Internetové stránky s bizarným názvom „No More Workhorse“ zverejnili rozhovor so Simonom Pricem, autorom veľmi populárnej encyklopédie venovanej The Cure – Curepedia.
Ako dlho si už fanúšikom The Cure?
Dalo by sa povedať že od roku 1983, kedy som videl kapelu v Top Of The Pops, so singlom „The Walk“. Ale v samotnej knihe som zmienil skutočnosť, že osoba Roberta Smitha ma skutočne opantala ešte skôr, než som sa ponoril do ich hudby. Existoval taký magazín s názvom „Flexipop“, mesačník, ktorý fungoval len krátko, a na úvodnej stránke mal flexi-disk. Inak, taká nič moc publikácia, veľmi odfláknutá. Každý mesiac uverejnili denník nejakej popovej hviezdy, akoby zmapovali týždeň jej života. Takto zverejnili aj týždeň Roberta Smitha a mne to vôbec neprišlo v štýle, „pozrite sa na mňa, aký som divný“. Oni sa ani nesnažili pôsobiť čudne, no napriek tomu boli len jemne čudní. Robert robil také veci ako plánovanie baletu s jeho Mary, v záhrade, kde mal vlastne posúvať jej nohy, alebo sa chodil v noci prechádzať počas búrky. Dokonca ho bavili nočné prechádzky v mestskom parku, pretože sa rád bál a bavili ho predstavy, že by ho mohol niekto prepadnúť. Alebo sa počas varenia večere obliekol ako jeho mama a potom sa spoločne usadili v záhrade a sledovali futbal v telke, ktorá bola v obývačke. Jednoducho si otvorili okno a pozerali!
Netušil som, že byť dospelý znamená, že môžeš robiť vlastne čokoľvek. Ja som si skôr myslel, že v dospelosti sa okná možností naopak zatvoria a ak už, tak musíte byť veľmi komformní. Takže zrazu som spoznal chlapíka, ktorý si žije po svojom, a taký je vlastne aj spôsob jeho bytia na tomto svete … Tie stránky z toho časopisu som si vytrhol a strčil si ich do svojho školského saka, aby som každý deň našiel nejakú inšpiráciu. Samozrejme, po hudobnej stránke bol prvý zážitok s „The Walk“ niečo fantastické … temný electro tanečná skladba, do istej miery inšpirovaná skladbou „Blue Monday“ od New Order, hoci The Cure to popierajú. V tom momente som naskočil na ich palubu. Patril som k tým pubertiakom z 1980-tych rokov, ktorí nosili tie veľké účesy a očné šmynky. Inak, s očnými šmynkami som experimentoval iba preto, že ich nosil Robert. Naliehal som na mamu, aby mi uštrikovala ten veľký mohérový sveter, pretože aj Robert mal taký a ľudia ma zvykli na ulici podpichovať tým, že mi pri stretnutí spievali skladby The Cure. Takže som bol vlastne jedným z nich …
A ako začala Tvoja kariéra spisovateľa?
