Videli sme chorobu Thatcherovej Británie. Liek (The Cure) bol nevyhnutný. The Cure vždy namietali voči označeniu goth. Lenže my sme s Robertom a Michaelom boli presne takí, keď sme hľadali zmysel v tom nepokoji okolo nás.
Bola augustová noc, 17-teho, roku 1977. Som v tmavej izbe v mojom rodnom meste, v Crawley, na južnom okraji Londýna, a v nočnom šere počúvam rádio s dievčaťom menom Raven. Má dlhé čierne rovné vlasy a celá je oblečená v čiernom. Mám 18.
Raven ladí otočným gombíkom rádio a v tej miestnosti bez riadneho vetrania sa snaží nájsť niečo na počúvanie. Zrazu moderátor zadychčaným hlasom oznamuje: „Kráľ je mŕtvy. Elvis Presley, kráľ rock´n´rollu, zomrel dnes v noci v Menphise, v Tennesee.“
Pre nás mohol byť Memphis trebárs aj na Mesiaci. Bolo to tak ďaleko od našich skúseností s vyrastaním vo všadeprítomnej záhube povojnovej Británie Margaret Thatcherovej. Vedeli sme, že Elvisova smrť niečo znamená, ale čo konkrétne? Výmena stráži? Cesta vpred?
Elvisova cesta sa možno skončila, ale tá moja sa ešte len začínala. Spolu s mojimi kamarátmi, Robertom Smithom a Michaelom Dempseym, sme sa vydali na cestu, ktorá smerovala k nahrávaniu prvého albumu The Cure, „Three Imaginary Boys“.
Skladby boli riedke a kostrbaté, niečo medzi punkom a popom, ale už titulná skladba naznačovala smer, ktorým sa kapela uberala. Jej text o túžbe a tieni vychádzal zo sna, ktorý ma prenasledoval už celé dni. Robert dokonale skombinoval slová so svojou gitarou ako aj melancholickým vokálom postaveným na minimalistickom rámci mojich sparťanských bicích a Michaelovom melodickom pulze.
Vedeli sme, myslím, že to bola pre nás tá správna cesta, dokonca ešte skôr, než sme to skutočne pochopili. V tom roku som, medzi inými, prečítal aj knihy ako „Cudzinec“ od Camusa, „The Bell Har“ od Platha a „Nausea“ od Sartrea. Všetci hovorili o niečom temnejšom v mojom vnútri, ale aj o niečom krajšom a to ma v hraní inšpirovalo. Všetci sme tú zádumčivú túžbu našich duší nasmerovali k hudbe, ktorej sme sa v to leto roku 1977 venovali a objavili tak plán pre tvorbu The Cure.
Videli sme chorobu a liek (The Cure) bol nevyhnutný.
Uvedomovali sme si, na čom sme vlastne boli na konci 1970tych rokov? Nie. V skutočnosti sme sa tomu bránili. Napriek nášmu vášnivému naliehaniu, že The Cure neboli goth kapelou ňou do značnej miery boli. Boli sme niečo ako ten slávny citát Groucha Marxa – nechceli sme patriť do žiadneho klubu, ktorý by nás prijal za členov. Takisto sme odmietali nasledovať čokoľvek, či kohokoľvek. Práve to bol dôvod vzniku nášho tretieho singla, „Jumping Someone´s Elses Train“, ktorý bol vlastne vyslovene proti tomu, aby sme naskočili na niektorý z rozbehnutých vlakov, ktoré v tom čase prechádzali okolo nás.
Boli sme veľmi seriózni mladí muži a obávali sme sa, že nás mnohí naši kritici, ktorým bola naša temná hudba ukradnutá, jednoducho zaškatuľkujú. Napriek tomu sme sa stali úrodnou pôdou, na ktorej goth hnutie prekvitalo.
Všetko, čo The Cure vytvorili v období 1980 – 1984 sa nejakým spôsobom stalo charakteristickou črtou tejto prchavej subkultúry. Kľudne to nazvite záhadou post-punku. Skľúčená akcia letmo odrazená v hríbovom opare dráždivých čiernych vlasov.
Zamyslite sa nad skladbami z našich troch ranných albumov, „Seventeen Seconds“, „Faith“ a „Pornography“, ktoré mnohí z našich najoddanejších fanúšikov považujú za našu „goth fázu“. Stali sa základom nielen pre nový hudobný štýl, ale aj pre spôsob fungovania vo svete. Chýbalo nám to iba pomenovať, ale aj to prišlo veľmi skoro. Môj výskum ma priviedol k hlbšiemu pochopeniu tejto subkultúry. Bola to príležitosť pre prekvapivé „zjavenie“: v modernej hudbe je takmer neslýchané, aby niečo tak amorfné vydržalo tak dlho.
