Play For Today – 02/1980

Rozhovor s Robertom pre francúzsky magazín Best z obdobia pred nahrávaním druhého štúdiového albumu The Cure.

Pochádzate z Crawley, z malého mesta v Sussexe
Robert: Áno, malé mesto s 90 000 obyvateľmi.

Aké to tam je?
Nudné, na zomretie. Je to moderné mesto, kompletne, teda okrem samotného centra, ktoré bolo zachované v pôvodnom stave. Je to tam veľmi neosobné.

Aké boli začiatky The Cure?
Začalo to v roku 1976, odvtedy sa v kapele okolo mňa vystriedalo množstvo ľudí, možno aj 30. Kapela sa postupne vyvíjala a postupne sa z nej stala kapela s názvom The Easy Cure. S hraním sme začali vlastne preto, že nič iné sa robiť nedalo. Vždy vo štvrtok večer sme mali prenajatý priestor, kam sme sa ale mohli dostať iba prestupom na 6 – 7 autobusových linkách. Spočiatku sme hrali len tak pre zábavu, potom prišli vystúpenia v puboch. Hudobníci k nám prichádzali vcelku pravidelne a postupne sa z toho stala stabilná zostava. Trvalo to celé asi rok. Z toho teda vzišli Easy Cure a boli sme trochu unavení z toho, že sa nám nedarilo preraziť. To už sme kapelu tvorili ja s Lolom, Michaelom a gitaristom Paulom, ktorý nás opustil v roku 1978.

Napodiv ste ale podpísali kontrakt s nemeckým disco vydavateľstvom Hansa Ariola. To ale netrvalo dlho …
Neľutujem nič z toho, hoci to bola frustrujúca skúsenosť, pretože nám nechceli nič vydať. No bola to dobrá lekcia, keďže sme sa priučili práci v štúdiu. Začali sme vidieť do hudobného biznisu, nedôverovať všetkému, aj keď o tom viem stále málo. Tá zmluva skončila po ôsmych mesiacoch, ale urobili sme dobre. Dnes máme nový zvukový systém, nový materiál, k dispozícií štúdiový čas, nebolo to teda nič katastrofálne. Keby sme sa upísali nejakému progresívnemu vydavateľstvu, asi by sme toho dnes veľa nemali.

Ale veď ste sa nakoniec upísali Chrisovi Parrymu a Fiction.
No áno, ale naša dnešná produkcia je úplne iná. Myslím, že to spojenie s Hansa Ariola prišlo v správnom čase a v istom zmysle sme mali šťastie, že sme s nimi nič nevydali, pretože by nás to nenávratne zaradilo do kategórie neúspešných punkových kapiel.

Pri skladbe „Killing An Arab“ si sa inšpiroval Camusovým „Cudzincom“. Môžeš mi prezradiť, čo Ťa k tomu viedlo a aký je Tvoj osobný výklad jeho diela?
Na Crawley College som získal vo francúzštine úroveň „O“, študoval som Moliéra a básnikov 15. a 16. storočia, no bola to nuda. No a potom sa ku mne dostala spomenutá kniha, bola to jediná, ktorú som bol schopný vo francúzštine prečítať. Dokonca som si ju prečítal opätovne, pretože je to fenomenálne dielo, ale samozrejme už v preklade. Hlavný hrdina, Meursault, mi je veľmi sympatický. Myslím, že veľa ľudí je takých, akým je práve on, nikdy aktívne nevystupujú voči niečomu alebo za niečo. Takto to vidia aj mnohí novinári, s ktorými som sa rozprával. Tým, že s Meaursaultom súcitím, to ma ešte nerobí apatickým. Tu ide o veci, ktoré sa týkajú iba jeho a majú význam iba pre neho.

Útek od reality …
Aj takýmto spôsobom sa to dá vyložiť. Ale nie je za tým žiadna filozofia. V extrémnom prípade Vás zabitie človeka nemusí nejako ovplyvniť.

To zaváňa Zenom, či budhizmom. Na druhej strane, to, že ste na obal albumu, či singla neumiestnili fotografiu kapely, to skôr zaváňa mohamedánstvom.
Keď vstúpim do obchodu s hudobninami a vidím tie obaly nahrávok, vždy si okamžite urobím názor. Takto reagujú mnohí. Náš pôvodný zámer bolo získať si pozornosť práve tým, že na obale nebudú žiadne informácie. Obal nášho debutu mi však príde až príliš „umelecký“. Ale to je chyba Polydoru, ktorý to schválil bez toho, aby sme sa k tomu mohli vyjadriť. Samozrejme, ten nápad s lampou, chladničkou a vysávačom je náš, ale oni to dali do tlače v období, keď sme boli na turné.