Nemalo to veľmi ďaleko od momentu, čo som videl The Cure v Top Of The Pops … To mohlo byť niekedy v roku 1984, mal som 15, keď vyšiel singel „The Walk“ (1983) a s písaním som začal, keď som mal 16. Zvykol som vtedy čítať miestne noviny, v South Wales, s názvom „The Barrier District News“. Nemali tam žiadnu rubriku pre mladých, tak som im na túto tému napísal list. Určite som to však neurobil kvôli práci! Napísal som im niečo v štýle, že tam uverejňujú len nekrológy a výsledy Lady Skittles. Oni mi odpísali, že ak dokážem niečo lepšie, tak mi dajú k dispozícií stĺpček. To ma doslova odpálilo. Každý týždeň som teda napísal recenziu nejakého singla, či skladby, ktorú som počul v rádiu, pretože oni mi žiadne single na recenziu neposielali. Takže to bola len taká „lokálna sláva“, veľká ryba v malom bazéne. Mali 14 000 čitateľov v 42 000-ovom meste. Takže jedna tretina mesta posielala do redakcie nahnevané listy, kde písali veci ako „ako môže niekto napísať, že The Smiths sú lepší než The Beatles??!!“ …
Pokračoval som v písaní aj počas univerzity. To som písal do študentských novín, „London Student“, a vďaka tomu sa mi podarilo premárniť šancu urobiť rozhovor s mojim novinárskym vzorom, Simonom Reynoldsom z Melody Maker. Inak, on ma tak trochu zobral pod ochranné krídla, keďže som vďaka nemu pričuchol k písaniu recenzií. Vyštudoval som francúzštinu a filozofiu, tak som im (v Melody Maker) povedal, že odchádzam žiť do Paríža. Môžem Vám odtiaľ posielať svoje recenzie? A oni súhlasilo, len aby sa ma zbavili rovnako, ako kohokoľvek iného. Začal som im teda tie recenzie posielať. Tie prvé samozrejme odmietli, ale v novembri 1988 mi vytlačili moju recenziu koncertu Nick Cave And The Bad Seeds, v ktorej boli aj fotografie. Bol som nadšený a odvtedy to pokračovalo, skutočne. Štúdium som samozrejme dokončil, ale moje srdce mu už dávno nepatrilo. Vedel som, čo chcem robiť a tak som ďalších 9 rokov pokračoval v spolupráci s Melody Maker. Počas toho obdobia som sa celkom dobre spoznal s Manic Street Preachers, čo nakoniec skončilo, že som o nich napísal knihu („Everything“). A myslím, že sa celkom podarila. Neskôr som získal prácu v nedeľnom vydaní The Independent, ktorá trvala 12 rokov a tak sa dostávame do obdobia spred 10 rokov.
Ako si sa vlastne dostal k tomu, že si začal písať Curepediu?
Úprimne, ani to nebol môj nápad. Vydavateľom je v skutočnosti chlapík menom Lee Brackstone, ktorý založil toto vydavateľstvo, White Rabbit, ktoré je súčasťou vydavateľstva Orion, ktoré zasa spadá pod Hachette, čo už je slušná korporádia, ale White Rabbit je toho súčasťou ako malé nezávislé vydavateľstvo. Predtým pracoval pre Faber And Faber a celé roky sa snažil pre mňa nájsť vhodnú knihu, pretože sa mu páčila moja kniha o Manics, lenže sme dlho nevedeli nájsť vhodnú tému. Lenže, raz sme mali strednutie a tam mi navrhol, že prečo by sme neurobili veľkú knihu A – Z venovanú The Cure? Nebol som si tým istý. Na jednej strane je to platená práca, dokonca poctivá, a ja som to neodmietol. Lenže, nie je vec, od A po Z, akýmsi lacným trikom? Nie je to tak trochu len iný spôsob prístupu k ich práci, či histórií?
No v skutočnosti mi to prišlo oslobodzujúce, pretože kniha, samozrejme, obsahuje eseje o každom členovi kapely, o každom albume single a podobne. No formát „od A po Z“ mi umožnil vzdať sa lineárnej časovej osy a umožnil mi písať tematicky, dávať dohromady rôzne veci z rôznych období, takže som mohol písať eseje o veciach ako napr. náboženstvo, sex, politika, ako to všetko súvisí s The Cure, no aj o zdanlivo triviálnych veciach ako vlasy, majkap, topánky, ktoré však pri dôkladnom preskúmaní až také triviálne nie sú. Dokonca pri písmene Q som mohol písať o futbale, keďže sem zapadajú Queens Park Rangers. Nakoniec sa to ukázalo ako veľmi príjemné uchopenie témy.
Ako dlho si to všetko dával dohromady?
Bože … viac ako tri roky. Začal som vo februári 2020. Pôvodne to bol akýsi lockdown-ový projekt, ale z istých dôvodov, niektoré s touto knihou ani nesúvisia, dokonca ani s témou, som si vlastne neuvedomil, koľko som si toho na plecia naložil. Nakoniec to teda trvalo tri roky a počas toho obdobia som robil aj iné veci. Čím viac som sa ponáral do The Cure, tým viac svetov som v tej téme začal objavovať a nemyslím si, že takéto niečo môže platiť o každej kapele. Myslím, že práve to o The Cure niečo vypovedá, že čím viac sa na ich svet pozeráte, tým viac je na čo pozerať.
