Krátko pred fenomenálnym vystúpením The Cure na festivale Roskilde poskytli páni rozhovor organizácií FreeMuse, ktorého hlavnou témou bola cenzúra.
Najhoršie formy represie v hudbe vo všeobecnosti, podľa Teba?
Robert: Ono je to urobené veľmi šikovne práve v tom, že ľudia sú marginalizovaní. Mám na mysli všetky formy cenzúry, nielen v hudbe. Je dané, že vládnuca trieda je tá najlepšia a vďaka tomu pravidlu sú ľudia vytláčaní z priestoru, nedostávajú možnosť byť vypočutí. Nejedná sa samozrejme o priamu cenzúru, pretože tá vytvára mučeníkov a prípadne hnutie odporu. Takýmto spôsobom sú ľudia tlačení na jednu stranu a ešte ich svojim spôsobom aj sponzorujú. Zistil som, že najhorším druhom cenzúry je pravdepodobne samotný odmietavý postoj, na ktorom v podstate ani nezáleží. A hlavne v hudbe je to veľmi bolestivá záležitosť. Za tie roky sa to pre nás stalo jednoduchšie, pretože ak sa niekto postaví proti mne, ako umelcovi, tak ja už mám možnosť sa brániť, nakoľko dnes predávame množstvo nahrávok, no ten, kto veľa nahrávok nepredáva, to má stažené a nemusí byť dostatočne psychicky odolný pokračovať. Neznášam tie chvíle, keď takéto niečo vidím napr. u kapiel, o ktorých viem, že sú dobré. Napriek tomu sa však nikam neposunú, pretože ich skladby nikdy nikto v rádiu nezahrá, ani neodvysiela v televízií. Je to veľmi frustrujúce.
Si jedným zo zakladateľov The Cure, ktorí sa zrodili na začiatku punkovej éry, ktorá skutočne spôsobila zmenu zaužívaného poriadku. Nielen v hudbe, ale v kultúre celkovo, dokonca aj v politike. V tom období mali mnohé kapely problémy so zabehnutými pravidlami a poriadkom, dokonca boli obeťami cenzúry. Aký to bol vtedy pocit, ako si to vnímal?
Robert: Nemyslím si, že by sme my sami boli v tej dobe vystavení nejakej skutočnej cenzúre. Skôr šlo možno o nejaký neviditeľný spôsob, ktorý funguje dodnes, keďže v kultúre je množstvo vecí marginalizovaných, účinným spôsobom cenzurovaných, nie je im poskytovaný žiaden verejný vysielací priestor. Je to jednoducho ďalší spôsob cenzúry. Napr. Sex Pistols boli cenzúrovaní tým najjasnejším spôsobom, boli jednoducho zakázaní. The Cure však do polovice 1980-tych rokov v tomto smere nijako neutrpeli a potom sme napodiv dostali stopku v mnohých krajinách Východnej Európy, kde sme nemohli hrať. Považovali nás za podvratné živly.
To asi kvôli skladbe „Killing An Arab“ …
Robert: To nie. „Killing An Arab“ bol samostatný prípad, ktorý sa týkal hlavne Spojených štátov. Mali sme tam s ňou veľa problémov, nakoľko ju začali hrať dj-i v rádiách. Ono to bolo celkom vtipné, keďže to bolo osem rokov po jej vydaní. Zrazu sa však objavili problémy, ale vyriešili sme to vcelku uspokojivo pre všetky strany. Poskytol som seriózne rozhovory pre médiá, kde som veci vysvetlil, stretli sme sa s predstaviteľmi arabských a židovských organizácií, pre mládež sme odohrali nejaké tie koncerty. A malo to aj svoj pozitívny efekt, pretože mi to poskytlo priestor, aby som upozornil na skutočný problém, o ktorom sa dovtedy racionálne nedebatilo. Podarilo sa nám trochu vyvrátiť ten všeobecný pocit, že nie sme úplne v poriadku, že predstavujeme niečo neštandardné, no pritom sa nám darilo veľmi dobre, čo bol veľmi nebezpečný precendens. Čím sme však starší, tým sme akceptovanejší, hoci ja nás stále považujem za alternatívnu kapelu. Pozrite aj dnes, sme headlineri na Roskilde a ja mám pocit, akoby sme s kapelou práve začínali.
Mali by v hudobnom prejave existovať nejaké obmedzenia?
Roger: Jednoznačne. Viete, sú tu kapely ako Limp Bizkit alebo Marilyn Manson a podobne, ktoré svoje postavenie na hudobnej scéne využijú len na rozbúrenie situácie. Samozrejme, som proti cenzúre ale zdá sa, že tieto kapely sa chcú len votrieť do pozornosti a vybičovať nenávisť. Toto rozhodne neslúži dobrej veci. Samozrejme, nemám poňatia, ako tomu zabrániť, či nejak kontrolovať. Či to obmedziť alebo rovno zakázať …
Simon: Rozhodne nie. Jasné, niekedy si hovorím, že by deti nemali možnosť dostať sa k veciam ako napr. Eminem a podobne. 8-ročné deti by nemali počúvať veci o orálnom sexe a podobne. Ale na druhej strane ten človek má právo o tom hovoriť, mal by mať právo nahrať si, čo chce, povedať, čo chce, či už je to negatívne alebo pozitívne.
Jason: Ľudia by si mali na akýkoľvek druh umenia a kultúry urobiť vlastný názor. A história ukázala, že ak je niekto obmedzovaný, či napádaný za svoje presvedčenie, tak to nikdy nebude správne, nie je to tak? Vždy je to menšina, ktorá trpí. Treba v tomto začať od nuly, bez vzdelávania to nejde. To je podstatou toho, aby ľudia boli schopní urobiť si vlastný názor. Ak budú ľudia dostatočne vzdelaní, tak dokážu akceptovať rozdielne názory. Samozrejme k tomu patrí aj vyvážená výchova. Potom to v pohode zvládnu aj sami.
Najkontraverznejšia skladba The Cure, „Killing An Arab“, ktorá vznikla na motívy poviedky Alberta Camusa („Cudzinec“), bola počas Vojny v zálive (1991) v mnohých krajinách zakázaná. Ako to vnímate dnes?
Jason: V ktorejkoľvek vojne dôjde k cenzúre, nie? Čo na to povedať? Urobili to. Podľa mňa, všetko, čo malo arabský nádych, či už šlo o knihu, či film, bolo v Štátoch „zakázané“, aby sa tým vyhlo nežiadúcemu súcitu s tzv. nepriateľom. Ale bola a je to kravina!
Simon: Bolo to tým počiatočným strachom. Ľudia prídu na Váš koncert a tam počujú, aby ste niekoho zabili. Poviete si, dobre, je to len pieseň, vlastne pieseň na motívy knihy. Som si istý, že samotná kniha toľko povyku nevyvolala, tak prečo zrazu taká veľká reakcia v súvislosti s piesňou, prečo z nej boli takí nervózni? Prišlo mi to ignorantské. Ale ide o to, že sú ľudia, ktorí sa narodia s vrodenou túžbou chytiť do rúk zbraň, chcú v mene obrany niečo ničiť, zakázať, či už ide o piesne, či umenie, jednoducho si nájdu príčinu prečo pozdvihnúť zbraň. Nuž ale, ľudia sú už takí. Nie je to o tej hudbe samotnej, je to o ľuďoch a ich probléme.
zdroj: YouTube