Rozhovor so Simonom Gallupom, ktorý poskytol, počas promo turné k albumu „Bloodflowers“, poľskému hudobnému magazínu Tylko Rock.
Prečo sme na nový album čakali 4 roky? Čo bolo príčinou?
Simon: Myslím, že je to tým, že čím sme starší, tak je zložitejšie nás dať všetkých dohromady a prediskutovať všetky aspekty nového albumu. „Bloodflowers“ mal plánované skoršie vydanie, ale akokoľvek to vyznie hlúpo, Robertove očakávania ohľadne hudby stále rastú a skutočne chcel, aby bol tento album jedinečný a dokonale sprodukovaný. Hudba vznikla veľmi rýchlo, no veľmi dlho pracoval Robert na textoch, pretože aj v tomto prípade chcel, aby boli jedinečnejšie. Viete ako to je, čím máte v archíve viac skladieb, tým ťažšie sa hľadajú témy, o ktorých chcete rozprávať …
Považuješ „Bloodflowers“ za pokračovanie albumov „Pornography“ a „Disintegration“?
Možno v tom zmysle, že všetky tieto albumy sú „temnejšie“ a môžete z nich počuť viac archaický zvuk The Cure. V minulosti sme nahrávali eklektickejšie albumy, viac pestrejšie, pokiaľ šlo o zvuk, čo sa stretlo s neférovou kritikou a názormi, že to bol spôsob, akým sme si chceli zvýšiť predaje. Albumy ako „Bloodflowers“ nám však sedia viac, sú prirodzenejšie.
Myslím, že týmto albumom sa vraciate ku svojim koreňom. Prečo ste sa teda rozhodli nahrať práve takýto album a nie ďalší v štýle, povedzme „Wild Mood Swings“?
To nie je o tom, že by sme takýto album nahrávali vedome. Všetci v kapele komponujeme, takže keď sa stretneme v štúdiu, tak tieto veci počúvame a vyberieme postupne tie najlepšie, ktoré zodpovedajú našej aktuálnej nálade. Toto sa stalo pred nahrávaním albumu „Bloodflowers“, na rozdiel od „Wild Mood Swings“, ktorý nevznikol prirodzene, výsledkom čoho je fakt, že ten album až taký dobrý nie je.
Nepremýšľal si niekedy o nahrávaní sólového albumu, napr. nejaké inštrumentálky alebo soundtrack?
O takom som nepremýšľal. Keď nefungujem v The Cure, tak sa hudobnému svetu snažím vyhýbať ako je to len možné. Samozrejme, doma komponujem neustále, ale myšlienka ísť do štúdia bez kapely a nahrať niečo sólovo, také ma veľmi nezaujíma.
Koho sleduješ, keď sa chceš zdokonaliť vo svojej hre na bassgitare?
Keď už príde na nejaké tie idoly, tak rozhodne bassák The Stranglers, Jean-Jacques Burnel. Páči sa mi ako jeho prístup k hudbe, tak aj jeho spôsob hry.
A ako Tvoje hudobné vzdelanie ovplyvnili samotní The Cure?
Dobrá otázka … myslím, že v mnohých smeroch. Keď som začínal v The Cure, tak na to, aby ste boli dobrým hudobníkom, ste museli byť schopný zahrať množstvo zvukov. To sa písal rok 1976 alebo 1977. Keď sme sa s Robertom viac poznali a viac rozprávali o našej hudbe, tak sme prišli na to, že nám stačí hrať aj jednu notu, ale hlavne dobre! A tento prístup ku zvuku ovplyvnil aj moju hru na bassgitaru.
Ste s Robertom kamaráti už veľmi veľmi dlho. Je pravdou, že keď príde na komponovanie, tak sa správa ako diktátor, s ktorým sa ťažko spolupracuje?