S Lolom ste na britskom turné Siouxsie And The Banshees nahradili členov kapely, ktorí ju opustili. Ako sa Vám to podarilo?
To si vážne nepamätám. Veľa sme sa ale naučili z ich prístupu k vystupovaniu. Siouxsie má všetko dokonale pod kontrolou. My sme si len tak brnkali pre seba. Od publika sme neočakávali nič konkrétne, ani žiadnu reakciu … Samozrejme, že sme dúfali, že sa ľudia budú zabávať, ale takisto sme chceli, aby sa nad vecami aj trochu zamysleli …

Zvuk albumu je vcelku ohromujúci, veľmi bohatý, no zdá sa, že ste použili iba 4-trackové zariadenia.
Nie, použili sme až 24-trackové a najviac, 12-trackov, sme použili pre bicie. V istom zmysle má každý bubon prirodzený zvuk. Ale pri všetkých skladbách to tak nebolo. Napr. v „Accuracy“ sme použili celý program, časť išla na nástroje, ale zvyšok sme využili pre priestor. Tým tá skladba nabrala na veľkosti. Náš ďalší albumu, vyjde v apríli 1980, bude navrhnutý rovnakým spôsobom. Jediná vec, ktorá sa mi na debute nepáči, je Parryho produkcia. Sú tam piesne ako „Accuracy“, či „So What?“, ktoré sú príliš „vpredu“, s maximom prítomnosti, zatiaľ čo ostatné sú … pokojné, nie, to je príšerné slovo … povedzme, že pôsobia miniatúrne. A medzi týmito dvoma typmi je veľký rozdiel, pretože tak album pôsobí nie ako celok, ale len ako zbierka piesní. Ja by som skôr uprednostnil skutočnú kontinuitu. Tie dve nahrávacie sedenia sme urobili nesprávnym spôsobom, bol medzi nimi príliš veľký časový rozdiel. Počas jedného sedenia sme nahrali „Three Imaginary Boys“, „Another Day“, „Accuracy“ a „10:15“ … a zvyšok, ako napr. „Object“ sme nahrali na druhom sedení. Druhý album budeme nahrávať nepretržite 10 dní. Je zložité vtlačiť do albumu atmosféru a zároveň v ňom mať rôznorodosť. Nie je dobré to robiť ako XTC, ktorí robia blšie skoky z jednej atmosféry do druhej.

Objavia sa na druhom albume aj single „Boys Don´t Cry“ a „Jumping Someone Else´s Train“?
Nie, albumu „Three Imaginary Boys“ bude pre americký trh prepracovaný a bude obsahovať aj skladby „Killing An Arab“, „Boys Don´t Cry“ a „Jumping …“ Takisto bude zmenený obal a samotný album sa bude volať „Boys Don´t Cry“.

O čom je vlastne skladba „Boys Don´t Cry“?
Ide o ten klasický stereotyp „modrá je pre chlapcov, rúžová pre dievčatá“. Vyrastali sme s tým. A takisto, že chlapci by plakať nemali, čo je podľa mňa pekná hlúposť, pretože všetci ľudia cítia isté veci, tu a tam, rovnakým spôsobom.

Dokážeš pomenovať ústrednú myšlienku Tvojich skladieb?
Nie. Všetky moje skladby sú veľmi osobné. Neznášam piesne, ktoré niečo kážu, ako aj politicky orientované skladby. To malo svoju hodnotu možno v období veľkých protest-songov, ale dnes to pôsobí naivne. Ako keď Jimmy Pursey (Sham 69) zvolá, „Decká sú zjednotené, tak vstaň a bojuj!“ To už je dnes úplne mimo. Neviem si predstaviť, že by som písal niečo také.

Predtým si povedal, že keď vystupujete na pódiu, tak chceš, aby ľudia o tom premýšľali ..
Všetko, čo ide cezo mňa, má v sebe emóciu, s ktorou sa už mnohí stretli. Je jasné, že sa musíte trochu sústrediť, aby ste si to uvedomili. Všetko, čo píšem, je písané na istej emocionálnej úrovni. Ak by som písal piesne, ktoré by v tom, či onom zmysle neboli dôveryhodné, o čom by to bolo? S hudbou sa predsa nedá podvádzať … teda, takto by som to hovoriť nemal. Inak, nemyslím si, že som dostatočne motivovaný na to, aby som s hudbou podvádzal. Pôsobí to snobsky, ked poviem, že chcem, aby si ľudia veci uvedomovali. Všetko, čo s týmito „hudobnými odkazmi“ môžete urobiť je len zvyšovať povedomie ľudí, ktorí si už beztak veci uvedomujú. Je to akýsi kruh. Preto pracujem v našich skladbách hlavne s melódiou. Ale chápem, že to nie je zasa melodická bezstarostnosť pri zachovaní vášne. Nechcem to robiť spôsobom, akým to robia Public Image, či Wire.

Znamená to teda, že sa The Cure snažia oživiť určitú konkrétnu hudbu plnú predstavivosti, psychedélie, ako to kedysi robili Pink Floyd?
Neviem. Mám brata, ktorý má dnes 33 rokov a kým iní šaleli zo Suzi Quatro, on mi púšťal Captain Beefheart. Prvá skladba, ktorú som sa naučil hrať, bola „Safe As Milk“ z ich albumu „Strick Personal“. Mám zopár spomienok na to psychedelické obdobie. Mal som 10 rokov, keď som šiel na Hundrixov koncert na festivale Isle Of Wight. Ale takisto sledujem aj súčasnú scénu. No roky 1968 – 1970 boli na hudbu najbohatšie. Takisto aj obdobie pred rokom a pol. Public Image je skvelá kapela, rovnako aj Wire.

Je teda hudba zmyslom Tvojho života alebo myslíš, že príde niečo iné?
To záleži len na mne. Rád by som sa tomuto venoval tak dlho, ako len bude možné. Čo si pamätám, tak som sa vždy hudbe venoval. Ak sa mi nebude dariť, tak by som rád skúsil produkciu. Je to jednoduché a dobre platené. Napr. v prípade nášho ďalšieho albumu budem jeho ko-producentom. Tu nejde o tom, robiť to správne, skôr tu ide o spravodlivosť.

zdroj: Best, France, 01/02/1980