Autor obalov singlov a albumov, Andy Vella, nám predstaví päť zo svojich najikonickejších grafických návrhov pre The Cure.
Kapela s nezameniteľným štýlom – očné šmynky, červený rúž, čierny odev, strapaté vlasy – The Cure. No podľa slov ich frontmana, Roberta Smitha, dlho odolávali ikonografií. „Nechcem byť známy pre to, ako vyzerám,“ povedal. „Keď sme začínali, tak som odmietal zverejňovanie našich fotografií … nechcem byť hocikto.“
Da sa s istotou povedať, že tento spôsob nefungoval. Po štyroch dekádach kariéry sú The Cure rovnako rozpoznateľní a obľúbení, ako pre svoj romantický pop, tak aj pre svoju výraznú estetiku. Samozrejme, nie všetko závisí od Robertovho výberu očných šmyniek, svoju rolu zohrali aj luxusné vizuály na obaloch nahrávok kapely.
A práve za toto môžeme ďakovať Andymu Vellaovi, britskému dizajnérovi, ktorý spolu s členmi samotnej kapely vytvoril obaly mnohých singlov a albumov The Cure. Cez jeho diela možno nahliadnúť do tvorby kapely – od strohej abstrakcie albumu „Faith“ (1981), cez kaleidoskopické hlbiny „Disintegration“ (1989), až po nasýtené odtiene kompilácie „Galore“, z roku 1997.
Andy bol ešte len študentom na West Sussex College of Art and Design v anglickom Worthingu, ked sa náhodou vo vlaku stretol s Porlom Thompsonom, jedným z ranných členov kapely, a začala ich pravidelná spolupráca na obaloch nahrávok The Cure (Andy pokračoval v spolupráci s Robertom aj po Porlovom odchode z kapely).
„Všetci moji kamaráti ma zrazu znenávideli, pretože som mal iba 18 a vlastne som ani nevedel, čo robím,“ povedal Andy pre Artnet News. „Ale v tom čase som navrhoval obaly zaujímavej kapele.“
Andy odvtedy navrhol niekoľko ďalších obalov nahrávok, vrátane tých pre Primal Scream, St. Vincent a Mogwai. Ale najviac je s interpretom spojená práve jeho práca pre The Cure a to až do takej miery, že navrhol aj dizajn deluxe edície pripravovanej knihy Simona Pricea „Curepedia: An A – Z of The Cure“.
Kniha je považovaná za rozsiahlu biografiu kapely a pre Andyho to bola príležitosť pre oživenie „veľmi zaujímavých spomienok“ na časy, kedy pracoval s kapelou, ktorá bola jeho srdcu blízka. „Ak by malo ísť o kapelu, ktorá by sa mi naozaj nepáčila, tak by to bola viac než zložitá práca,“ dodal.
V rovnakom duchu spomienok sme teda Andyho „prinútili“, aby nám porozprával o kreatívnom myslení a procesoch, ktoré sú na pozadí jeho trvalého umenia pre The Cure. Tu je 5 príbehov, ktoré sú za pozadím najznámejších obalov nahrávok The Cure.
Faith (1981)
Bol to prvý obal albumu, ktorý som robil pre The Cure, v spolupráci s Porlom Thompsonom, a vznikol v Bolton Abbey. Nemali sme žiaden plán, no šlo nám o akúsi monochromatickú, voľnú prezentáciu viery. Vybrali sme sa na sever Anglicka, kde bolo vlhko, mokro, chladno a samozrejme šero. Nafotili sme tam veľa záberov a úplnou náhodou sa nám podaril záber, čo je vlastne presvetlený negatív. Ak sa pozriete pozorne, tak v ohnisku alebo okolo neho si všimnete zrnenie.
