšieho albumu The Cure, kedy by mohol výjsť?
Robert mi to povedal presne takto: „Myslím, že to najskôr uzavrieme s týmto turné a potom príde na album.“ Vždy tvrdí, že to bude posledná vec, vždy. V skutočnosti neverím na niečo také, ako posledná vec, teda pokiaľ sa do toho nezamontuje smrť.
V knihe spomínaš dôležitosť hudby pri návrate z „okraja útesu“ do normálneho života, kedy si bojoval s alkoholom. Ako príklad uvádzaš album „The Downward Spiral“ od Nine Inch Nails …
Tento album som počúval v období, kedy som bol po prvýkrát v LA a vtedy v mojom živote mi všetko utekalo pomedzi prsty. Nemal som kapelu, rozvádzal som sa. Mal som za sebou súdny spor s Robertom, ktorý ma stál strašne veľa peňazí a vtedy som urobil to, čo vždy v takýchto situáciách: utiekol som. Utiekol som sem, do LA a stal sa zo mňa cudzinec v cudzej krajine. V rôznych obdobiach môjho života som počúval rôzne albumy a tento album mi vtedy veľmi pomohol, pretože som mal pocit, že som v zostupnej špirále. Na jej konci je však vykúpenie a to dáva nádej. Aj na konci albumu „Pornography“ je nádej a to je to, čo z toho mám.
Trent Reznor Vás uviedol do siene slávy …
Spýtali sa ma, koho by som uvítal, aby nás uviedol a ja som povedal, že Trent, pretože som vedel, že má podobný svetonázor ako my. Prvá vec, ktorú po vstupe na pódium povedal bolo, že vyrastal v malom americkom meste Mercer, v Pennsylvanií , kde videl len polia a ako zrazu počul v rádiu niečo, čo ho zachránilo a vytrhlo z toho prostredia. Takto sa to stalo mne v Crawley a boli za tým Bowie a ostatní. Vidím to tak dodnes. Posledných 40 rokov veľa cestujem po Amerike a navštevujem aj tie malé mestá. Vždy tam z fleku identifikuem 5- 10 goth deciek, ktoré sú tam pripravené na útek!
zdroj: NME, 22/09/2023