Veľká frustrácia – 03/2000

Chcel ukončiť kariéru, naplno sa venovať elektronickej hudbe a válať sa na gauči. No po trojročnej kríze je Robert naspäť s ďalším typickým albumom The Cure.

Na jeseň 1997, keď vyšla kompilácia „Galore“, si ešte stále nahlas uvažoval o konci kapely. Vezmeš tie slová dnes späť?
Robert: Netuším. Všetko čo v tejto chvíli viem, že sa nám podaril zrejme ten najlepší album, aký sme kedy nahrali. A ak by to mala byť naša posledná vec, tak s tým dokážem žiť. Ak by tým posledným albumom mal byť „Wild Mood Swing“, tak by som bol zrejme veľmi nespokojný. Ale v podstate sa s myšlienkou o konci kapely pohrávam od obdobia „Disintegration“, čiže už celých 10 rokov. Vždy keď sa ocitneme v štúdiu, tak poviem ostatným, „považujte to za náš posledný spoločný projekt“. Neviem, či to ešte stále berú vážne, ale nejako sme sa k tomu bodu ešte stále nedopracovali. Jediná zmena je tá, že po tomto projekte budem jednoznačne robiť niečo iné, nazvime to kľudne sólový album. Už som sa s tým vyhrážal pred týmto albumom, takže ak mám robiť niečo sám, bude to toto. A ak mi začne kapela chýbať, tak nahráme ďalší album The Cure. A pokiaľ ide o všetky tie klebety: to sú všetko marketigové slogany nahrávacej spoločnosti, ktoré dokážu vyvolať tie správne emócie, vďaka ktorým sa zvýšia predaje. Jasné, že na tom nie je nič pozitívne, obzvlášť keď som si nahrávanie tohto albumu naozaj užíval. Tak prečo by som to mal teda zrazu stopnúť? To je predsa proti všetkej logike. Nemôžem sa predsa len tak postaviť a povedal, „bolo to absolútne skvelé, ale už to viac robiť nebudem“. Taký hlúpy nedokážem byť ani ja.

A čo tie Tvoje plány sústrediť sa viac na soundtracky? Zatiaľ to z Tvojej strany bola jediná veci, „Orgasmo“, ostrá satira pornopriemyslu.
To bola celkom slušná zábava. Keď som videl ten záznam po úplne prvýkrát, tak ma to úplne odpálilo. Celá tá vec sa nesie v znamení „Spinal Tap“ a tento film sa v nasledujúcich rokoch bude premietať v každom autobuse na turné. Je to paródia na porno priemysel, no aby ste sa na tom dokázali aj zasmiať, musíte mať z tejto oblasti nejakú tú skúsenosť. Napr. moja manželka tomu filmu vôbec nerozumie, zatiaľ čo ja som sa na ňom skvele bavil. Občas to bolo skoro až trápne. A nakoľko to nie je nevyhnutne obsah, za ktorým by ste očakávali The Cure, tak som radšej vytvoril projekt Cogasm, aby som neurazil našich citlivých fanúšikov.

A čo flirtovačka so súčasnou elektronikou v podobe singla „Wrong Number“? Je to ešte stále aktuálne?
Ešte stále nie som fanúšikom tejto hudby, tak ako tomu bolo pred pár rokmi, ale len pokiaľ ide techniku a prístupe k práci. V tomto smere som sa nikam neposunul. Jasné, ono je to skvelé, keď môžete urobiť čokoľvek po svojom, stačia k tomu sample a slučky. Singel „Wrong Number“ bol len taký test: zámer bol vytvoriť dokonalý rádiový singel, ale rozhlasové stanice ho úplne ignorovali.

Rovnako to bolo aj v prípade kompilácie „Galore“ …
No áno, to bola príšerná dráma, hlavne s nahrávacou spoločnosťou. Chceli typickú „greatest hits“ výberovku s najúspešnejšími singlami. Keďže „Boys Don´ Cry“, „A Forest“ a „InBetween Days“ už boli súčasťou kompilácie „Standing On A Beach“, bol by to vlastne podvod na fanúšikoch. A keďže „Galore“ nie je nič iné, než ďalšie „best of“, tak obsahuje všetky single za posledných 10 rokov. A mne prišlo až neuveriteľné, ako začalo na mňa vydavateľstvo v tomto smere tlačiť. Jasné, že mám pri našich nahrávkach posledné slovo, ale Polydor sa choval ako tvrdohlavé decko. Až keď som s nimi prestal komunikovať, tak uviedli, „dobre, vydáme to, ale do marketingu nebudeme nič investovať“. Tak si to predstavte: dokonca nedali vyrobiť dostatok nosičov na to, aby sa to malo šancu pretlačiť do UK Top 40!! Neuveriteľné, hlavne ak ide o kapelu ako The Cure. Sme s touto firmou už 20 rokov a oni ešte stále mojej hudbe neveria. Stále mi tvrdia, že píšem popové skladby vhodné pre rádio a po toľkých rokoch toto, je to desivé. Nemajú žiadnu úctu k tomu, čo sme dosiahli.