Množstvo ľudí v tom zábere vidí prezentáciu Turínskeho plátna a vnímalo to ako vizuálny komentár. Ak ľudia dokážu „čítať“ umelecké práce, ktoré vytvoríte, tak podľa mňa odvádzate dobrú prácu, pretože si to začnú privlastňovať a stane sa to súčasťou ich života.
Disintegration (1989)
Slovo „rozpad“ môže byť interpretované v negatívnom zmysle. Takže sme vizuálne vytvorili akýsi rozpad farieb a textúr. Bolo to vytvorene pomocou priesvitných fólií od Polaroidu, takže to bolo veľa projekcií, prekrytí a re-fotografovania.
Roger O’Donnell povedal, že jediný dôvod, prečo sa nakoniec odsúhlasil tento obal bol práve ten, že je na ňom zachytený Robert, čo mi príde trochu nefér. Pôvodne som ho tam nechcel, ale neskôr sa mi zdalo správne, že sa v tom zábere takmer prepadol do úzadia. Robert vôbec nepovedal, „chcem byť na obale“, pretože touto komerčnou cestou sme rozhodne nešli. Ocitli sme sa v zóne vytvárania niečoho nádherného, no a jeho tvár tam dokonale zapasovala.
The Lovecats (1983)
Bolo to celé absolútne hravé, postavené na základe tej jazzovej mačacej záležitosti. Pre neľmi komerčná a zároveň veľmi odlišná skladba, takže aj obal bol vtipnou vecou. Pôvodne sme si nasadili mačacie masky, zo starých pančúch vyrobili mačacie telá a takto sa fotili v ultrafialovom svetle. Celú noc sme strávili v Porlovej kuchyni a kvôli tomu svetlu sme museli mať slnečné okuliare. Na konci sme istotne vyzerali ako dve utopené mačky.
Bolo to veľmi vtipné a nemyslím si, že nás nahrávacia spoločnosť v tomto brala vážne. Mám pocit, že nás mali za idiotov, ktorí sa na nich len hrajú. Ale nakoniec, bol som rád, že sme boli práve takí, nakoľko sme nevyzerali homogenizovane. Bolo pre nás dôležité vytvoriť niečo umelecké, čo prezentovalo tú hudbu.
Wish (1992)
„Wish“ je úžasný album. Obal je veľmi ilustratívny a riadený Porlom. Našou interpretáciou sme chceli ukázať čo je na svete zlé, ale tým svetlom vychádzajúcim z rúk, ktoré zvierajú planétu sa snažíme zachytiť niečo výnimočné. Bol to náš prvý návrh, kde sme kombinovali analógové a digitálne technológie. Vtedy, v roku 1992, som si kúpil Apple Mac s tým malým ručným skenerom, takže ten mesiac v strede je vlastne plátok jablka. Je to digitálny sken niečoho veľmi organického.
Boys Don’t Cry (New Voice – New Mix 1986)
Ľudia mi posielajú fotografie so svojimi tetovaniami s týmto motívom a stretol som množstvo slávnych ľudí, ktorí mi hovorili, že s plagátom, s týmto motívom, vyrastali, keďže visel na stene ich izby – jednoducho šialené! Niekedy sa jednoducho ocitnete v správnom čase na správnom miete. A samozrejme, že má na tejto fotografií podiel aj môj brilantný talent. Videoklip k tejto verzií som natáčal na dva kotúče, na farebný a na čierno-biely. No a táto fotografia je z toho druhého.
Keď prednášam, tak študentom prízvukujem, aby si dali záležať na každej práci, pretože nikdy neviete, kam Vás môže zaviesť. Ak by mi niekto v roku 1985 alebo 1986 poviedal, že fotografia, ktorú sa chystám urobiť, bude pravdepodobne jedna z mojich najlepších, asi by som sa „posral“ a vôbec ten záber neurobil. Som na ten moment veľmi hrdý, zachytáva totiž konkrétne obdobie a chvíľu. Je to identifikovateľné.
zdroj: Artnet.com, 20/09/2023