Lol Tolhurst o svoji bicích hrdinoch – 01/2024

Myslíte si, že o Lolovi viete všetko? Možno Vás prekvapí, že doslova miloval britské progresívne kapely z 1970-tych rokov.

Druhá kapela, ktorú som zažil na koncerte, boli King Crimson. Bol to koncert v Hyde Parku, v roku 1971, kde bol voľný vstup. Mal som vtedy 12, či 13. King Crimson som už vtedy sledoval, nakoľko som objavil ich debutový album „In The Court Of The Crimson King“. Tam to už zašlo aj trochu ďalej, pretože sa mi páčil spev Grega Lakea, takže môj prvý halový koncert som zažil s Emerson, Lake & Palmer v Empire Pool, vo Wembley.

O 45 rokov neskôr: Keith Emerson žil v mojom susedstve, v Los Angeles. Ak by som ako tinejdžer vedel, že raz budem nedeľné obedy tráviť v spoločnosti môjho veľkého hrdinu, asi by ma to odpálilo. Zoznámil nás Glenn Hudges z Deep Purple. Pochválil som sa Keithovi, že som videl koncert ELP vo Wembley a on mi na oplátku prezradil, že The Cure boli obľúbenou kapelou jeho syna. A ja na to, „no toto! kruh sa uzavrel!“

Ako puberiak som zvykol pravidelne chodiť do Croydon Greyhound. Nebol problém sa tam dostať vlakom a z Crawley to trvalo asi 30 minút. Chodili sme tam každú nedeľu a zisťovali si, kto bude vystupovať. Kapely Stray som musel vidieť asi 800 krát; tuším tam vystupovali každý víkend!

Ale Can tam vystúpili iba raz a bolo to úžasné! Bolo to v roku 1975 a mal som 16. Nemal som poňatia, kto vlastne sú, ale pri pohľade späť, mali už vtedy v sebe všetko, čo ste si len dokázali predstaviť.

Som si istý, že som ten koncert sledoval s Michaelom Dempseym – a tým koncertom sa vlastne začali diať všetky tie veci. Videli sme všetky tie pompézne kapely, absolútne vzdialené mojim predstavám o tom, čo by som niekedy mohol dokázať.

S The Cure sa ešte len začínali, ale keď sme videli hrať Can, tak mi to prišlo presne také, čo sme robili na našich prvých skúškach; chvíľu si len tak brnkali a to až do momentu, kedy niekto niečo neobjavil, ostatní sa toho následne chytili a zaznelo, „Dobre! Skvelé!“.

Samozrejme, že Can boli sofistikovanejší, ale nebolo to vzdialené našim skúsenostiam a v tom bola tá spojitosť. Bubnovanie Jakiho Liebezeita bolo neuveriteľné a on sám vravel, že „musíte hrať monotónne“. Dostal som sa do toho, počúval som tie desaťminútové skladby a on hral v podstate stále to isté – ale on bol v tých skladbách ponorený a tam som našiel to prepojenie!

zdroj: loudersound.com, 05.01.2024