Ale album „Bloodflowers“ nie je veľmi komerčne zameraný, nie?
Správne. Viete, vydavateľstvo ma naposledy tak vytočilo, že dnes ho meníme. Dodnes si pamätám ten večer, keď som im prezentoval album „Disintegration“, po ktorom zostali pekne zdesení. Oni chceli viac vecí v štýle „Just Like Heaven“, či „Hot Hot Hot!!“ a nové veci považovali za komerčnú samovraždu. Po polroku sa z toho albumu stala naša najúspešnejšia nahrávka, akú sme kedy vydali. To potom za mnou prišli a šepkali mi do ucha, „vidíš, vedeli sme to.“ Odvtedy tých chlapíkov nedokážem brať vážne. No a pri „Bloodflowers“ mi opäť hovorili, že to bude komerčná pohroma, obzvlášť keď k tomu nebudú single. Tak som im pustil dve skladby, ktoré mi prišli ako potencionálne single a tie sa im takisto páčili. Zámerne som ich však prezentoval bez finálneho masteringu, čo si dodnes nevšimli. Ha! Teraz som ja to tvrdohlavé dieťa …

„Bloodflowers“ je klasický album The Cure s podivnými melódiami, s veľkou dávkou melodrámy a nihilizmu. Taký malý braček albumu „Disintegration“.
🙂 Skôr už veľký brat. „Disintegration“ vyšiel keď som mal 29 – 30 rokov a spracoval som na ňom všetko, čo sa mi vtedy honilo hlavou. Rovnaký prístup som uplatnil keď som mal 39 – predstavil som si posledných 10 rokov a nahral o tom album. Rovnaký koncert, len trochu pestrejší. Celá tá vec je veľmi autobiografická, z čoho som mal spočiatku trochu hlavybôl. Niečo také môže byť aj trochu nudné – album, ktorý Vám pripomína, aký ste boli mladý a bláznivý. Taký album by som kedysi nebolo schopný počúvať.

Takže to je dôvod, prečo nové skladby nevyznievajú optimisticky ako tie na albumoch „Wish“, či „Wild Mood Swings“?
Áno, sú viac úprimnejšie, inak sa autobiografický rámec zaručiť ani nedá. Ono, ak počúvam iba tie dve „šťastné“ skladby, pôvodne plánované ako single, ktoré sú súčasťou albumu, tak sa tá základná nálada akoby vytrácala. Keď dnes počúvam albumu „Wish“, tak ma doslova štve, že som vôbec nahral skladbu „Friday I´m In Love“. Bez nej by bol samotný album omnoho silnejší. Bohužiaľ, uprostred albumu som pri počúvaní tých milých vecičiek nadobudol pocit, že ten album je akoby odpor proti „Disintegration“. Tie skladby nepasujú k zvyšku albumu. A okrem toho, tie veselé skladby vznikli práve v tej najhoršej fáze celého nahrávania. Aj preto som sa tentokrát rozhodol pre temný koncept albumu a nielen pre nejakú kolekciu skladieb. Preto som všetky trendové veci vynechal hneď na začiatku, aj keď to s úprimnosťou nemalo nič spoločné. A vtipné na tom je aj to, že dnes som šťastnejší, než kedykoľvek predtým a nahrávanie mi ešte nikdy neprišlo také zábavné. Je to náš najlepší album za posledných 10 rokov a nehovorím to preto, aby som mu robil reklamu.

Napriek sťažnostiam na vydavateľstvo si stále zachovávaš vlastnú tvár, keď príde na to nutné zlo v podobe poskytovania rozhovorov, točenia klipov a plánovania nového turné. Ide o rozpor v pojmoch?
Jednocho to robiť musím, aj keď to vlastne robím iba kvôli fanúšikom. Tentokrát to bude iba 40 – 50 vystúpení, z čoho 20 bude v Európe a 16 v Spojených štátoch. Nie je to veľa, no aj tak je to veľmi intenzívne. Tento mix mi príde lepší, než by som mal 15 týždňov tráviť na cestách v autobuse. To by ma už tentokrát zabilo. Čím menej predstavení hráte, tým väčšiu energiu do nich môžete vložiť. V tomto prípade by teda dva koncerty v Nemecku mohli byť lepšie, než keby ich bolo sedem. Chcem poskytnúť ľuďom niečo výnimočné, niečo, čo si zapamätajú na veľmi dlho, dokonca aj keď by už kapela viac nemala existovať. Ide totiž o to, že len čo to všetko skončí, čo by malo byť okolo roku 2001, sa chystám vrhnúť na sólový album, ktorý nebude mať nič spoločné s The Cure. Bude to vcelku zvláštna vec bez spevu, no s množstvom bláznivých nápadov. Pôvodne to malo byť súčasťou soundtracku k filmu Tima Burtona, no bohužiaľ to nevyšlo. Teraz to celé vydám po svojom, uvidíme, ako budú ľudia reagovať.

To by Ťa ani veľmi nemuselo trápiť. Podľa posledných štatistík Q magazínu patríš k 50-tke najbohatších britských hudobníkov.
Poviem to takto: peniaze dôležité nie sú a ja som sa o ne nikdy nestaral. Jediná pozitívna vec na nich je tá, že Vám poskytujú nezávislosť. A verte mi, tí ostatní sú spokojní s čímkoľvek iným, len nie s takýmto postojom. Nevedia pochopiť, prečo nechcem toľko koncertovať, keďže viac koncertami by sme zarábali viac peňazí. Radi by videli The Cure ako aktívnejšiu kapelu, ale pritom zabúdajú, koľko veľa času sme strávili na cestách v 1980tych rokoch. Ja sa na to dnes už necítim, tak prečo by som mal robiť kompromisy? Ak sa na to už viac nebudem vôbec cítiť, tak pôjdem jednoducho na dôchodok …

autor: Marcel Anders
zdroj: Orkus, Germany, 01/03/2000