Urobil som vlastne smiešnu výskumnú prácu. Len som sa tak rozhodol, pretože toto nie je žiadna oficiálna kniha, nesedel som s nikým z kapely, sedel som sám so sebou a prehrabával sa zhromaždenými globálnymi poznatkami o The Cure, čo je dnes samozrejme online spôsobom jednoduchšie, než v minulosti. Samozrejme, že som mal k dispozícií aj kopec starých hudobných článkov, či kníh a poznámok v papierovej podobe. Myslím, že som sa pri tvorbe tejto knihy aj tak trochu zbláznil. Stratil som pojem o tom, kto vlastne som, o čom to všetko bolo, kam som vlastne smeroval a dokonca som mal pochybnosti o tom, či to vlastne niekedy ukončím … podobne ako pri odpovedi na túto otázku!
Bolo toho veľa, čo sa do knihy nedostalo?
Myslíš po dokončení? Je v nej 290 záznamov, ale okamžite po uzávierke ma napadol ďalší, takže som si sám „nakopal“. Ale tiež prišiel ten moment v štýle: Simon, už s tým prestaň, je to uzavretá vec! Takže odpoveď na otázku znie: nie. Nič som vedome nevynechal. Ale samotných vydavateľov som doslova vyzýval, aby mi povedali, že už mi z toho začína šibať a že už ide o veci, koré do rockovej biografie nepatria. Miestami som sa od ústrednej témy doslova špirálovito vzďaloval, hlavne keď som sa brodil tými králičími norami pozadia skladieb a zisťoval si veci o prepuknutí tarantizmu v stredovekom Taliansku, či o zložení škótskej vody medzi dvoma Shetlandskými ostrovmi a všetkých tých ďalších veciach, ktoré nejako tangenciálne súvisia s Te Cure. Znie to veľmi banálne a nehanebne, ale toto šiškovité pozadie vecí, ktoré sú na okraji relevantnosti pre samotných The Cure, mi dalo mnohému zmysel a zistil som tak viac o tom, kým vlastne sú …
Takže sa do knihy vlastne vošlo všetko, no kvôli obsiahlosti sa to muselo poslať do Číny, nakoľko bol problém to v našich podmienkach publikovať. A som na to fakt hrdý!
Nejaká odozva zo strany kapely? Uvedomujú si existenciu tejto knihy?
Informovali sme ich o tom po celý čas. V rôznych štádiách dokončenia sme kapele posielali rukopis, aby si to Robert mohol prečítať. Ale od kapely nedošla v podstate žiadna zamietavá odpoveď, iba zopás pripomienok, ktoré sa týkali filmu „The Cure In Orange“. Tie boli publikované v edícií magazínu Record Collector, venovanej The Cure, do ktorej bol Robert osobne zainteresovaný. To sa mi len vrátilo niekoľko poznámok, len faktické pripomienky, ktoré som vzal na vedomie. Ale väčšinou som si robil veci po svojom, nik mi nenazeral cez plese, čo malo svoje výhody, aj nevýhody. Určite som však mal voľný priestor povedať veci, ktoré by som asi povedať nemohol, keby do projektu bola priamo kapela zapojená. Neviem. Bolo to ako keď som písal knihu o Manics, kedy som získal to najlepšie z oboch svetov, nakoľko mi oni sami veľmi pomohli, keď mi poskytli informácie „mimo záznam“ a posunuli množstvo materiálu.
V podstate prešlo cezo mňa všetko, čo v minulosti povedali. Do rúk sa mi dostali vskutku podivné veci, ako napr. ilegálne stiahnuté čisto „casette“ rozhovory z Austrálie, z ranných 1980-tych rokov a podobne. V nádeji, že by mi čo i len jediný citát všetko pre mňa odomkol. Takto som k tomu pristupoval.