Pri spoločných debatách kapely o 13. štúdiovom albume mal Robert v predstavách dvojalbum s 13-timi skladami na každom z nich. V období 2006 – 2008 nahrali The Cure dohromady 33 skladieb, no pri ich editácií Robert pochopil, že projekt bude lepšie fungovať ako klasický album.
Po mnohých odkladoch album „4:13 Dream“ nakoniec vyšiel 27.októbra 2008. Magazín Rolling Stones sa s Robertom porozprával pár mesiacov predtým, než sa kapela pustila do samotného nahrávania.
„Stále mi hovoria, že album mešká a mešká, no ja sa na to pozerám inak. Verím, že neskoro nie je. Všetko je to len o tom, že zbytočne stanovia termín, keď ešte nič nie je dokončené. Milujem ten zvuk, ktorý vydávajú stanovené termíny po tom, čo sa prešvihnú. Myslím, že nech s týmto albumom urobíme čokoľvek, prežije nás, takže ja som rozhodnutý, že to bude znieť presne tak, ako chcem, aby to znelo. Ako už bolo povedané, bude dokončený v deň mojich narodenín, 21.apríla.
Mali sme nejaké problémy s tým, čo sa dostane na album. Je tam zopár pomalých skladieb, 7-minútových, zopár veľmi rýchlych a ten zbytok je niečo medzi tým. Ten album pokrýva všetko, čo The Cure kedy urobili a to v 33 piesňach. Niečo podobné sa nám podario v 1980-tych rokoch na albume „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“. Snažíme sa, strieľame všetkými smermi a nakoniec to dáme všetko dohromady. Dá sa však skonštatovať, že v tom, čo by sme mali urobiť, panujú menšie nezhody. Existuje frakcia, ktorá hovorí, že by sme mali vydať album, ktorý by znel čo najkomerčnejšie, jednoducho znovu podchytiť publikum The Cure a neskôr ho zasypať zvyšným materiálom. Iná frakcia mi hovorí, „Vyprdni sa na to, nikdy sme na nič nebrali ohľad a čo neosloví rádiá, to šupneme do filmu a podobne.“
Nahrávali sme všetci spolu v jednom štúdiu. Pravdepodobne 75% výsledného materiálu pochádza z prvého sedenia, ktoré v nás zanechalo skutočne skvelý dojem. Neskôr sme však veci trochu doladili, zmenili tempá, nahrali veci znovu. Ale väčšina z toho, čo sme urobili, sú v podstate naše vlastné demá.
Z pohľadu samotného zvuku je dobré to, že ako tie pomalé, tak aj rýchle kúsky, a všetko medzi tým, spolu skvele funguje. Máme obmedzenú paletu zvukov, čo znamená, že v 33 skladbách sme použili syntezátorové zvuky iba štyrikrát. Ja sám som mal zapojené iba tri zosilňovače, viac nie. Priestor, v ktorom sme hrali bol vždy ten istý. Takže, aj keď sú tie piesne trochu zvláštne a trochu nešikovne do seba zapadajú, majú aspoň tú výhodu, že vždy sú zvukovo rovnaké.
Stanovili sme si pravidlo, že počas nášho pobytu v štúdiu doň nevpustíme nikoho. Boli sme tam iba my štyria a Keith Uddin, inžinier, s ktorým sa poznáme už štyri roky. Takže pri nahrávaní, na tej druhej strane, v kontrolnej miestnosti, nie je nik iný so svojim názorom. Všetci poznajú slabé stránky toho druhého a tak ideme ďalej. Aj preto sme sa pri práci bavili, hoci sme nie vždy vo všetkom spolu súhlasili. Tá fáza hádok je už za nami, čo je potešujúce.
V prípade dvoch skladieb ide dokonca o staré demá z 1980-tych rokov, jedna pochádza z dema z rokov 1990-tych. Pri príležitosti znovu vydania našich starých albumov som si mal možnosť vypočuť všetko, čo mám vo svojom archíve, v ktorom sa nachádzajú stovky pások, na ktorých som objavil kopec skutočne skvelých vecí. Keď som si ich vypočul, napadlo ma, „T by mohlo fungovať. Viem si predstaviť, ako to hrám.“ Len som počúval tie nahrávky a vyberal si. Je tam jedna vec, ktorá znie ako „D 80“. Keď si album vypočujete, istotne ju identifikujete. Skutočne sa vydarila. Je z obdobia „The Head On The Door“, má veľa odskokov a skutočne vyznieva ako z 1980-tych rokov. A to nemyslím v zlom. 1980-te roky sú súčasťou nášho dedičstva. V súčasnosti má tá skladba pracovný názov „Kat 8“.
Album nie je tematický, ale možno niektoré texty majú v sebe viac spoločenského povedomia. Jedna zo skladieb čerpá námet z knihy, ktorú som čítal pred pár rokmi, „The End Of Faith“ od Sama Harrisa. Pojednáva o obsurdnosti organizovaného náboženstva. Chcel som to však prezentovať hudobne tou najzábavnejšou formou. Vždy mám pocit, že iným spevákom z iných kapiel takéto témy nič nehovoria, no aj tak o tom spievajú, tak v čom som ja iný? Táto ignorácia všetkého je pre mňa veľmi zahanbujúca.
Ale moment, toto je tá najlepšia zostava The Cure za posledných 20 rokov, alebo od čias „Disintegration“. V štúdiu vládne neuveriteľná energia a tie skladby na to reflektujú. Chcem Vás uistiť, že latku mám nastavenú omnoho vyššie, než v minulosti. Takže, ak máte radi The Cure, budete mať radi aj tento album.
zdroj: Rolling Stone, 2008