The Cure nemali špecifický štýl; skôr sme boli akousi esenciou melancholických nálad. To brnklo našim fanúšikom na strunu – nielen v starom, pochmúrnom Anglicku, ale po celom svete, kde ľudia vnímali perspektívu rovnako temne a pochmúrne ako my. To nás viedlo v našom dobrodružstve v objavovaní druhej strany našej zrkadlovej budúcnosti. Videli sme zbytočnosť existencie v dlhom povojnovom nepokoji Británie a dožadovali sme sa niečoho viac.
Paradoxne, médiami je goth často vykresľovaný komicky. Pravdpodobne to tak musí byť preto, aby to bolo dvojrozmerné a ľahko stráviteľné pre tých, ktorí to nikdy nepochopia. Rovnako ako v prípade punku predtým, ak dokážete indentifikovať hlavné zložky, potom dokážete presne pochopiť, o čo ide.
Kritici punku videli len číra, texty plné zúrivosti a predpokladali, že o tom to všetko je, pričom im podstata unikala. Voľby ranných punkerov boli vedené nekomformným impulzom ísť proti prúdu spoločnosti. O tom bolo punkové hnutie, nielen o hudbe, ktorú prinieslo, či o štýle obliekania.
Ako mladý punker z okraja Londýna som chápal, že to bolo aj o iných veciach: bolo to krédo, postoj, dvojminútový manifest, ktorým som mohol mávať tvárou tvár svojmu strachu, aby som tak zahnal neistotu a zúfalstvo a získal tak v tej temnej a zredukovanej Británií aspoň nejakú nádej. Raven to chápala do špiku kostí. Táto nadpozemská krása sa postarala o to, aby sme na to nikdy nezabudli.
Descartesova slávna veta, „Cogito, ergo sum“ (myslím, teda som), viedla západného človeka k stotožneniu svojej identity so svojou mysľou, a nie s celým organizmom. Myslím, že pôvod gothu, a jeho blízkeho príbuzného – post-punku, môžeme prirovnať k snahe nájsť to, čo stálo za karteziánskym spôsobom myslenia. Ak bol punk rýdzym, pudovým nihilizmom, tak goth hľadal zmysel, hoci sme si to vtedy ešte celkom neuvedomovali. Jeho zdroje boli rôzne. Nie vždy to bola hudba. Inšpirovali nás filmy, literatúra a ostatné vizuálne umenia. V komiksovej verzií spia gothici v rakvách, okolo lietajú netopiere, čo mi príde príliš banálne a jednoduché na vysvetlenie (hoci v poznám chlapíka z Portlandu, ktorý v rakve skutočne spí). V srdci gothu je dualita, ktorá je krásna, ľudská a zároveň nadpozemská, čo zaručuje jeho aktuálnosť aj v súčasnosti.
Sú tu zjavné spojenia s Byronom a Poem, ako aj ďalšími desivými základmi, ale myslím, že je to len externalizácia impulzu, ktorý goth poháňa.
Väčšina premýšľajúcej a vnímajúcej britskej mládeže cítila, po prvej vlne punku, oslobodenie od zúfalého spôsobu prežitia, myslenia, ktoré v Británií existovalo od konca II. svetovej vojny. Punk prišiel, rozkopol dvere a čúdným spôsobom vpustil svetlo, aby čierne srdce niečoho, ako goth, mohlo existovať. Celej generácií tak ukázal, že všetko je možné a mohlo to byť bližšie k temnému impulzu, ktorého sa dožaduje samotná duša, ktorú si šokovaná mládež schovávala.
Ako dospievajúcim chalanom a dievčatám, nám goth a post-punk umožnili odkryť naše obavy a túžby, bublajúce pod intenzívnym povrchom. Kde sú teda tie korene? Kde sú tie semená, z ktorých sme vzišli?
Goth v skutočnosti nie je subkultúra, to som pochopil. Je to spôsob chápania sveta. Je to podstata hlbšej metafyzickej cesty. Ak žijete v Anglicku, je to všade okolo Vás, najmä v Londýne. Je to vo viktoriánskych stavbách starého Londýna, v nádherných, mystických gotických palácoch ako Strawberry Hill. Je to vo Westminsterskom opátstve, vo Valhalle britských hrdinov: veľký gotický opátsky kostol starý 1000 rokov. Je to ďalej na vidieku, v Kende, v Canterbury Cathedral. Je to v každom lejaku neustáleho dažďa a ponurnej, šedej oblohy. Je to v temných uličkách a v zahmlených brehoch Temže. V stenách starobylých krčiem a stále dláždených dickensovských uličkách. Je to v podstate všade.
Len sme museli nájsť jeho význam …
zdroj: Irish Times, 24/09/2023