Nie, rozhodne nie je diktátor. Každý z nás hudobne prispieva k produkcií The Cure. Ale, fakt je, že pokiaľ ide o texty, na tie má Robert monopol. Na druhej strane, tie veci predsa spieva on. My s tým nakoniec ani nemáme problém, keďže z nás je to práve on, kto má najväčšie predispozície, pokiaľ ide o spev. Na koncertoch stojíme s Perrym veľmi radi blízko seba, cítime spojitosť, vieme si pomôcť, ale každý z kapely je šťastný, že Robert je ten, kto stojí v absolútnom centre, pretože to z nás zvláda najlepšie.
Aký dôležitý je pre kapelu imidž?
Každý z nás má svoj vlastný účes, či štýl mejkapu. Keď príde na obliekanie, tak Perry sa „gothicky“ neštylizuje, oblieka si pohodlné oblečenie, zatiaľ čo ja si obliekam tesné veci, ako cyklisti. A možno práve preto, že som bicyklovaniu, ako športu, prepadol. Imidž, ktorý je s nami spájaný, však nezodpovedá vôbec našej aktuálnej situácií. Dokonca keď sme sa o tom nedávno bavili, tak som dospel k presvedčeniu, že sa vlastne nerád obliekam do čiernej. Zažil som raz moment, kedy som doma otvoril svoj šatník a videl iba čiernu. Vtedy som si povedal, a dosť! Niekedy si želám, aby sme sa všetci obliekli v hawajskom štýle. Takže, samotný imidž pre nás dôležitý nie je. Na verejnosti však potrebujeme prezentovať spolupatričnosť, čo mi príde fájn. Je to fájn, keď idete po ulici a niekto Vás identifikuje ako fanúšika The Cure.
Neruší Ťa to označenie „goth“?
Nie, pretože ide o mýtus. Ľudia jednoducho potrebujú mať všetko zaškatuľkované. No a „goth“ je len ďalšia nálepka, chvalabohu, nie je to nič urážlivé. Radšej nech nás majú za „gothikov“ ako za „fanúšikov“.
Väčšinu svojho života si venoval Vašej kapele. Ako veľmi sú The Cure, po všetkých tých rokoch, pre Teba dôležití?
Stále je pre mňa kapela veľmi dôležitá, inak by som v nej predsa nebolo a posedával doma. Ak som schopný pohnúť zadkom a vyraziť na turné, musí to byť pre mňa naozaj dôležité. Je medzi nami skutočné puto, sme kamoši. Keď máme na turné deň voľna, tak nemáme nutkanie sa niekam zašiť. Stane sa úplne prirodzene to, že sa stretneme a niekam spolu vyrazíme. Teda, možno okrem Roberta, ktorý často zostáva na izbe. Sme kamoši a radi sa stretávame. Viem, že dnes to vyznieva ako klišé, ale naozaj to tak je. My sa jednoducho máme radi (smiech).
Ak by si mal možnosť vrátiť sa v čase, čo by si chcel zmeniť?
Nechcel by som zmeniť nič, pretože zmenou jednej veci zmeníte výsledný efekt. A hoci sme prešli aj zložitými obdobiami, tak nedokážem povedať, že niečo z toho ľutujem, nakoľko to všetko prispelo k úspechu The Cure. Zo všetkých tých rokov sa nedá vybrať jedna udalosť … možno ak by sa veci vyvíjali inak, tak by sme boli možno country kapela? Ja myslím, že nie je dôvod ľutovať veci, ktoré sa udiali.
Tak späť k novému albumu. Myslíš, že „Bloodflowers“ je najlepší album, aký kedy The Cure nahrali?
Celkovo? Skôr by som povedal, že patrí k tým najlepším. Mojim absolútnym favoritom je totiž album „Wish“, pretože obsahuje skladbu „From The Edge Of The Deep Green Sea“, ktorú mám zo všetkých našich skladieb najradšej.
Vďaka za rozhovor a dúfam, že v rámci Dream turné odohráte v Lodži fantastický koncert.
zdroj: Tylko Rock, Poľsko, 01/07/2000